Už
sa vám niekedy stalo, že ste sa ráno zobudili na nejakom zvláštnom
mieste, ktoré určite nebolo vaša posteľ? A keď ste si trocha
pretreli oči, tak ste zistili že ležíte v kúpeľni na zemi? Mne
doteraz ešte nie, toto bola pre mňa nová skúsenosť. Neviem, čo
spravíte ako prvé, keď sa takto prebudíte po preflámovanej noci.
Ale keď sa takto zobudíte po hurikánovej noci, tak prvé vaše
kroky vedú k oknu. Zvedavosť, aké sú následky nočného
vystrájania Odile je taká veľká, že neriešite ani to, že
stojíte bosými nohami v kaluži vody, ani to, že sa musíte
pozerať cez clonu kúsočkov listov prilepených na oknách a
dverách (a ste radi, že to tie okná a dvere prežili bez ujmy, to
že v tej kaluži, v ktorej stojíte, neplávajú aj črepy, je dobré
znamenie – nie vždy črepy znamenajú šťastie). Ďalšia vec,
ktorá Vám príde na um je, že by ste mali dať vedieť svetu a
hlavne rodine na opačnom konci sveta, ktorá nikdy nezažila hurikán
a nevie si ho poriadne ani predstaviť, že ste nažive a v
absolútnom poriadku. Piatok sa hneď zhostil tejto úlohy a poslal
domov túto správu:
Ahojte,
tak zdá sa, že to najhoršie z hurikánu Odile už máme za sebou,
vonku je síce ešte stále vietor že by jednému aj spodky odfúklo,
ale v porovnaní s tým čo bolo v noci je to už iba slabý vánok.
To sme mali o zvukové a svetelné efekty celkom postarané. Ale
prežili sme bez ujmy na zdraví, iba náš dom má trocha “pocuchanú
fasádu“ a záhrada vyzerá ako keby sa cez ňu prehnal šialený
holič s úchylkou na listy, ale inak sme zatiaľ nezaznamenali
vážnejšie škody (zdá sa, že tá lepiaca páska na okná nie je
až tak zlý nápad). Celé La Paz je ešte bez elektriny, mobilný
signál je ako tak, píšem vám teraz z mobilu. Našťastie vodu a
plyn máme vlastný tak až na ten plný mrazák nemáme problémy.
Keď začnú veci opäť fungovať dáme vám vedieť.
Elektrina
samozrejme nejde, ale telefónny signál chvíľami naskočí, takže
na tretí pokus sa ju podarilo poslať. Neskôr však sa nám aj
telefónny signál vytratil a sme na pár dní bez spojenia so
svetom...
Ráno
je veľmi pokojné – pri použití tohto slova si však uvedomujem,
aké je všetko relatívne. Predvčerom by som toto určite pokojným
dňom nenazvala – palmy v La Paz sú stále zohnuté v smere vetra,
nebo je temné, mračná sa rýchlo presúvajú... Ale obyvatelia La
Paz sa nikam nepresúvajú, všetci sú zalezení, zatiaľ všetko
pozorujú z tepla (ale to je aj vonku) a sucha (to je tu ale veľmi
relatívny pojem, nie všetci majú teraz v domoch to, čo by sme
nazvali suchom) svojich príbytkov. A vedia, že čoskoro ich čaká
veľa roboty – rovnako ako nás.
Našou
náplňou práce počas Jonnovej neprítomnosti bolo aj starať sa o
záhradu a udržiavať je peknú čistú. V svetle nových udalostí
sa zdá, že splnenie tejto úlohy bude vyžadovať viac času a
energie, ako sme si pôvodne mysleli. Úloha číslo jeden bude
presekať si cestu von, momentálne sme tu totiž uväznení. Jeden z
dvoch vysokých stromov, juka, ktorá bývala domovom pre vtáky,
plazy aj hmyz a Jonnovou obľúbenou rastlinou na jeho pozemku, to
neustála (jedno z nočných „tresk!“ je vysvetlené). Pod jej
spadnutým kmeňom je teraz pochovaný náš východ von. Železné
zábradlie, ktoré ho lemovalo z obidvoch strán, pod váhou
spadnutého stromu zmenilo tvar, rovnako ako plastová bedňa, ktorú
sme zabudli schovať a vietor ju presunul práve do cesty padajúcemu
stromu... Všade po zemi sa váľajú kúsky listov a konáre,
niektoré rastliny „oplešateli“ celkom, niektoré čiastočne.
Nejaký ten rozbitý kvetináč a úroda paradajok a paprík bude
menšia, ako si Jonn predstavoval. Dve z tieňových cielt sa váľajú
na zemi, jedna bola vytrhnutá zo steny, takže až na zopár dier je
stále ešte použiteľná, druhej železné rohy zostali na svojom
mieste, ale zvyšok celty, spolu s oceľovými lankami, sa odtrhol,
teraz leží na zemi celá zamotaná, rozmotať ju bude celkom
hlavolam. Betónové kvádre, z ktorých sa tu stavajú domy a z
ktorých tu mal Jonn spravené nízke oplôtky, sú pováľané a
polámané na zemi. Váľajú sa po zemi spolu s inými vecami, ktoré
sem vietor nafúkal z celého pozemku. No na pár dní máme o zábavu
postarané, ale zdá sa, že až na ten strom a dve potrhané celty
žiadne vážnejšie škody nemáme. Dokonca aj gril, ktorý si v
noci vyskúšal skok z výšky (sfúklo ho to z vrchnej terasy), to
prežil len s odlomenou plastovou priečkou, ktorá nevyzerá, že má
vplyv na jeho fungovanie.
V
podvečer, keď Piatok troška presekal cestu k východu, sme sa išli
prejsť mestom. Hneď na začiatok na našej ulici musíme podliezť
elektrický kábel. Keď sa tak pozeráme na tie potrhané drôty,
tak to vyzerá, že elektrinu ešte pár dní mať nebudeme...
Najväčšie škody sú na stromoch, niektoré ulice sú vyvrátenými
a polámanými stromami a ich časťami celkom zablokované. Zopár
častí mesta je mierne zaplavených vodou (pri ich prechádzaní sa
snažíme nemyslieť na to, že okrem dažďovej vody je to aj to, čo
sa už nezmestilo do preplnenej kanalizácie...).
Všetko to steká rovno do mora. Turistami najvyhľadávanejšia časť
La Paz - „malecón“ (-
keďže nemáme more, neviem ani, či na to máme v slovenčine
slovo, skrátka promenáda po nábreží),
je okrem popadaných stromov a konárov plná aj pováľaných lámp
– čo ale, ako sme pri bližšom preskúmaní zistili, nie je až
tak chyba Odile, ako mexických robotníkov, ktorí lampy
priskrutkovali skrutkami menšími, ako boli diery na ne, takže celá
lampa držala len na tenkej kovovej podložke, čiže by ju zhodil aj
vietor slabší, ako 200 km za hodinu. Všetky reštaurácie sú
zavreté, pokiaľ mali vonku slnečníky alebo plátené prístrešky,
teraz z nich majú len franforce. Lepiaca páska je tu obľúbeným
ochranným opatrením, skoro všetky okná a výklady obchodov sú
nimi polepené. A zdá sa, že to aj funguje, zopár sklenených
plôch lepiacou páskou nepolepených je vybitých. Z jedného
kostola spadol zo strechy kovový kríž, teraz sa váľa na zemi a
už nemá tvar kríža, ale šípky. Plechy sú poprehýbané,
drevené dosky sfúknuté, tabule pozhadzované. Podaktoré železné
konštrukcie, ktoré boli postavené špeciálnym „mexickým
spôsobom“, sa zosypali ako domčeky z karát. A v celom meste
neostal ani jeden billboard*. Celkovo sme však milo prekvapení,
očakávali sme oveľa väčšie škody. Stačí pár dní
upratovania a všetko bude zasa v normále...
Nasledujúcich
pár dní sa venujeme najmä upratovaniu, čisteniu a zametaniu. (Aby
nám nebolo málo, tak ešte María omylom spravila menšiu potopu v
dome po tom, čo nechala tiecť vodu v umývadle v kúpeľni). Piatok
sa osvedčil ako „osloboditeľ“, prerezal nám cestu cez spadnutý
strom a overil si, že vie, ako otvoriť a zatvoriť elektrické
garážové dvere (za normálnych okolností na to stačí len
stlačiť tlačidlo). Večere máme bohaté – treba rýchlo zjesť
zásoby z mrazničky, (aj tak sme to nestihli všetko a nejaké to
jedlo sme museli aj vyhodiť) a romantické – pri sviečkach. Každý
večer pozorujeme, ako v La Paz pribúdajú svetielka a každý deň
dúfame, že teraz sme na rade my... Po večeri si s Piatkom stelieme
posteľ na terase, keďže vnútri sa bez klimatizácie spať nedá.
Čo je dobrou správou pre komáre, ktorých je tu teraz po dažďoch
viac, než je nám príjemné. Radostne si na nás „pochutnávajú“
a ich tenké bzučanie nám robí neustálu zvukovú kulisu...
Piaty
deň to Maríu už prestalo baviť a vybrala sa do centrály CFE
(miestna elektrická spoločnosť, zatiaľ ešte štátna, ale
onedlho vraj prejde do súkromných rúk, z čoho tu však nikto nie
je nadšený, keďže to bude pravdepodobne znamenať zvýšenie cien
a menšiu kvalitu služieb). Poďakovali jej za nahlásenie závady,
nikam si to však nezapísali, ani jej nedali žiadne potvrdenie. Na
otázku, kedy asi budeme mať elektrinu povedali, že vôbec netušia.
Keď sa María o dva dni bola opäť spýtať, dostalo sa jej
rovnakej odpovede a poučenia, že nikto to nepríde opraviť, keď o
tom nevedia, závadu treba nahlásiť... O tom, že tam bola María
pred dvoma dňami, nič nevedeli. A rovnako ako minule, ani tentokrát
si to nikam nezapísali...
….................................................................................................................................................................................
*
Nepredstavujte
si ale naše „prebilbordované“ mestá, v celom La Paz je
billboardov len zopár. Počas našich ciest, nielen po americkom
kontinente, sme došli k záveru, že Slovensko a Česko držia
svetové prvenstvo v počte billboardov. Ešte nikde inde sme ich
nevideli toľko, ako u nás...
…..................................................................................................................................................................................................
Ôsmy
deň po hurikáne, keď sme sa večer vrátili z mesta, tak na
„našom“ kopci práve elektrikári pilne pracovali. María sa
bola uistiť, či opravia aj náš stĺp. Vraj to nemali v pláne ani
v popise, keďže o tom nevedeli, ale vraj keď už sú tu, tak sa na
to pozrú. Tak sa stalo, že ten večer nevečeriame pri blikajúcom
svetle sviečok, ale pri blikaní lámp. Elektrinu síce máme, ale
je veľmi nestabilná. Ako sme čoskoro zistili, okrem svetla a wi-fi
nič ďalšie neutiahne, ak zapneme čokoľvek iné, všetko sa
vypne. Tak to ešte pár dní budeme musieť vydržať bez chladničky
a klimatizácie... A ako sme sa neskôr dozvedeli, tak ten kábel, čo
nám tu tak visí zo stĺpu pred domom necelé dva metre nad zemou,
má byť uzemnenie, teraz je však pod napätím, takže bezpečnostné
štandardy tiež zatiaľ nespĺňame... Naplno nám všetko začalo
fungovať až o ďalšie tri dni, po tom, čo sa vrátil Jonn –
tieto dve udalosti spolu síce nesúvisia, ale Jonnovi to nahráva,
aby si z nás mohol uťahovať... :-).
Súdiac
podľa nášho výhľadu to vyzerá, že sme boli prví bez elektriny
a poslední opäť s elektrinou. Ale stále sme na tom neboli zasa až
tak zle. Niektoré domácnosti boli napríklad aj bez vody. S vodou
to tu funguje tak, že každý má na streche veľkú cisternu, do
ktorej je pumpovaná voda z mestského systému každé dva až tri
dni. Lenže na aký pohon funguje taká pumpa? No predsa na
elektrický. Takže ten, kto nemal cisternu dostatočne plnú či
dostatočne veľkú, sa ocitol bez vody (Jonn má na streche takéto
cisterny tri a v čase hurikánu boli na naše šťastie všetky
takmer plné). Boli aj takí, ktorým cisternu zo strechy sfúklo.
Jedna naša známa nám rozprávala, ako videla počas hurikánu
vonku niečo, čo chcela zachrániť, rodina ju však prehovorila, že
teraz vychádzať z domu nie je bezpečné. Práve v tej chvíli,
presne na to miesto, kde by stála, dopadla veľká cisterna... (Len
tak pre zaujímavosť: v roku 2001 bývala v New Yorku a pracovala v
jednej zo slávnych dvojičiek. 11.9. ju ráno bolelo brucho, tak
nešla do práce. Niekto má skrátka dobrého anjela strážneho...)
Spomínaná
voda sa nepovažuje za pitnú. Pitnú vodu si treba kupovať vo
fľašiach. Tie boli načas nedostatkovým tovarom a keď zasa začali
fungovať tzv. „agua purificadora“- „filtrárne“, kde si
prídete s vlastnou fľašou, či kanistrom do ktorého vám načapujú
(to je tu najlacnejší spôsob, ako získať pitnú vodu**), tak
pred nimi stáli dlhé rady ľudí.
….................................................................................................................................................................................
**
Najbežnejšie
majú ľudia pitnú vodu doma v tzv. „garafónoch“ - 19 litrových
fľašiach. Tieto sú každý deň rozvážané chlapíkom, na
ktorého len zamávate, keď ide okolo a on vám vymení prázdne
garafóny za plné, bežná cena je 17 pesos (=približne 1 euro) za
garafón. Keď si však prídete do „purificadory“ sami, tak za
takúto výmenu zaplatíte iba 10 pesos. V obchode či na pumpe
najlacnejšie kúpite balenú vodu 15 pesos za galón (3,6 litra).
Väčšinou vám všade povedia, že v Mexiku si pitnú vodu treba
kupovať, tá z kohútika vraj nie je pitná. Stretli sme sa však už
aj s ľuďmi, ktorí „kohútikovú“ vodu normálne pijú a
tvrdia, že to je reklamný ťah, aby boli ľudia nútení si vodu
kupovať. V niektorých oblastiach sme aj my „kohútikovú“ vodu
pili a žiadne ťažkosti sme nemali. Problém je väčšinou asi nie
v tom, že by voda bola nepitná, ale že jej prívodnému systému
nie je venovaná dostatočná starostlivosť. Čo ale často vraj nie
je ani v prípade filtrov v „purificadorách“ (či je to pravda,
neviem posúdiť, tak sme počuli). A keď vidíme tie plastové
garafóny, ako sa často vyhrievajú na priamom slnku (napr. na korbe
auta, čo ich rozváža), tak je otázka, ktorá voda je tu vlastne
„pitnejšia“...
Faktom
ostáva, že sme v Mexiku už jedenásty mesiac a žiadne žalúdočné
ťažkosti v súvislosti s vodou sme ešte nemali.
…...................................................................................................................................................................................................
La
Paz na tom zďaleka nebolo najhoršie. Asi týždeň po hurikáne sme
si spravili výlet do Todos Santos***– turisticky obľúbená
dedinka na západnom pobreží, 80 km od La Paz. Obyčajne tu býva
veľmi živo, toto miesto je známe najmä svojimi galériami a
umeleckými obchodíkmi. Teraz sme tam však nič také nenašli,
všetko je pozatvárané, na uliciach namiesto prechádzajúcich sa
turistov miestni upratujúci polámané stromy, črepy, kúsky fasády
a iný vetrom spôsobený neporiadok. Jediný otvorený podnik je
Hotel California (poznáte tú pesničku od Eagles? Toto je ten
hotel, o ktorom spievajú), pretože má vlastný generátor. Inak
súdiac podľa množstva pováľaných elektrických stĺpov,
polámaných ako keby to boli steblá slamy, ktoré lemujú cestu
sem, máme pocit, že tu nebudú mať elektrinu ani do Vianoc. Kolóny
opravárskych elektrikárskych áut vyzerajú, ako keby sa len
bezradne rozhodovali, kde vlastne majú začať... Rozhodne im ich
situáciu nezávidíme a už chápeme, že nejaká ulica na kopci,
kde zopár rodín nemá elektrinu, nie je pre nich prioritou, keď
nevedia, kam skôr skočiť...
Dopravné
značky a smerovníky sú pováľané a pozohýbané do všakovakých
tvarov, pri pohľade na ne mi príde na um origami (japonské umenie
skladania z papiera), od tejto chvíle všetky takéto značky
nazývame „origami signs“. A ešte environmentálne okienko:
teraz v praxi krásne vidíme, ako sú pôvodné druhy pekne
adaptované na miestne podmienky, čo sa o tých introdukovaných
povedať nedá – väčšina paliem to ustála, kaktusy tiež
nevyzerajú, že by ich hurikán nejak poznamenal, zato obrovské
….................................................................................................................................................................................
***
Todos
Santos v preklade znamená všetci svätí. Veľa miest a dedín sa
tu volá po nejakom svätcovi, tu si asi nevedeli vybrať, tak si
povedali, že to budú všetci a basta :-).
…..................................................................................................................................................................................eukalypty
sú vyvrátené z koreňov...
Cestou
späť musíme prejsť cez vojenskú kontrolu. Autá idúce od Los
Cabos sú kontrolované, či neprevážajú podozrivé množstvo
elektrických spotrebičov či bední piva... V Los Cabos, ako sa aj
predpokladalo, to „schytali“ najhoršie. Odile tu vystrájala a
napáchala veľa škôd na majetku (napr. letisko, štadión, zopár
hotelov a jedno z obchodných centier skončili v troskách), ešte
viac však vystrájali ľudia v nasledujúcich dňoch. Nie je
elektrina, obchody sú pozatvárané a peňazí tiež nieto (keďže
bol akurát deň výplaty, lenže nie je ako sa k nej dostať, keďže
aj tie bankomaty odmietajú bez elektriny pracovať.) Lenže rodinu
nakŕmiť treba a
odkiaľ
zobrať jedlo, než z obchodu? Že je zavretý, to nevadí, sklo sa
ľahko rozbije a bez elektriny ani ten otravný alarm nebude bliakať
na celé kolo. Bolo jasné, že sa rabovaniu obchodov nedá zabrániť
a že treba doma nakŕmiť hladné krky je tiež pochopiteľné,
policajné a vojenské orgány sa teda rozhodli vyriešiť situáciu
takto: vchod do obchodu je povolený, každému však len raz a
zobrať si môžete toľko, koľko odnesiete v rukách. Plán to
nebol úplne zlý, mal však jednu muchu: „nakupujúci“ boli vo
veľkej presile, takže strážcovia poriadku sa márne snažili
strážiť poriadok, situácia sa čoskoro vymkla kontrole a
organizované skupiny v krátkom čase „vybielili“ nejeden
obchod, systémom dokonale skoordinovaných „nosičov“ a
„nakladačov do áut“. Ako prvé vraj išli na odbyt pivo a
televízory. V niektorých častiach sa vraj rabovali aj domy.
V La
Paz sa nič nerabovalo, ale menšia panika prebehla aj tu – z obavy
pred nedostatkom sa veľmi rýchlo vypredali zásoby benzínu, pitnej
vody, sviečok, batérií a niektoré regály v obchodoch s
potravinami tiež zívali prázdnotou. Tak schválne, či uhádnete,
ktoré to boli... Na naše prekvapenie to boli najmä sladkosti a
polievky v konzerve.
Nefungujúca
infraštruktúra = žiadni turisti = pre túto oblasť, na
turistickom ruchu závislú, problém. Mexičania ukázali, že ak
treba, tak vedia aj rýchlo pracovať. Na pomoc prišli robotníci –
najmä elektrikári - z celého Mexika, aby sa všetko dalo čo
najskôr zasa „do normálu“. Letisko v Cabo San Lucas „povstalo
z popola“ a už zasa funguje, teda až na eskalátory. A turisti sa
pomaličky vracajú. Zatiaľ čo v La Paz už by ste ani nehádali,
že tu niekedy bol nejaký hurikán, v Los Cabos je ešte aj dnes
vidieť, že Odile tu nebola žiadna sranda – ruiny hotelov (ktoré
ale boli postavené z tak nevhodného materiálu, že pre Odile
nepredstavovali vôbec žiadnu prekážku – školy na to síce
nemám, ale myslím, že sadrokartón nie je práve najvhodnejší
stavebný materiál do hurikánovej oblasti), pováľané tabule a
palmové aleje zmenené na palmové solitéry... Toľko sme sa
dopočuli od očitých svedkov.
A
ešte jeden „darček“ nám tu Odile a dažďová sezóna
zanechali – mračná čerstvo vyliahnutých hladných komárov.
Miestne komáre však majú okrem toho, že pília uši (obrazne) a
pijú krv (doslovne), ešte jednu nepríjemnú vlastnosť –
niektoré z nich prenášajú vírus Dengue – endemický vírus,
ktorý sa nachádza iba v karibskej oblasti a niektorých častiach
Ázie. Vyznačuje sa vysokými horúčkami a silnou bolesťou hlavy,
svalov, kĺbov, kostí, skrátka celého tela, žalúdočnými
problémami, vyrážkou a tým, že to trvá obyčajne tak dva
týždne, pričom ale v priebehu prídu dni, kedy si chorý myslí,
že už to má za sebou, aby sa to potom ďalší deň zasa vrátilo.
Nie je na to žiadny liek, treba to doslovne len pretrpieť, odmenou
je to, že potom má človek minimálne rok imunitu. Ak nie ste
batoľa, starec, či s veľmi podlomeným zdravím, tak sa na to
nezomiera. (V prípade ľahšej formy, existuje aj ťažšia,
komplikovanejšia, ktorá môže byť sprevádzaná napr. aj
vnútorným krvácaním, táto je však oveľa zriedkavejšia). No a
v La Paz mali tento rok epidémiu, aj v Cabo Pulme zopár prípadov
dengue zaznamenali. Piatkovi sa tiež jeden taký dengue štípanec
ušiel, takže si môže pripísať ďalší nový zážitok a ďalší
nový endemit do zbierky. Dengue sa občas hovorí aj „choroba
polámaných kostí“, keďže sa človek cíti ako by mal polámané
všetky kosti v tele. Piatkovi táto fáza trvala našťastie len asi
dva dni a dva týždne sa cítil veľmi vyčerpaný – táto únava
je
tiež
pre dengue typická. Dnes už je Piatok zasa ako rybička a už si
ani nemusí dať každý deň niekoľkohodinového „šlofíka“.
Ani
Jonnovi a Márii sa dengue nevyhlo, tiež si „užili“ svoje, čo
spôsobilo zmeny plánov – museli odložiť svoju cestu do Mexico
city a tým pádom sme nešli do La Paz postarať sa opäť o dom a o
Krima. Dokončili sme teda v Cabo Pulme rozrobené projekty (hlinená
pec a lavička pre Gordona), stretli sa s našimi dobrými kamarátmi
Sally a Wilkie-m a ich synom Luke-om, ktorí 1.11. dorazili z
Colorada; a za daživého a na miestne pomery chladného dňa
(rozumej teplota pod 25°C) – toto počasie je spôsobené ďalším
hurikánom, nezvyčajne neskorým, ale k pevnine tentoraz milosrdným
– sme využili ponuku Wilkie-ho, že nás zoberie do La Paz, (kam
idú s Luke-om k zubárovi****) a rozlúčili sme sa s Cabo Pumom –
miestom, ktoré sme vo februári prišli navštíviť na víkend a
stalo sa naším pôsobiskom na celých 9 mesiacov...
….................................................................................................................................................................................
****
Zubári
v Mexiku sú asi tak desaťnásobne lacnejší, než ich kolegovia v
USA – byť zubárom v Mexiku v blízkosti hranice s USA teda
znamená nemať núdzu o pacientov.
…...................................................................................................................................................................................................
P.S.:
Tak nakoniec sme sa dozvedeli, že Odile je vraj žena. Ako doteraz
všetky ničivé hurikány. Neviem, kto a ako vyberá meno pre
hurikán, jediné pravidlo, ktoré je mi známe je, že každý rok
od začiatku sezóny sa jednotlivé hurikány pomenúvajú postupne
podľa abecedy – pred Odile sme tu mali Norberta a predtým Máriu
(predchádzajúce hurikány tejto sezóny sa nás netýkali, takže
ich mená sme nezachytili). Ale z nejakého dôvodu to vraj vždy
vyjde tak, že hurikán s ničivejšími následkami zhodou okolností
nesie ženské meno (určite si ešte spomeniete napr. na Katrinu).
Aj tomuto pravidlu sme však našli výnimku: zatiaľ najničivejší
hurikán, ktorý postihol Cabo Pulmo sa volal John (v roku 2006).