Once Upon a Time, There Was a Hurricane...

Sometimes around September 12^th 2014, somewhere above the Pacific ocean, Odile was born (we are not sure if Odile is girl or boy, some names in English are very confusing for us). On Friday 13^th people in La Paz already knew they should prepare for possibility of a hurricane. Kids and teachers finished at school very early, people who could, finished at work very early, for having enough time to prepare themselves and their houses for a hurricane. Meanwhile, the residents of the house on the top of the hill, next to the transmitter tower, lived their peaceful life without knowing anything. These residents were: Barbora, Martin, Maria – Jonn's girlfriend* and Krim, Jonn's dog, recovering from his bad luck of the last few days: being bitten by rottweiler in Cabo Pulmo (and probably cut in half if it wasn't for Martin being there); then his master left and the people taking care of him now are nice and friendly, but only until they start to tease him with this purple spray they call 'disinfection' and spray it into his wound; and also they mix this disgusting white pill into each of his meals, which forces him to make this unpleasant decision every day: starve or eat this nasty thing?

On Sunday, September 15^th Krim is very nervous and doesn't leave the closet (small room without windows) almost whole day. Maria goes to the city and when she comes back (around 2 p.m.), she says: “I have two news for you, one is good and one is bad, which one do you want to hear the first? The good is, that I met my friend who works for a local newspaper and she wants to make an interview with you, she'll call on Thursday. The bad new is, there is a hurricane coming on us!” We consult this information with Mr. Google immediately and see that there is a hurricane of category 4**, at this moment to be found south from Baja, and goes north. Supposedly it's going to hit the southest part of Baja California, which is Los Cabos. (Los Cabos is the

….................................................................................................................................................................................

* Jonn is the owner of this house, currently somewhere in Belgium with his family. We met him two months ago, while hitchhiking from the border back towards Cabo Pulmo. He drove us to La Paz, we became friends and he asked if we didn't want to do house and dog sitting for him in September, while he is visiting his family in Europe. He also said he had met a lady, and he thought she was special. Later we got e-mail from him, that he had met with this lady again and she turned out to be very special. They are in love like teenagers (Maria is in her fifties, Jonn is in his sixties), it was the Love at the first sight. Now they live together and they think they've always known each other :-).

** The categories are based on the wind speed, category 5 is the highest.

name for Cabo San Lucas and San Jose del Cabo, two towns, which used to be just fishing villages not so long time ago. But they were found by developers who turned them into tourist resort for the rich and chosen ones, with the big luxury hotels on the beach, each with a big swimming pool, of course, many golf courses and so on. And higher concentration of rich tourists usually attract poor people, who want quick money, so the 'dark side' of Los Cabos are these poor neighborhoods with falling shelters made from garbage, whose inhabitants came from whole Mexico, just few citizens of Los Cabos are originally from here.). According to the online news, many people from Los Cabos had been already evacuated because of the coming hurricane. And then, they suppose, the hurricane Odile is going to direct to the west coast of Baja, which means we won't get the direct hit, as we are on the east coast. But even being on the edge of category 4 hurricane is not much fun and it's better to be prepared. Truthfully, we (Martin and me) are excited that we'll experience our first hurricane, safely in the house (I have this feeling that it wouldn't be much fun being hit by hurricane on the bicycle or while camping :-)), we only regret a little that we won't experience the hurricane in Cabo Pulmo.

Even though I've never experienced a hurricane before, my instinct says “take inside everything you can”. So the big movement begins: furniture, flower pots, decorations and other small things from both of two terraces of Jonn's house (good it's so big). Then Jonn's atelier (Jonn is an artist, painter), John wouldn't be happy if he had to look for his canvases, brushes, colors... all over La Paz. And here comes another challenge: how to protect the windows and glass doors without having plastic windshields like those ones we put on Gordon's house before we left Cabo Pulmo? So it's going to be 'McGyver's solution' - the tape. So we search the whole house for all pieces of duct tape, masking tape, paper tape... which we can use to put them on the windows. Martin wants to take down the big tarps which are around the whole house for making shade, held by metal ropes. But he doesn't know how. Maria and me convince him that it's not necessary...

Since 10 p.m. the wind starts to blow stronger and stronger and by midnight it's quite 'something'. The 'sound effects' are very intense, Meluzina*** sings her loud arias, the windows, doors and tarp-shades joggle... Now we see how useful it was to put all the

….................................................................................................................................................................................

*** Meluzina [maloozeenah] is the word we use for those sounds which wind makes in the house, blowing through the chimneys, pipes and so on. The story says that Meluzina is name of the girl who cries in the houses every time when it's windy. So now you learned something new :-).

things inside, everything heavier than 80 pounds suddenly feels this urge to fly away. We had a big wooden board (around 6x6 feet), which was laying on the floor, weight down by big wooden beam (around 100 pounds). Suddenly the board just disappeared, we've never seen it again. (The beam wasn't aerodynamic enough to fly away, but it was moved on the floor like a hockey puck). I regret I didn't see the board flying away, I still can hardly believe how such a thing could just fly away. “Boom!” What was this? Oh, just big metal barbeque grill fell from the terrace to the ground. “Boom! Boom! Boom!...” And what was this? We'll see in the morning...

We are still checking the satellite images online to see where the hurricane is heading. It looks like the supposed direction isn't changing and now it's said we'd have 'only' category 3 in La Paz. The center of the hurricane is supposed to hit Los Cabos around midnight. But at that time we cannot check it online anymore, because the power just shut off. Being on the top of the hill and having this beautiful view of whole La Paz, we can see that we are the first ones without power, the other parts of the city are still having power. But not for very long. Suddenly there is a green lightening above the city and another part of La Paz stays dark. We saw a few of these green lightenings, caused by the short circuit on the part of electric power line. Within an hour there is just one small part of the city which still has light left. (Probably they have their electric power lines underground? We don't understand why they don't put more lines underground, strong winds which cut the wires not being so unusual here...).

We've been told by locals, that there are two types of hurricanes here: first which brings very strong wind and second which brings more rain. The second type is less dangerous during the hurricane, but brings lot of damage after, creating big floods. Odile is the first type. But each hurricane brings both – wind and rain, the question is, how much and how strong. Around the midnight it starts to rain. Which makes the whole situation even more intense, bringing new sound effects and new 'entertainment' for us – moping the floor. Since we came to Mexico, we haven't seen a water resistant house yet. For creating the window or door they just make a hole in the wall and put the window or door there. That's it. No sealing or filling in the gaps (or just very little). Therefore it's nothing unusual to find a gap between the door/window and the wall which is a few millimeters thick. So we are having small waterfall under the door, which brings also leaves and mud.

The rain is becoming weaker, the waterfalls under the doors are caught into the towels, we have already got used to all those strange sounds and vibrating of the windows and doors and we are tired, so it's time to go to sleep. Maria said, that without the tape the windows would be already broken. Although this house is protected from the south side (where the wind comes from) by high concrete wall. Maria had already experienced one hurricane, when the windows were broken by strong wind and her legs were cut by pieces of broken glass. That's why she rather goes to sleep in the closet without windows, with Krim. Martin and me go to the bed in the guestroom, which is in another part of the house, so we need to walk ca. 40 feet through outside. The outside conditions are not very pleasant, I must say... :-)

We've been sleeping maybe for one hour, when we were waken up by loud “boom” directly into our glass door, 4 feet from our bed. What happened? Martin's worries became true – the big shade above our entrance had broken, and now one of it's metal corners, which were supposed to hold it in the wall, is not in the wall anymore, but hitting our door. Another “boom” and for the first time during this hurricane, we are scared. If the door breaks, we'll get the 'rain' of broken glass pieces directly on our uncovered bodies (even during the hurricane it's still very hot, especially inside of the concrete building without the air condition). Before the heavy metal piece hits our door next time, we run into the bathroom. It's 3 a.m., hurricane Odile is in his/her stronger phase here. The sound effects were intense and interesting before, now they are super intense and very scary. Every once in a while we hear another 'boom sound' or breaking sound. What was it? The tape couldn't hold the window anymore? What did just hit the roof? What is Maria doing? Is she ok? Now we are regretting our decision to come here, we feel trapped. And those wind blows are just incredible! We make our “bed” from the towels and pillows in the shower, because it's the best protected area of this part of the house. One more “boom” to our door from the metal corner of the tarp and then the whole tarp finally falls on the ground. We are grateful for that.

What's going on? The wind is little weaker for a while... that's our chance, now or never! Cross the paddle of water, leaves and mud on the floor, carefully open the door and hold it strong, so it doesn't get blown away and run, run, as fast as possible, cover the head with the hands, just in case of some flying objects... The concrete path is completely covered with leaves, branches, pieces of broken flower pot, concrete, looks really apocalyptic, but there is no time to look around. And we don't see much, the whole La Paz is in darkness now. When we closed the door of the house, we are finally feeling some relief, we are safely inside. All the windows are still ok, even though vibrating vigorously, but still holding together. Maria and Krim are lying on the ground of closet together, Maria says the whole floor is vibrating. She is grateful we are here and we helped her to prepare for this (she wouldn't put inside all the things we did) and my masking tape saved the situation too... We hope that the windows and doors can hold it longer...

After moping the paddle of the water in front of the door, we make our bed in the bathroom (there is no more room in the closet :-)). Listening the wind blowing and hitting sounds and feeling the vibrations of the whole house I cannot fall asleep for a long time. But we are all sleeping before the dawn.

 Later we found out, that Odile was the strongest hurricane La Paz has experienced in the modern history. It was category 3, but very close to category 4, the wind speed 22o km/hour (140 miles/hour). Quite a wind. I can't even imagine what category 5 must be...

Bol raz jeden hurikán...

Niekedy okolo 12.septembra 2014 sa kdesi nad Tichým oceánom zrodila Odile*. V piatok trinásteho už v La Paz vedeli, že sa majú pripravovať na možný hurikán. Deti a učitelia odišli skôr zo školy, tí, ktorí si to mohli dovoliť, odišli skôr z roboty, aby mali čas sa na to pripraviť. Medzitým v dome na kopci hneď pri televíznom vysielači si jeho obyvatelia pokojne nažívali, netušiac vôbec nič. Tými obyvateľmi sú: Baška, Piatok, María – priateľka** Jonna, majiteľa domu, ktorý je teraz kdesi v Belgicku a Krim – Jonnov pes, ktorý sa spamätáva z rán osudu, ktoré sa mu prihodili v posledných dňoch: v Cabo Pulme bol pokúsaný rotvajlerom (keby Piatok okamžite nezasiahol, tak možno aj prekúsnutý na polovicu!), čo bolo vlastne prvé zranenie v jeho pokojnom živote, teraz mu niekam odišiel páníček a tí ľudia, čo sa oňho teraz starajú sú síce milí a priateľskí, ale len do chvíle, kedy si zoberú do ruky nejaký fialový sprej (nazývajú ho dezinfekčný a repelentný, či tak nejak) a sprejujú mu ho do rany a každé jedlo znehodnotia jednou hnusnou tabletkou, čo jedného chudáka psa privádza k životnej dileme: hladovať či zjesť tú odpornosť?

V nedeľu 15. septembra bol Krim nejaký nepokojný a skoro celý čas bol zalezený v šatníku – miestnosti bez okien, ktorá slúži len na uskladnenie oblečenia. María potrebovala niečo vybaviť a tak odišla do mesta. Vrátila sa asi o druhej hodine po poludní a hneď vo dverách hovorí: “Mám dve správy, dobrú a zlú, ktorú chcete počuť ako prvú? Tá dobrá je, že som sa rozprávala s kamarátkou, redaktorkou miestnych novín a rada by s vami spravila interview, vo štvrtok nám zavolá a dohodneme sa na termíne. Tá zlá je, že na nás ide hurikán.” Ihneď sme túto informáciu skonzultovali s pánom Googlom a ukázalo sa, že v oceáne na juh od južného cípu Bajy sa pohybuje smerom na sever hurikán 4. stupňa***. Jeho predpokladaná trasa je zasiahnuť južný cíp

…................................................................................................................................................................................

* Alebo zrodil Odile. V tomto ešte nemáme úplne jasno, či je to ženské alebo mužské meno, v angličtine je to často veľmi nejednoznačné.

** Keď nás Jonn viezol do La Paz, rozprával nám o nejakej dáme, ktorú prvýkrát stretol tesne pred odchodom a nemal čas s ňou prehodiť veľa slov, ale že sa s ňou chce určite ešte stretnúť, lebo z nej mal pocit, že táto dáma je “very special”. Neskôr nám potom v maili napísal, že sa s ňou stretol a že je naozaj “very special”... Teraz už bývajú spolu a sú zaľúbení ako puberťáci (María má cez 50, Jonn cez 60), vraj to bola láska na prvý pohľad a majú pocit, že sa poznajú odjakživa...

*** Kategórie sú podľa rýchlosti vetra, najvyšší je 5. stupeň.

Bajy, čiže turistické letoviská Los Cabos****, odkiaľ už vraj aj evakuujú ľudí a potom sa predpokladá, že to Odile lízne západným pobrežím, čiže my tu, v La Paz, by sme nemali schytať najničivejšie jadro hurikánu, ale len jeho okraj, keďže my sme na východnom pobreží. Čo ale nie je dôvod na podceňovanie situácie, pri hurikáne 4. stupňa je aj jeho okraj “riadna pecka”. Úprimne povedané, my s Piatkom, netušiac do čoho ideme, sme sa tešili, že zažijeme pravý hurikán, v bezpečí domu za vysokým múrom, len nám bolo trocha ľúto, že nezažijeme hurikán v Cabo Pulme...

Síce som hurikán ešte nezažila, ale inštinkt mi velil schovať dovnútra všetko, čo sa dá. Takže nastalo veľké sťahovanie nábytku, kvetináčov, ozdobných predmetov a iných cerepetičiek z dvoch terás dovnútra domu (ešte, že je taký veľký). Ďalším orieškom bol Jonnov maliarsky ateliér, ktorý je síce z troch strán chránený múrom, ale stále je vonku, ja si myslím, že netreba nič ponechať náhode, Jonn by sa nám iste nepoďakoval, keby svoje plátna, štetce, farby, stojany... musel zháňať po celom La Paz... Potom prichádzajú na rad sklenené okná a dvere – hurikánový vietor má vo zvyku nechránené sklenené plochy vybiť. Len ako ich ochrániť, keď nemáme žiadne okenice, ani plastové kryty, aké sme montovali na okná Gordonovho domu, kým sme opustili Cabo Pulmo. Pre tieto prípady je tu riešenie a lá McGyver – lepiaca páska. Prehľadajúc celý dom sme zhromaždili všetky kúsky lepiacich pások, ktoré sa nám podarilo nájsť, oblepiť krížom krážom všetky okná a dvere, na to je celkom spotreba. Piatok stále dumá nad tým, ako dať dole veľké celty, oceľovými lankami natiahnuté okolo celého domu ako tienidlá. Ja s Maríou ho presviedčame, že to nie je treba, tak silný ten vietor hádam nebude, aby ich zhodil...

Od desiatej hodiny večernej sa začína dvíhať vietor a do polnoci už je to riadny fučák. Zvukové efekty sú naozaj intenzívne, meluzína vyspevuje árie, vietor lomcuje celtami-strieškami, oknami, dverami... Teraz zisťujeme, že naozaj malo zmysel schovať všetko, čo sa dalo, pretože ak je to poriadne nepripevnené, či ľahšie ako 50 kíl, tak to zrazu pocíti neodolateľnú potrebu lietať. Tak sme napríklad prišli o veľkú drevenú

….................................................................................................................................................................................

****Los Cabos je súhrnný názov pre Cabo San Lucas a San José del Cabo, dve, ešte nie tak dávno rybárske dedinky, ktoré mali tú smolu, že prilákali developerov, takže dnes sú to turistické rezorty najťažšieho kalibru, pre bohatých a vyvolených, superluxusné hotely hneď na pobreží (každý samozrejme s veľkým bazénom), početné golfové ihriská a pod. A keďže bahatí turisti sú lákadlom pre chudobných, peňazínajlepsšiebezprácechtivých občanov, odvrátenou stranou Los Cabos sú špinavé štvrte rozpadajúcich sa barabizní rodín, ktoré sa sem nasťahovali z celého Mexika – málo obyvateľov Los Cabos je pôvodom odtiaľto.

dosku, rozmerov asi 2x2 metre, ktorá bola položená na zemi a zaťažená veľkým dreveným trámom – proste zmizla, už sme ju nikdy viac nevideli. Mrzí ma, že som ju nevidela, keď bola práve na úteku (totiž úlete), stále mi totiž príde neuveriteľné, ako taká vec mohla len tak odletieť. Veľký drevený trám nebol dostatočne aerodynamický na to, aby odletel, ale vietor si ho posúva po podlahe, ako keby to bol hokejový puk. Zrazu veľké “bum”. Čo to len mohlo byť? Ále, len veľký železný gril spadol z terasy na zem. “Bum, bum bum bum...” a ktovie, čo bolo toto, čo sme len zabudli schovať, či sme podcenili? Uvidíme ráno...

Neustále sledujeme satelitné snímky na internete, zdá sa, že predpokladaný smer sa veľmi nemení a dokonca už tvrdia, že v La Paz budeme mať “iba” 3. stupeň... Okolo polnoci má Odile práve vystrájať nad Los Cabos... O tomto čase si to ale my už nemôžme skontrolovať na satelitnom snímku, vypla sa nám totiž elektrina. Keďže sme tu na kopci, máme krásny výhľad na La Paz pod nami a zdá sa, že sme prví, ostatné štrte si ešte veselo svietia... Nie však dlho. Zrazu sa nad mestom zablysne zelená žiara a ďalšia časť mesta zostáva v tme. Takýchto zelených žiar sme potom videli ešte niekoľko, spôsobených skratom na elektrickom vedení a postupne tak zhasínajú ďalšie a ďalšie časti mesta, do hodiny už je skoro celé mesto čierne – okrem jednej malej oblasti, kde stále svietia osamelé svetielka, táto ulica má možno to šťastie, že má elektrické drôty vedené pod zemou (čo je tu ale veľmi netradičné – pre nás je to dosť nepochopiteľné, keďže silný vietor trhajúci nadzemné elektrické vedenia tu nie je zas až tak neobvyklým úkazom...).

Od miestnych vieme, že hurikány sa tu delia na dva typy – tie, ktoré prinesú veľmi silný vietor a tie, ktoré prinesú veľa dažďa. Druhý typ je menej ničivý počas hurikánu, ale zasa vystrája ešte po ňom, v podobe záplav. Odile je prvý typ. Ale každý jeden hurikán nadelí obojo, vietor aj dážď, otázka je len v akom pomere a v akej sile. Okolo polnoci nám tu celkom intenzívne prší. Čo dodáva celej situácii ďalší rozmer – okrem nových zvukových efektov máme aj postarané o ďalšiu zábavu – neustále mopovanie a utieranie podlahy. Za tú dobu, čo sme v Mexiku, sme ešte nevideli dom, ktorý by bol vodotesný. Okná a dvere sa tu robia tak, že sa pre ne spraví diera do steny, do ktorej sa potom zasadia. Bodka. Utesňovaním a vypĺňaním špár sa tu veľmi nezaoberajú (a keď, tak iba veľmi „zbežne“). Niekoľkomilimetrová špára medzi oknom a stenou nie je nič neobvyklé. A niečo také ako práh vôbec nepoznajú. Takže nám sem pod dverami prúdi malý vodopád, prinášajúci so sebou aj hlinu a listy.

Dážď trocha ustal, vodopády pod dverami a oknami sú zachytávané do uterákov, ktoré sme tam naukladali, na kvílaciu meluzínu, búchavé zvuky aj okná a dvere vibrujúce vo vetre už sme si celkom zvykli... (María, ktorá už zažila jeden hurikán, čo vybíjal okná, hovorí, že nebyť tej lepiacej pásky, tak by sa už ani tie naše asi neudržali. Nevieme to posúdiť, pravdou ale je, že nám nimi lomcuje poriadne. A to máme v tomto dome ešte to štastie, že zo strany, odkiaľ fúka, sme chránení vysokým betónovým múrom.) Už sme aj riadne unavení, ideme teda spať. María s Krimom si ustlali na zemi v šatníku (María už zažila mať porezané nohy od lietajúcich črepov a nemieni si to zopakovať) a ja s Piatkom ideme do svojej izby do postele. Hosťovská izba, v ktorej bývame, je v inej časti domu, takže musíme prejsť nejakých 10 metrov po vonku. No nie je tam veľmi vľúdne, treba povedať.

Spali sme asi hodinu, keď nás zrazu zobudilo veľké “tresk” priamo do našich sklenených dverí, asi meter a pol od našej postele. Došlo na tie tienacie celty, ako sa Piatok obával. Tá, čo bola nad našimi dverami, sa už drží len na dvoch rohoch. Na každom rohu je ťažké železné “udelátko”, ktorým to je pripevnené ku stene, no a jedno sa práve z tej steny, zabetónovanej mexickým betónovacím spôsobom (rozumej tak, aby to udržalo, kým robotník odíde, čo sa s tým bude diať ďalej, už nie je jeho starosť), vytrhlo a teraz nám celou silou búcha do dverí. Ďalšie “tresk” a nám tuhne krv v žilách, konečne sme sa aj my začali počas tohto hurikánu trocha báť. Ak sa pod nárazom dvere rozletia, tak schytáme dážď sklenených črepov priamo na svoje nezakryté telá (aj keď tu okolo nás vystrája taký hurikán a človek by hádal, že sa konečne aj trocha ochladí, nie je tomu tak, stále je veľmi teplo a vo vyhriatom betónovom dome je bez klimatizácie naozaj teplo, hádame, že cez 30°C). Nečakáme na ďalší úder a utekáme do kúpeľne. Sú asi tri hodiny ráno a hurikán Odile nám tu práve vystrája svojou najväčšou silou. Ak boli predtým zvukové efekty intenzívne tak, že to bol pre nás zaujímavý zážitok, teraz sú ešte oveľa intenzívnejšie a začíname pociťovať aj strach. Každú chvíľu počuť tresknutie niečoho veľkého, či zvuk črepov. Čo to bolo? Že by lepiace pásky už ten nápor nevydržali a okná sa nám rozleteli? Čo to bol ten buchot na streche? Čo asi robí María? Je v poriadku? A čo my tu, odrezaní? Cítime sa tu ako v pasci. A tie nárazy vetra sú naozaj neuveriteľné. Ustieľame si sprchovací kút uterákmi a vankúšmi, to bude teraz naše útočisko, tu sme najchránenejší pred prípadnými letiacimi črepmi. Veľká celta nám dožičila ešte jedno “tresk” do dverí a potom sa utrhla celá a spadla na zem, za čo sme veľmi vďační, už nám nebude ohrozovať dvere.

Čo to? Že by vietor na chvíľočku troška ustal? To je naša príležitosť, teraz, alebo nikdy! Prejsť cez mláku plnú hliny a listov na podlahe, všetkou silou udržať pri otváraní dvere, aby sa nerozleteli a utekať do domu, ako najrýchlejšie sa dá, pre istotu si kryť hlavu pre prípad zblúdilých letiacich predmetov. Betónovú cestičku skoro nevidíme pod vrstvou listov, konárov, kusov betónu, kvetináčových črepov, vyzerá to dosť apokalypticky, ale nie je čas sa obzerať. A ani toho nie je veľa vidieť, tma je čiernočierna, celé La Paz už je v tme. Keď sme za sebou zabuchli dvere domu, konečne sa nám uľavilo. Zdá sa, že všetky sklenené plochy sa zatiaľ držia, tie črepy, čo sme počuli, boli iba kvetináče. María s Krimom sa k sebe túlia v šatníku, María hovorí, že cíti, ako sa pod ňou chveje zem a ďakuje všetkým svätým, že sme tu boli a pomohli jej to všetko pripraviť, ona sama by možno polovicu vecí, čo sme my schovali, nechala vonku a ani dosť lepiacej pásky na okná by vlastne nemala, keďže väčšinu som poskytla ja... Hlavne nech to tie okná a dvere vydržia.

Poutierame ďalšiu mláku pred dverami a ustieľame si na zemi v kúpeľni, v šatníku už nie je miesto. Počúvajúc poryvy vetra, búchanie a meluzínu a cítiac tie vibrácie celého domu, ešte dlho neviem zaspať. Nad ránom sme to však predsa len všetci zalomili.

Neskôr sme sa dozvedeli, že toto bol najsilnejší hurikán, aký La Paz vo svojej novodobej histórii zažilo. Bol v kategórii 3 (aj keď už skoro na hranici s kategóriou 4), rýchlosť vetra v nárazoch 220 km/hod. Celkom slušný vetrík. Čo to musí byť pri kategórii 5, to už si ani neviem predstaviť...

Do USA a späť 4.

Cesta od hranice

Časť druhá

Ak sa ešte pamätáte, naposledy som skončila svoje rozprávanie tým, ako si Piatok “objednal” stopa do La Paz. Po necelej hodine ďalšieho stopovania nám zastavilo auto so sťahovacím prívesom. Chlapík v ňom nám po anglicky hovorí, že nás môže zobrať, len čo trocha preorganizuje svoje veci, aby sme sa tam zmestili... A ide - hádajte kam – do La Paz. Chlapík sa volá Jonn a je pôvodom z Belgicka, ale presťahova sal do Kanady, neskôr potom kvôli práci do USA, kde žil potom 15 rokov. Už mal však USA systému a životného štýlu dosť a tak sa na dôchodok presťahoval do Mexika do La Paz, aby sa mohol v kľude venovať maľbe, je totiž umelec. Cesta nám príjemne ubieha v družnom rozhovore o všetkom možnom, veľa názorov máme spoločných (je to niečo ako starý Greenpeacesák/”ekoterorista” a dlho pracoval na vývoji rôznych recyklačných technológií, dozvedeli sme sa celkom zaujímavé informácie o recyklovaní plastov, papiera atď...). Práve sa tiež vracia z hranice, pôvodne mal síce namierené až do Portlandu v Oregone, ale jeho plány sa nečakane zmenili, keď si v San Diegu zabudol peňaženku s dokladmi na pulte v obchode a tá zázračne zmizla... A okrem toho sa ešte dozvedel, že kamarát, čo sa mu mal doma v La Paz starať o psa, si medzitým našiel frajerku, takže má teraz iné veci na robote, ako kŕmiť nejakého psa... A tak sa Jonn zo San Diega otočil naspäť do La Paz. Sám sa vraj kedysi veľa nastopoval a nabral stopárov. V USA už stopárov od istej doby a nejakého nepríjemného zážitku zo zbraňami neberie, ale my sme ho našťastie stopli v Mexiku. Veľmi rýchlo sme si s Jonnom padli do oka a vybudovala sa medzi nami absolútna dôvera.

Na noc sme zakotvili v Lorete, kde si Jonn našiel hotelovú izbu hneď pri pláži. Nechal nás osprchovať sa na jeho izbe a večer sme si posedeli pri vínku. Všetky veci sme si nechali u Jonna na izbe a išli sme si hladať nocľah na pláži. Našli sme si také pokojné miestečko, z jednej strany kryté akýmsi plotom, z druhej strany zasa rastlinami... A až ráno, za svetla, sme zistili, že sme niekomu priamo na záhrade, ten dom sme si v noci už akosi nevšimli. Sú doma, chodia po záhrade kúsok od nášho stanu, ale vôbec im nevadí, že tu sme. Ešte, že už nie sme v USA, kde v niektorých oblastiach by na nás asi neváhali zamieriť aj zbraň za takéto zneuctenie a ohrozovanie ich pozemku...

Ráno sa opäť stretávame s Jonnom a po raňajkách vyrážame smer La Paz. Cestou sa opäť rozprávame... A zrazu sa nás Jonn pýta, či by sme mu nechceli v septembri postrážiť dom a psa, pôjde totiž na dva týždne do Belgicka navštíviť rodinu. Velmi nás potešilo, ako dôveryhodne pôsobíme, keď nám niekto po pár hodinách, čo sa spolu vezieme v aute, ponúkne na dva týždne svoj dom a vloží v nás dôveru nechať nám na starosti nielen dom, ale aj svojho psa. On to totiž nie je úplne obyčajný pes. Plemeno sa volá Cirneco dell´Etna a je to vraj potomok egyptských psov, ktorí strážili hrobky egyptských faraónov. Či je to pravda, ktovie, ale je pravda, že vyzerajú ako vystrihnutí z egyptských malieb. Dnes je vraj veľmi vzácne, je ich vraj niečo okolo 2 000 na celom svete a v celej USA iba dve chovateľské stanice tohto plemena. Jonn si toto plemeno vybral pre jeho priateľskú a kľudnú povahu (jeho pes vraj skoro vôbec nešteká.) A tiež je to veľmi vhodné plemeno do miestnych poveternostných podmienok, s veľmi krátkou srsťou a celkovo adaptované na teplo (skrátka a dobre, Krim – tak sa Jonnov pes volá, sa tu cíti určite oveľa lepšie ako Kalimba – to je jeden Sibírsky husky, ktorý žije v Cabo Pulme.)

Do La Paz sme dorazili v čase obeda, a tak Jonn zamieril do svojej obľúbenej reštaurácie. Aj keď sme sa bránili (majúc stále v mysli Gordonove slová), Jonn nám ten obed zaplatil a naviac nás pozval, nech strávime noc v jeho dome, nech si trocha oddýchneme, kam by sme sa ponáhľali. (A aspoň si omrkneme, čo budeme v septembri strážiť.) Dom je na kopci, cesta k nemu je riadne strmá (to sa zapotíme, keď tu budeme v septembri chodiť s nákupom), čo však znamená, že je z neho parádny výhľad na celé La Paz. Máme pre seba hosťovskú izbu s vlastnou kúpeľňou a súkromím, ozdobenou Jonnovými obrazmi (momentálne je inšpirovaný oceánom, vymýšľa si vlastné podmorské svety s farebnými rybami a inými tvormi a jeho obľúbeným motívom sú bozkávajúce sa ryby.). Jonn nás zaviezol do obchodov, ktoré sme potrebovali a večer sme pozvaní na večeru pripravenú Jonnom a jeho kamarátkou, na terase s výhľadom na nočné La Paz v svite Mesiaca.

Ráno ešte využívame služby Jonnovho wi-fi (ale nový notebook s „geniálnym“ Windows 8 sa urputne bráni akémukoľvek pokusu o pripojenie na internet...) a okolo obeda nás Jonn odviezol za mesto, kde budeme môcť pokračovať v stopovaní do Cabo Pulma. Moje tušenie, že pri stopovaní stretneme veľa zaujímavých ľudí a nájdeme si nových kamarátov, sa vyplnilo.   

Do USA a späť 3.

Etapa tretia: Cesta od hranice

Tak sme zasa v Mexiku. Plní elánu a optimizmu. Jediná nevýhoda je, že cesta, na ktorej sa práve nachádzame, nie je príliš frekventovaná, obzvlášť nie naším smerom, toto nie je práve hlavný ťah na La Paz. Ale veď hádam sa odtiaľto nejako dostaneme.

Na začiatok sme chytili zopár krátkych stopov cez prihraničné dedinky. Od jedného pána, ktorý nás zobral, sme dokonca dostali hamburger, vodu a chcel nám dať aj nejaké peniaze, ale povedali sme mu, že máme. Čoskoro sme zistili, že táto oblasť nie je práve ideálna na stopovanie. Jednak tu nie je veľmi hustá premávka, ľudia tu nie sú na stopárov veľmi zvyknutí, takže asi nevedia, čo si o nás myslieť, či sme nebezpeční, alebo nie, tak nám radšej ani nezastavia. Tu, blízko pri hranici, sme v „nebezpečnej zóne“, keďže sa tu stretávajú „dva svety“, vraj je tu plno emigrantov a iných podivných indivíduí, ktorým neradno veriť (my sme nič také nevideli)... Ale pre mnohých ľudí už len názov „USA-mexická hranica“ je synonymom nebezpečnosti... Je aj veľa prípadov, kedy by nás nemohli zobrať ani keby chceli, keďže kapacita ich auta už je naplnená, až preplnená (tu už nie sme v USA, kde sa vo veľkých autách vyváža väčšinou iba jeden, niekedy dvaja ľudia). A hlavne sme vo veľmi horúcej oblasti v horúcej časti roka, čo nie je práve ideálna kombinácia na trávenie času na slnku na kraji cesty... Preto nám extra dobre padne, keď nás po takmer hodine zobral manželský pár na korbu svojej dodávky. Prúd vzduchu, ktorý nás ofukuje, je veľmi príjemný a studená voda, ktorú sme dostali, je tiež veľmi vítaná (z vody v našich fľašiach už by sme bez problémov mohli spraviť zelený čaj). Idú síce len do dedinky, ktorá je nejakých 10 km odtiaľto, ale aj to je lepšie ako nič, každý kilometrík sa ráta. Aké bolo príjemné prekvapenie, keď nám povedali, že nás zoberú až k Mexicali, aj keď si tak predĺžili cestu o asi 50 kilometrov. Vysadili nás na obchvate Mexicali (sme radi, že tým pádom nemusíme cez mesto, Mexicali je hlavné mesto Baja California a vraj je to jedno veľmi špinavé a chaosné mesto, ktoré nestojí veľmi za návštevu) a mysleli aj na to, aby nás vysadili v tieni – pod mostom.

Nebyť tieňa mosta, ktovie, či by sme to prečkali zdraví v tomto teple (teplomer nemáme, ale myslíme, že je tak okolo 40°C, aj informácie na internete to potvrdili). Toto miesto sa nám totiž stalo útočiskom na zopár hodín. Počiatočný elán z nás už vyprchal, postupne ho vystriedala takmer beznádej a hovorili sme si, že sme radšej mali ísť autobusom. Keby tu nejaký niekde v blízkosti stál, tak asi neváhame ani minútu. Lenže od centra Mexicali sme vzdialení nejakých 14 kilometrov, z tohto miesta sa inak ako stopom, zdá sa, nedostaneme. Po asi 4 hodinách, ktoré mi však pripadali ako večnosť, sa konečne našiel záchranca – vodič kamiónu vezúceho dve vlečky balíkov sena. Ideme pomaličky, keďže jeho náklad vraj váži 50 ton – človek by nepovedal, aké môžu byť také balíky sena ťažké (v USA je vraj limit 35 ton, ale tu v Mexiku to tak neriešia). Musíme prekonať horský hrebeň 1 200 m vysoký, naša priemerná rýchlosť je asi 15 km za hodinu. Divokosť okolitých hôr narúša iba obrovské potrubie a vodné veže s čerpadlami – systém prepravy vody z Columbia river do Tijuany a do San Diega. Treba uznať, že zrealizovať niečo také musel byť celkom technický „oriešok“. Než môžeme vojsť to mestečka La Rumorosa, ktoré je na vrchole hrebeňa, čaká nás ešte jedna vojenská kontrola – takých je tu na Baje niekoľko, ich dôvodom je boj proti drogám, prehliadajú vozidlá, či niečo nepašujú – na základe našich skúseností a aj toho, čo sme počuli od miestnych, je to však len také divadielko pre turistov a dôvod pre mexickú vládu povedať si, že bojujú proti drogám. Tentoraz tú kontrolu však berú celkom vážne, dlhou tyčou prešťuchujú balíky sena a medzery medzi nimi, čo keby sa náhodou iba tvárili ako balíky sena?

Do La Rumorosy, ktoré je cieľovou destináciou nášho šoféra, sme dorazili v červenom svetle zapadajúceho slnka. Keďže sme v horách, nie je najmenší problém nájsť dobré kempovacie miestečko hneď za mestom, na ohníku si opekáme zemiaky a cibuľu a užívame si príjemnú teplotu, dnes v noci sa bude treba aj prikryť (toto je jedno z mála miest na Baja California, kde poznajú aj také veci, ako sneh a mráz).

Skoro ráno, ešte sme ani nezačali poriadne stopovať a už máme odvoz do mesta Tecate – náš najseverozápadnejší bod, odtiaľto už konečne začíname mieriť naším smerom, na juh. Na Tecate je zaujímavé asi iba to, že tu je pivovar, Tecate je jednou z najobľúbenejších značiek piva tu na Baje. Inak je to mesto veľmi špinavé, domy nevyzerajú, že by ich obyvatelia boli extra bohatí, či že by mali zmysel pre estetiku. Ďalší dobrodinec, ktorý nás zobral aspoň na kúsok, je USAnčan, ktorý však má už života v USA dosť a rozhodol sa, že to skúsi v Mexiku. Pozval nás k sebe domov na raňajky a pokec. Je to programátor, dozvedeli sme sa od neho napr. že Microsoft kradne nápady a brzdí vývoj, že Mexičania by to mohli dotiahnuť ďaleko, keby neboli takí leniví a využili by svoj potenciál alebo že ovládať nemčinu začína byť veľmi užitočné, keďže jej je v programátorských kruhoch stále viac...

Príjemne občerstvení zaujímame opäť svoje stopovacie stanovište. Zastavuje pri nás policajné auto. A jéje, hovorím si, možno sa tu nesmie stopovať a máme problém... Dvaja policajti mi však s úsmevom na tvári hovoria, že vedia o lepšom mieste na stopovanie, kúsok ďalej, že nás tam zoberú. Sú veľmi komunikatívni, zaujímajú sa o našu cestu a chcú nám pomôcť. Keď sa dozvedeli, že mierime do La Paz, tak jeden z nich hovorí „To je škoda, že sme vás nestretli včera, môj kamarát akurát včera išiel do La Paz, mohol vás zobrať“.

Kamiónista nás zobral do Ensenady. Píšem smsku nášmu kamarátovi v Ensenade – warmshowerákovi Juanovi, s ktorým sme strávili Silvestra a Nový rok (od neho máme mexickú telefónnu kartu). Aké to prekvapenie sme mu pripravili :-). Ešte máme v mobile uloženú lokalizáciu jeho roboty, kde sme sa s ním stretli a išli sme spolu na obed, rovnako ako pred vyše siedmymi mesiacmi. Náš plán bol len si s ním dať obed a pokračovať v stopovaní, ale on nás zasa pozval, že môžeme prespať u nich, že jeho manželka sa s nami tiež zasa rada stretne a aspoň spoznáme jeho dcéru, ktorá ešte nebola na svete, keď sme tu boli naposledy. Kým Juan skončí v robote, troška sa zasa flákame po Ensenade a leňošíme na pláži za jeho domom, rovnako ako keď sme tu boli minule. Opäť pozorujeme surferov, v decembri ich síce bolo oveľa viac, keďže aj vlny boli väčšsie, ale na naše prekvapenie sa tu surfuje aj teraz. Len paradoxne dnes je asi chladnejšie, ako keď sme tu boli v decembri. Zasa raz sme sa ocitli v pacifickej hmle a od rána zasa raz zažívame ten, v poslednej dobe pre nás veľmi nezvyčajný pocit, skoro sme už zabudli, aké to je – pocit zimy.

Ďalší deň to máme štyri „stopy“ a jeden obed v malej rodinnej reštaurácii, s domácou kuchyňou, dali sme si kura s opunciovou omáčkou, k tomu máme čerstvých domácich tortíl, koľko zjeme a aj keď už aj pôvodná porcia nebola práve najmenšia, bez problémov si môžeme pridať a to všetko len za 70 pesos (asi 4 eurá). Skončili sme, už po tme, v malej dedinke Nuevo Rosarito, troška ohučaní z niekoľko-hodinového počúvania mexických „vypaľovákov“, ktoré sú až neuveriteľne na jedno brdo, stále ten istý rytmus, tie isté nástroje a hlavne ten istý text, ktorému hravo porozumiete aj keď máte iba základy španielčiny, niečo v zmysle „prečo si ma opustila... bolí ma corazóóóón (corazón = srdce, slovo, ktoré sa vyskytuje hádam v každej jednej mexickej pesničke, bez toho by sa to asi ani nerátalo za pesničku)..., nemôžem na teba zabudnúť... chýbajú mi tvoje bozky a objatia... stále myslím na našu rozlúčku...“ A do toho občas podivné výkriky, ktoré majú asi predstavovať plač (či smiech? Ťažko povedať.), oveľa viac to však pripomína zavýjanie kojotov... (Tučný nevie o čom spieva, keď spieva „Všichni jsou už v Mexiku, buenos diaz, já taky jdu, poslechnu si dobrou muziku, co se hraje v Mexiku...“, rozhodne s ním, na základe našich doterajších skúseností, nemôžeme súhlasiť). Dnes to bol celkom úspešný deň, sme kúsok od Guerrera Negra, čiže už skoro v polovici Bajy. Opäť jedno kempovanie vo veľmi peknej púšti. Dnes sme prešli Valle de Los Cirios – našu najoblúbenejšiu časť. Veľa toho teraz kvitne, takže to má zasa troška inú atmosféru. Autom si to však človek zďaleka tak neužije, ani sme sa nenazdali a prefrčali sme cez všetky tie parádne miesta, niektoré sme si skoro ani nestačili všimnúť. Opäť sa presviedčame, že na spoznávanie nových miest je bicykel najlepším dopravným prostriedkom...

Nasledujúce ráno nás zobral z Nueva Rosarita veľmi komunikatívny kamionista, rozprávame sa celú cestu až do San Ignacia (asi 3-4 hodiny), ja som so sebou veľmi spokojná, že viem už toľko konverzovať s mojou španielčinou, väčšinu mu rozumiem (a čo nie, to si domyslím :-)) a viem sa porozprávať o všakovakých témach, napr. o prostitútkach (k tejto téme sme sa dostali tak, že som mu hovorila, ako srandovne pre nás znie dopravná značka, na Baje veľmi častá, „Curva peligrosa“ (=nebezpečná kurva, totiž zákruta)). Veľa sa zaujíma, aké je to na Slovensku. Niečo pre nás tak bežné, ako je striedanie ročných období, je pre väčšinu miestnych niečo takmer nepredstaviteľné.

Keď sme dnes ráno začínali stopovať, tak Piatok, plný ranného optimizmu, povedal: „Teraz prosím niekoho, kto nás zoberie aspoň do San Ignacia“. A to sa nám aj vyplnilo. Povzbudení týmto úspechom si hovoríme, že dnes by sme mohli mať šťastný deň na stopovanie a preto Piatok pred ďalšou etapou suverénne hovorí: „A teraz poprosím do La Paz“.

Či sa mu toto prianie vyplnilo... sa dočítate v ďalšom pokračovaní. Teraz idem variť obed :-).

Do USA a späť 2.

Etapa druhá: Menej ako 24-hodinová návšteva USA

Prechod cez hranicu prebehol bez problémov. Ani si od Gordona nepýtali papiere na psov, nikdy si ich vraj nepýtajú. Ovšem s dvoma Slovákmi, to je niečo iné, ako s troma psami, my nielenže potrebujeme ukázať ten správny papier, aby sme mohli dostať ďalší správny papier, ale musíme za týmto účelom ísť do budovy, kde nás čaká už tá stará známa procedúra. Stará známa je pre nás, nie pre miestnych colníkov, ako obvykle im chíľku trvá, kým zistia, čo s nami vlastne majú robiť. Zatiaľ čo platné USA vízum v pase je prínosné, lebo vás hneď posunie v celom procese o kúsok ďalej a spraví vás menej podozrivým, také vypršané vízum je zasa naopak skôr oštara, keďže každý colník, ktorý otvorí naše pasy, ich hneď otvorí na tých vízach a hneď nám oznamuje, ako veľkú novinku, že ale víza už nám neplatia. Tak vždy znova vysvetľujeme, že my vieme, že sme tu ako turisti, a tak ďalej, a tak ďalej. Treba však povedať, že tunajší colníci sú naozaj milí a ľudskí, hádam najpríjemnejší US colníci, s akými sme sa doteraz na našej ceste stretli. Nepýtajú sa žiadne zbytočné otázky, len tie, ktoré potrebujú, aby ich systém pustil ďalej – ako napríklad aká je adresa našej destinácie. Keďže, narozdiel od niektorých našich predchádzajúcich skúseností, títo colníci chápu, že žiadnu presnú adresu nemáme, tak nám iba dajú na výber z niekoľkých názvov hotelov, my si jeden vyberieme a oni pre nás vygooglia jeho adresu. Aké jednoduché. Opäť nás to každého stojí 6 dolárov, za čo sa nám skoro až ospravedlňujú (ešte sa pokladníčka musí popasovať s problémom, že nám nemá z čoho vydať, v USA už sa predpokladá, že všetci platia kartou, takže ak nemáte presnú sumu, môžete pri platení v hotovosti naraziť na problém). Aj keď boli milí a ústretoví, predsa len to chvíľu trvalo, kým zistili, čo s nami a prekúsali sa cez systém. Dosť dlho na to, aby Gordon, parkujúci priamo pred budovou, začal niekomu vadiť, čo ak tam s tými troma psami naozaj plánuje nejaký ten teroristický útok, či ako prepašovať venezuelskú rodinu? A je požiadaný, aby ihneď opustil colnicu. Že tu na niekoho čaká ich nezaujíma. Už zapájal všetku svoju kreativitu, aby vymyslel, ako nám dá vedieť a ako sa ešte stretneme (keďže do tejto chvíle sme si s ním nevymenili žiadne kontaktné informácie), keď v tej chvíli sme našťastie vyšli von.

Tak, to by sme mali, sme opäť v USA. Na úplne najjuhovýchodnejšom cípe Californie. V meste Yuma (ktoré už je v Arizone, tým pádom sme navštívili náš 12. štát USA) sa s Gordonom lúčime, on pokračuje ďalej smer Boston, my sa ideme postaviť tvárou v tvár neistote, ako a kam teraz vlastne ideme.

Zaujímavé je, že zrazu máme pocit, ako keby sme prišli domov. Naša stará známa USA, kde sa s každým bez problémov dohovoríme, vieme už ako to tu funguje, všade je čisto a upraveno... Nikdy som si nepomyslela, že USA vo mne vyvolá taký pocit bezpečia a domova :-D.

Zvyšok dňa strávime v štvrti obchodných domov, aké má každé USA mesto (väčšina ich má niekoľko), rozhodli sme sa kúpiť počítač. Po odpoludní strávenom striedavo v obchodoch, na parkovisku na lavičke a v kaviarni Starbucks (v USA osvedčené miesto, kde vždy nájdete verejné wi-fi, stačí si dať jednu kávičku a môžete „surfovať“, čo vám hrdlo ráči...), rozhodovaním sa a robením kompromisov, keďže to, čo sme si vybrali, nemajú..., už máme tejto Mekky konzumu dosť, pocit domova sa vytratil a máme chuť ísť späť „domov“ do Mexika :-). A okrem toho je tu veeeeľmi teplo (asi tak 40 °C).

Dávame sa na pochod za mesto, k nájazdu na diaľnicu, kde sa pokúsime stopovať, chvíľku to aj skúšame, ale pomaly sa začína stmievať, radšej si ideme nájsť miesto na spanie. Kde že je to ten náš hotel, čo sme uviedli na hranici ako našu adresu? Áno, myslím že to bude tu – v poli za kríkom pod násypom, to je naša adresa na dnešnú noc. Perfektne kryté miesto s rovnou plošinkou, v niečo také ideálne sme tu ani nedúfali. Aj keď slnko už dávno zapadlo, zem stále vyžaruje jeho teplo, ktoré celý deň akumulovala, skoro až páli. Ani do rána nevychladla, niekoľkokrát sa v noci budíme na to, ako je nám teplo.

Skoro ráno vyrážame, prechádzame okolo historickej väznice - dnes je to State park, o tomto čase ešte zavretý, takže si ju pozeráme iba z vonka. Ak poznáte film Podivné dedičstvo, tak toto je tá väznica v ktorej sedel Opičák. Je to Piatkov obľúbený film a hlášku „Mali by sme ísť - do Yumy je ještě daleko a opičák tam není na vejletě“ používa pomerne často, tak je to pre nás celkom vtipné, že sme sa tu zrazu ocitli :-).

Stopovať na „Freeway“ diaľniciach v USA je zakázané, tak to skúšame na nájazde, hneď pred tabuľou „Zákaz chodcov a cyklistov“. Či je to tou tabuľou alebo tým, že stopovanie už nie je v USA tak popoulárne, ako pred 50 rokmi a dnes, kŕmení negatívnymi historkami, väčšina ľudí verí, že ako stopovanie, tak branie stopárov je extrémne nebezpečné, čoskoro nadobúdame pocit, že takto by sme sa asi ďaleko nedostali, vzdávame snahu dostať sa smerom na San Diego a ideme to skúsiť späť do Mexika, dúfajúc, že tam to pôjde lepšie (minimálne tam môžeme stopovať pri všetkých cestách a môžu nás zobrať aj na korbu, čo je v USA samozrejme striktne zakázané). Zastavil nám mladý chalan, ktorý zhodou okolností išiel práve na hranicu, tak nás tam zobral. A tak sme sa, po menej ako 24 hodinách ocitli na tom istom malom hraničnom priechode, cez ktorý sme včera prišli.

Prechod do Mexika prebehol opäť bez problémov, vyplníme potrebný papier, colník, rozprávajúci plynulou angličtinou a ignorujúci moju snahu rozprávať s ním po španielsky, všetko naťuká do počítača, zaplatíme potrebných 612 pesos (50 dolárov) a máme konečne ten správny papier, hlavný motív tohto výletu. Máme ďalších 6 mesiacov v Mexiku (že sme tých prvých 6 mesiacov troška pretiahli, to si colník vôbec nevšimol).

Ako sa nám darilo stopovať v Mexiku, či to naozaj bolo také jednoduché, ako sme si to predstavovali a ako sme sa nakoniec späť do Cabo Pulma dostali, sa dočítate v ďalšom pokračovaní.

To be continued...

Do USA a späť 1.

Ahojte.

Tak sme zasa naspat v Cabo Pulmo, po 2 tyzdnovej "dovolenke", ktorej hlavnym cielom bolo opustit Mexiko, aby sme donho vzapati mohli zasa vstupit a tym ziskat novy papier, ktory nas opravnuje byt dalsich 6 mesiacov v Mexiku. To sa zide taky papier, hlavne je fajn spojit to s vyletom – uz sme v Cabo Pulme pol roka, uz si aj nejaku tu dovolenku zasluzime, nie? Mohli sme uz davno ist na hranicu a spat autobusom, ale to by nebola velmi zazivna dovolenka, my radsej troska dobrodruztva :-).

Etapa prva: S Gordonom na hranicu

Burlivy zaciatok

Ako uz som davnejsie spominala, na hranicu sme sa zviezli s Gordonom. Vacsina Gringov, ked sa vracia z Cabo Pulma (ti, co idu autom, vela ich takych nie je) to na hranicu daju za dva dni. Ich jedinym cielom je totizto dostat sa na hranicu. Nie tak Gordon, ktory dobre vie, ze aj cesta moze byt cielom. Snazi sa kazdykrat trasu obmienat, aby videl nieco nove, cas ani kvalita cesty prenho nie su az tak dolezite. To nam vyhovuje taky pristup, my sa nikam neponahlame a radi uvidime nove kuty Bajy. Po tom, co sme si zbalili vsetky veci a opustili stary karavan, ktory bol asi tri mesiace nasim utociskom, prestahovali sme sa na kopec do Gordonovho domu a dva dni na to, 8.7. sme vyrazili. Baska na sedadle spolujazdca, Piatok vzadu zdielal velku plosinu s troma fenkami, ktore si ho myslim celkom oblubili (Gordon totiz svoje auto prerobil na potreby vozenia psov a na dlhe trate, kedy sa zadok auta pouziva ako postel, takze nema zadne sedadla).

Vdaka nedavnemu hurikanu, ktory sa prehnal kdesi nad oceanom, je posledny mesiac neobvykle dazdivy na tuto cast roka (nejaka burka sa tu obcas pritrafi aj pocas leta, ale vacsinou je takyto mokry az september, niekedy ani to nie, v niektorych okolitych oblastiac uz vraj nevideli poriadny dazd asi tri roky). Darmo, je rok el Niňa, tie byvaju vzdy nevyspytatelne (vedeli ste, ze el Niňo znamena dieta? :-)). Dokonca aj v Cabo Pulme sme zazili uz dva dazde, ten prvy tri dni pred nasim odchodom. Vdaka tomu bola cesta miestami dobrodruzna, kedze sa cez nu prelievali riecky a potoky, ktore su vacsinu casu iba plne piesku, ale raz za cas po dazdi sa v nich objavi aj voda. Nie je to vsak velmi casto, takze pre Mexicanov to vacsinou nie je dovod na stavanie mosta, namiesto toho stavaju brody. Po takom riadnom dazdi sa niektore zmenia na dost hlboke riavy, este ze Gordonove auto uz je zvyknute na hocico. Raz sme dokonca museli asi dve hodiny cakat, kym voda trocha opadne, lebo bola naozaj prilis hlboka a kus cesty bol odplaveny, takze nikto nevedel, ake je to hlboke a co je na dne. Bola to cesta veduca do velkej bane a asi 10 autobusov s robotnikmi uviazlo na druhom brehu. Chudaci boli urcite hladni a unaveni po celodennej sichte a namiesto vecere a manzelkinej naruce ich cakalo nikolko hodinove cakanie. Nakoniec zavolali bager, ktory to presiel a preskumal situaciu, trocha to ubagroval a s jeho pomocou sa postupne vsetci, s vacsimi ci mensimi tazkostami (vacsina mexickych aut je na rozpadnutie, su to auta z USA, kde uz boli vyradene ako nepojazdne, pre Mexicanov su vsak este vyborne pouzitelne, obcas so zaujimavymi zvukovymi efektami, ale ved to nevadi, hlavne, ze to jazdi.), niektori zapadli a musel ich bager vytiahnut, niektori presli a na druhej strane otvorili dvere, aby vyliali z auta vodu, ktora im tam natiekla. Gordon a jeho Toyota to vsak nastastie zvladli bez problemov, takze po dvojhodinovej prestavke sme mohli pokracovat v ceste.

Gordon sa este chcel rozlucit s kamaratmi, ktori byvaju po ceste. Ako sme zistili, Gordon si vybera za kamaratov jemu podobnych – minimalne v pohostinnosti. V jednej rodine sme dostali ranajky a manga, dalsia nas zasa pozvala na obed, dostali sme kralovsky obed ako v restauracii a to o nas vobec nevedeli, ze prideme! Ked sme obedovali, tak prave prisla riadna burka a prietrz mracien, tak sme zazili ako vyzera taky lejak v mexickom domceku (ktory je este k tomu stale vo vystavbe – a zda sa, ze konstrukcia kontinualne prechadza v destrukciu- a sucastou domu je aj strom, ktoreho konare siahaju dovnutra). V skratke by sa dal popisat asi takto: “tanier s jedlom a stolicku si posun tak, aby neboli pod prudom vody... a aspon sa umyje podlaha”. V priebehu chvilky cez dom vlastne pretekala mala riecka (nieco take, ako prahy pod dverami vobec nepoznaju a pod pojmom okno sa vacsinou rozumie diera v stene). Ziadny problem, treba zobrat metlu, vodu “pozametat” a podlaha bude krasne vyumyvana. :-) Ono to vlastne vobec nevadi, ked zmoknes vo vlastnom dome, ved po burke zasa zasvieti slnko a v tomto teple vsetko uschne za chvilku. Po burke nasledovala exkurzia po pozemku, v minulosti tu totiz zili Indiani, takze sa priamo na ich pozemku daju najst artefakty, ako kamenne hroty sipov, ci zaoblene obrusene balvany na drvenie obilia a pod. A najlepsim casom na hladanie je prave po takej burke, kedy voda odplavi podu a odkryje nejake zakopane poklady. Po chvilke hladania sme si aj my take dva male hroty sipov nasli :-). Povedali, nech so ich zoberieme, pre nich to nie je vobec nic vzacne, maju ich desiatky, vyrabaju z nich umelecke predmety a bizuteriu.

Dobrodruzna cesta cez hory

Nasledujuci den sme za cely den nevideli ani kusok asfaltu. Keby sa auta mohli potit, tak Gordonova Toyotka by sa ten den riadne zapotila. Vlastne ju tymto oficialne musim pochvalit, ze to cele zvladla a nenechala nas v stychu niekde v kopci, obcas nam nebolo vsetko jedno a mysleli sme, ze to predsa to auto nemoze zvladnut (ma nahon na vsetky styri kolesa, ale inak to nie je nijake velmi specialne terenne auto). Coho sme sa obavali najviac, bola diera o vyfuku, lebo obcas boli uprostred cesty dost velke balvany. Gordon vyzeral dost sebavedomo, nebolo to prvykrat, co isiel takymto terenom, skor sa zdalo, ze taketo tereny su jeho oblubene. Ale kedze sme boli naozaj uprostred nicoho (rozumej v zmysle ludskeho osidlenia, tie hory co nas obklopovali by som urcite nenazyvala “nicim”), ziadny signal, ziadna pripadna pomoc (typujem, ze touto cestou ide mozno tak jedno auto za tyzden, ale mozno ani to nie), v ramci minimalizovania rizika sme sa striedali v tom, kto vyskoci z auta a odprace najblizie velke kamene z cesty. A raz bolo z cesty treba odpratat aj spadnuty velky kaktus. Piatkova uloha bola este utesovat fenky, ktore boli po kazdom nadskoceni auta velmi nervozne. Hory a skaly hrajuce vsemoznymi farbami (vyzerali, ako keby na ne niekto namaloval obrovske farebne pasy po celej dlzke pohoria), do toho kaktusy a obcas sa otvoril vyhlad na Kortezovo more s ostrovcekmi... Parada. Zastavka na okupanie sa v mori. Zastavka na obed pri malickom cintorine s drevenymi a betonovymi krizikmi bez akehokolvek napisu.

Oaza uprostred hor

Mozno sa pytate, preco sme si zvolili prave tuto trasu. No okrem toho, ze bola scenicky velmi pekna to malo aj iny ciel – ist sa pozriet na Gordonov novy pozemok (prave je vo faze jeho kupovania). Gordon nasiel tento pozemok nahodou pri jednom zo svojich prieskumnych vyprav po Baje a hned ked ho uvidel, tak sa do toho miesta zamiloval. A ked zistil, ze je na predaj a este k tomu ako lacno (presnu cenu nam nepovedal, ale vraj ho kupil za menej ako polovicu ceny, za ktoru kupil pozemok v Cabo Pulme, ktory je vsak asi tak 20-krat mensi), tak nevahal ani chvilu a hned sa dohodol s dedkom, majitelom, na jeho kupe (bol vraj prvy zaujemca po tom, co sa dedko rozhodol, ze pozemok preda.) Nachadza sa v malej dedinke La Soledad, co znamena samota - priliehavejsi nazov si neviem ani predstavit. Je to mala dedinka uprostred hor pozostavajuca asi tak z piatich kamennych domcekov a jedneho kostolika. Cim je vsak tato dedinka zaujimava je to, ze je to vlastne oaza uprostred hor. Jej obyvatelia sa zivia pestovanim cukrovej trstiny a pomarancov, ktore tradicne vozievali na somaroch do La Paz, jedna taka vyprava zvycajne trvala asi dva tyzdne. (Nachadzame sa priblizne 200 km severne od La Paz). Miestna cukrova trstina vraj bola vyhlasena a v La Paz vysoko cenena.

Gordonov novy pozemok zahrna kus kanonu (asi 16 ha), posledne dva kilometre uz nie su po ceste, ale priamo korytom, vacsinou v nom vsak nie je velmi vela vody, a nachadza sa na nom niekolko pramenov a mnozstvo stromov, z ktorych su takmer vsetky jedle – manga, avokada, pomarance, limetky, mandarinky, banany, broskyne, datle a este nejake dalsie pre nas exoticke druhy, ktorych ani meno nepoznam. A tiez vinohrad. S problemom ochrany urody pred hroznozravymi tvormi, ako su vtaky a hmyz sa vysporiadali po svojom – miestna babicka so zvyskov latok sije vrecuska a potom kazdy strapec zvlast zabalia do takehoto vrecuska. Vyzera to celkom veselo, kazde vrecusko je totiz z inej latky, takze taky vinohrad hra vsetkymi farbami. Za tuto sluzbu ma babicka zadarmo hrozno, kolko len vladze zjest :-). Zeby inspiracia aj pre nasich vinarov? ;-)

Zda sa, ze obyvatelia dedinky La Soledad sa tesia dobremu zdraviu. Privital nas jeden, dobre naladeny a humorom nesetriaci, rezko nam podal stolicky, nech s nim chvilku posedime a pokecame. Neskor nam Gordon povedal, ze tento pan coskoro oslavi 90. narodeniny. Na to teda vobec nevyzera, ja by som mu tipovala tak 70. Povodneho majitela Gordonovho noveho pozemku sme stretli, ked prave isiel na koni z lekarskej prehliadky. Z dedinky La Soledad nie je jednoduche sa niekam dostat, obchod s potravinami (raz tyzdenne) a lekar (raz mesacne) za nimi chodia sem. Pan ma nieco malo cez 70, ale v konskom sedle je stale ako doma. Ved to bol jeho hlavny dopravny prostriedok cely zivot, soferovat auto sa vraj nikdy poriadne nenaucil. Ma 10 deti, ale ziadne z nich nechcelo ostat byvat tu, vsetky sa prestahovali do mesta, akurat jedna dcera byva s manzelom na nedalekom ranci. Vidiac, ze jeho deti o ten pozemok zaujem nemaju a zistujuc, ze uz na to sam nestaci (zena mu zomrela uz davno), rozhodol sa, ze pozemok preda. A akurat vtedy sa zjavil Gordon. Jedinu podmienku stary pan mal – ze bude moct v svojom dome dozit.

Nasledovala este zachadzka do vedlajsej dedinky (rozumej asi 10 domov), vzdialenej asi 7 kilometrov, kde maju jeden telefon – jedine spojenie s okolitym svetom. Gordon chcel nejako ostat v spojeni, jedina moznost je teda zajst tam a vypytat si cislo (tu ho totiz nikto nevie). Aj tu (dedinka sa vola Primera Agua, Prva voda) sme vrelo privitani, navstevnikov tu casto nevidia. Prezradili nam cestu k vodopadu a ponukli nam, ze mozme kludne kempovat uprostred dediny na betonovom stvorci, ktory je vraj ich tanecny parket. Aj tu maju obcas nejaku tu fiestu :-). Tuto ponuku vsak odmietame, Gordonove fenky totiz rady nahanaju kravy, kone, ovce, kozy... skratka akekolvek hospodarske zvierata, ktorych je tu vsade plno, takze by sme sa tu velmi nevyspali.

Dedinky maju prijemnu atmosferu, jedine, co sem akosi nezapada, su plastove kadibudky, vacsinou postavene vedla povodnych drevenych. Ako sme zistili uz aj v Cabo Pulme, mexicka vlada je obcas stedra a, pravdepodobne v zaujme ziskavania volebnych hlasov, dava ludom obcas nieco zadarmo, napriklad sponzoruju fiesty (oslavy, napriklad ku dnu matiek, ci vyrociu dediny a pod.), v Cabo Pulme dostali zadarmo zopar solarnych panelov a baterii, tu zasa dostali zadarmo tieto plastove kadibudky. Vobec nam to vsak nepride ako pomoc, okrem toho, ze si nemyslim, ze by ich miestni ludia potrebovali, ved maju svoje stare dobre drevene, a ze vyzeraju hrozne, v tychto podmienkach, pod neustalom dohladom zeraveho slnka, tu plast velmi dlho nevydrzi (tu sa rozklada niektory plast rychlejsie ako papier). Takze vidim to tak, ze o par rokov sa tu vsade budu valat kusy plastu z nefunkcnych kadibudok. Ale ved hlavne, ze volebne hlasy su ziskane, to je predsa to, na com zalezi, nie?

Spat do puste

Cesta na druhu stranu hor uz nie je tak rozbita, takze dalsi den uz sa pomerne rychlo dostavame spat na hlavnu cestu cez Baju, tu, ktoru uz mame prejdenu na bicykli. Spominame na miesta, na ktorych sme spali ci obedovali, ci na ten-ktory kopec, ako sme sa na nom zapotili, ci aky to bol dobry zjazd. Na niektorych miestach zjavne prsalo, lebo su zelensie, ako ked sme cez ne naposledy prechadzali, ine su stale rovnako vyprahnute, ale aj tak vyzeraju troska inak, lebo niektore kaktusy a stromy teraz kvitnu (prechadzajuc tadeto v januari sme si hovorili, ze by sme radi videli, ako to tu vyzera, ked je pust zakvitnuta, tak sa nam to teraz vyplnilo).

Opat sme si zopakovali kempovanie v pusti pod velkymi kaktusmi, na kaktusovom dreve robime ohen a opekame si zemiaky... Vsade okolo uplny klud, nebo nad hlavou plne hviezd... Skratka pustna pohodicka :-).

Ked prechadzame cez nasu oblubenu dedinu San Ignacio, ktore sa nachadza v jednej velkej oaze, naskyta sa nam nie prilis uteseny pohlad, skoro vsetky palmy su obhorete. A nielen palmy, minimalne dva domy su do tla. Pytame sa v obchode, co sa stalo, povedali, ze tu bol velky poziar pred troma tyzdnami, vsetci hasici z blizkeho aj vzdialenejsieho okolia zasahovali. Vraj sa nevie, ako k poziaru doslo. Nasa teoria je, ze niekomu sa vypalovanie suchych palmovych listov (to sa vraj bezne robi alebo robievalo) vymklo zpod kontroly. Co sa ani velmi necudujem, suchy palmovy list je totiz idealny na zalozenie ohna, ani papier ci brezova kora hadam tak dobre nehori.

Zaujimave je, ze niektore stromy, ktore v januari mali listy, teraz listy nemaju a vymenili ich za kvety. Na obidvoje naraz by nemali dost vody, tak to vyriesili takto. To je pripad napriklad stromu, ktory sa vola Cirio, ktory je miestnym endemitom, rastie len tu, v casti Bajy, ktora sa vola “Valle de los Cirios” (dolina Ciriov) – inak nasa najoblubenejsia cast Bajskej puste. Miestami nam to tu pripomina obrazky z japonskych zahrad – najma stromy kvitnuce malymi kvietkami v odtienoch cervenej, ruzovej a zltej farby.

P.S.: Pre tych z vas, co sa zaujimate o fyziku a fyzikalne zakony, mame tu jednu temu k diskusii. Jedna sa o Cardony - tie najvacsie kaktusy, niektore aj niekolo stoviek rokov stare (aj ked zatial mi nikto nevedel odpovedat na otazku, ako sa da vlastne zistit vek kaktusu, kedze, pokial je mi zname, kaktus nema ziadne letokruhy) a ako ziskavaju vodu. Dopoculi sme sa, ze je to tak: zakladom je vela slnka. Kaktus ma harmonikovitu strukturu, aby zvacsil svoju plochu, teda plochu, ktora moze absorbovat slnecne luce. Takto sa teda cely den vyhrieva a akumuluje teplo, co to da, aby sa potom v noci, ked sa ochladi, pod vplyvom rozdielu teplot na jeho povrchu a v jeho okoli, vyzrazala na nom voda. Cize ked je dlho zamracene, tak pre kaktus to paradoxne znamena vacsi “smad”, ako ked svieti slnko. Je to pekna teoria a urcite to nejak tak bude. Akurat nam napadla jedna vec: rosia sa chladne predmety, ked nahle pridu do tepla, nie naopak, vsak? Takze na domacu ulohu popremyslajte nad tymto fenomenom a napiste nam Vase nazory a teorie. :-)

Coco's corner

Onedlho hlavnu dialnicu c.1 a Pacificku stranu opustame a mierime na vychodne pobrezie, aspon uvidime zasa nejake dalsie kuty Bajy. Cast cesty je opat prasna, neasfaltova. Ale aj tak vraj bol tento usek v pohode a dalo sa na nom ist pomerne rychlo, este pred pol rokom, ked tu Gordon isiel naposledy. Na nase nemile prekvapenie teraz cestu opravuju, co ma za nasledok, ze je teraz cela rozbita a o nejakej rychej jazde nemoze byt ani reci. Je to az neuveritelne, co dokazu s takou cestou spravit tazke stavebne vozidla. Najneprijemnejsim fenomenom je tzv. “valchovacka” - ked sa na ceste spravia akesi “vlny” a vyzera to ako valcha. Extra neprijemna vec ako pre bicykel, tak aj pre auto.

Ale narazame na jednu z “atrakcii” Bajy, o ktorej uz sme sa niekolkokrat dopoculi, ale nikdy nam nenapadlo, ze sa tam aj pozrieme – tzv. Coco's Corner. Maly bar uprostred nicoho, ktory to dotiahol tak vysoko, ze ho najdete vyznaceny dokonca aj na mape Bajy. Majitelom a vacsinou asi aj jedinym zamestnancom v jednej osobe je chlapik, ktory nema nohy. Miesto je vyhlasene (hlavne v motorkarskych kruhoch) ale hlavne tym, ze chlapik tam ma velku zbierku spodneho pradla, co mu doniesli navstevnici. Tak teda ze sa pojdeme pozriet, ked uz sme tu. Miesto je naozaj ovesane roznymi kusmi (vacsinou damskeho) spodneho pradla, ale aj roznymi inymi blbostami od vymyslu sveta. Davame si pivo a Coco si nas zapisuje do svojej knihy navstevnikov, ku kazdemu si tam vlastnorucne nakresli dopravny prosrtiedok, na ktorom dany navstevnik prisiel (ked sme mu povedali, ze my vlastne cestujeme na bicykli, ukazal nam zapisky od inych cyklistov, co sa tu zastavili, bolo ich tu pomerne dost, vacsina na ceste z Aljasky do Patagonie ci naopak...). Chce po nas, aby sme mu do knihy nieco napisali, ale presne nam prideluje pocet riadkov a nesmie byt ani kusok miesta volneho (preto je cela kniha pokreslena roznymi, niektorymi velmi zvlastnymi, obrazkami). Naspat v aute sme sa potom zhodli, ze z toho cloveka a z celeho toho miesta isla velmi podivna atmofera... Priklaname sa k nazoru niekoho, kto nam Coco's corner spominal davnesie – ze tam bol, ale urcite tam nepojde znova.

A potom, pravdepodobne pod vplyvom tej podivnej energie toho miesta a na zaklade nedorozumenia, kto plati za pivo, nam Gordon povedal, ze by sme sa mali nad sebou zamysliet, lebo od ludi len berieme a nedavame nic naspat (alebo len malo) a ze na svojej ceste vlastne vacsinou len vyuzivame dobrotu ludi. Ked som mu oponovala, ze sa nikoho o nic neziadame, ludia nam sami ponukaju pomoc, Gordon mi odvetil, ze ked vieme, ze to nemame ako oplatit, nemame to prijat. Cely tento rozhovor nas velmi prekvapil, hlavne ked doteraz bolo vsetko v pohode, Gordon nevyzeral, ze by sme ho nejak obtazovali a to, ako nam pomahal bolo jeho rozhodnutie. A dost nas to rozladilo, cely vecer sa potom citim mizerne. Ale ocenovala som Gordonovu uprimnost. Neskor sa mi to rozlezalo v hlave a dosla som k tomu, co som si myslela aj predtym: vsetci sme prepojeni a vsetko sa nam vrati a ak aj nemam teraz ako zaplatit naspat, nabuduce ja zasa pomozem niekomu dalsiemu a ten potom niekomu dalsiemu a tak sa kruh uzavrie. A tomu, kto pomohol nam, sa to tiez vrati, zasa z inej strany. Aky by malo zmysel povedat nie na nieco, co mi pride vhod, cize vlastne klamat? Hlavne ak to bolo rozhodnutie toho cloveka spravit dnes dobry skutok, preco by som mu to mala takto prekazit? Aky by malo zmysel takto prerusovat kruh dobroty a pozitivnej energie? Ved prave to je to krasne na tejto nasej ceste, ze tomuto pozitivnemu hnutiu vzajomnej dovery a nezistnej pomoci takto napomahame a verime, ze sa bude sirit dalej a dalej...

Nasa tretia noc v hoteli

Vychodne pobrezie zdaleka nie je take pekne, ako zapadne. Vlastne miestami nie je pekne vobec. Je to tu velmi vyprahnute a miestami nerastie vobec nic, ziadne kaktusy, stromy, nic, mozno az na par trsov suchej travy a zakrslych krickov medzi vsadepritomnymi kamenmi. Ziadne malebne plaze, akurat hole kameniste plane, obcas s nejakym tym, vacsinou nie velmi estetickym, mexickym osidlenim. Ale kazdu chvilu reklama na pozemok priamo pri mori, ktory je na predaj... Vraj lacno. No to verim, ale tu by som nechcela byvat hadam ani zadarmo :-). Ale aspon vidime dalsi typ puste – nazvala by som ho kamenna pust obkolesena starymi vulkanmi. Zaujimave su aj male ostrovy, totiz vlastne obrovske balvany v mori, niektore z nich ziarivo biele od vtacieho trusu.

Mesto San Felipe je tiez jednou z uvadzanych turistickych destinacii na Baje, nevyzera vsak, ze by na nom bolo nieco extra zaujimave. A co je najhorsie, v jeho okoli nie su ziadne plaze ani ine miesta vhodne na kempovanie, same sukromne pozemky (darmo, blizime sa k hranici s USA)... Takze nakoniec nam neostava, nez si zaplatit noc v hoteli. Gordon chcel ist do hotela tak ci tak, lebo si chcel dat sprchu pred zajtrajsim prechodom hranice. Hovori, ze je treba vyzerat cisto a tak minimalizovat dovody, aby nas chceli nejako velmi “prevetravat” na hranici, ako podozrive osoby snaziace sa dostat do USA. Gordon uz tu ma jeden hotel osvedceny, ktory berie aj psov, tak ideme na istotu. Stoji 40 dolarov, to nie je az take hrozne, hadam si to este mozme dovolit :-). Toto je, prosim pekne, nasa tretia noc v hoteli od zaciatku tejto cesty (a len druha nami platena, za jednu platil SaraJanin stryko, ako sa to zda byt uz davno).

Vecerna prechadzka po plazi, Gordonove fenky sa usilovne snazia vykopavat zahadne zviera, ktore robi v piesku diery, z ktorych unikaju bublinky. Zeby kraby? Alebo nejake plazove cervy? Tato zahada zostava nevyriesena - aj ked sa fenky snazili co im labky stacili, zahadny tvor sa zahrabaval hlbsie a hlbsie a kedze je zjavne zahrabavanie sa do piesku jednou z jeho hlavnych zivotnych cinnosti, vzdy sa mu podarilo nepozorovane zahrabat este hlbsie.

Je piatok vecer, takze v meste to zije, vsade znie hudba, dievcata v minisukniach a s vyraznym piatkovecernym make-upom a mladi caballeros (dzentlmeni) sa prechadzaju ulicami a na kazdom rohu postava skupinka hudobnikov mariachi s ich tradicnymi nastrojmi – gytara, harmonika, velka truba, bubny, hlasivky. Ak sa im zda, ze su v okoli potencionalni posluchaci, tak spustia “tu nasu”. Dufaju, ze dostanu nieco do klobuka ci do vrecka, ale hlavne, ze sa niekomu zapacia natolko, ze si ich pozve k sebe domov na svoju party, party bez hudby by predsa nebola party, totiz fiesta :-).

Osprchovani (hadam dostatocne pre hladky prechod hranicou :-)), prepiname medzi roznymi stupnami klimtizacie, chvilami je tu prilis teplo, potom zasa prilis zima. Stale rozladeni z onoho rozhovoru s Gordonom a nervozni pred zajtrajsim prechodom hranice... Preco nas tie hranice vzdy tak znevorznuju? Citim sa skoro, ako keby som zajtra mala ist na skusku alebo co... Az budem velka, tak zrusim hranice! ;-)

To be continued...

Kapitola 5. Rastlinstvo a zivocisstvo na susi v Cabo Pulmo

Rastliny

Baja California je vyznamne miesto s mnozstvom endemitov (pre tych, co nevedia: endemit = druh, ktory sa vyskytuje iba na jednom mieste, nikde inde), najma medzi rastlinami. V Cabo Pulme a okoli sa podla nedavnej studie vraj naslo 406 roznych druhov rastlin. To mi pride na pust celkom slusne :-). Nie je to tu take zelene, ako sme zvyknuti, ziadna trava a stromy a kriky maju len male alebo v tejto casti roka ziadne listy. Ale inak je tu dost bujna vegetacia. Kopce su porastene nizkymi stromcekmi a krickami, pomedzi to rastu kaktusy – prave zacali kvitnut, su to tie, co kvety otvaraju iba v noci, opeluju ich asi netopiere (a mravce, kedze ich po tych kvetoch tolko lozi). Niektore kaktusy, ako sme si zistili, maju jedle plody – o com miestni nemaju ani potuchy. Jediny kaktus, o ktorom vedia aj miestni, ze je jedly, je opuncia - ale nemyslim, ze by ho velmi jedli. My sme opuncie vyskusali raz, ked Gris doviezla varku opuncii na stavbu. Je to piplacka zbavit listy tych neprijemnych malych trnikov a potom som ich vyberala z ruk este asi tri dni. Ale chutili nam, mali sme ich v prazenici a na obed oprazene s dalsou zeleinou a so zemiakmi. Su take troska mazlave, ale stavnate a troska kyselkave. Zit na pusti a naucit sa grif, ako ich zbavovat tych trnikov rychlejsie, tak ich urcite zaradim do svojho jedalnicka.

Priamo v dedine rastu aj palmy, neviem, do akej miery tam rastu same od seba alebo su vysadene, ale predpokladam, ze tu byvala oaza, inak by sa tu ludia asi neusadili, takze asi su povodne. Ze ma skoro vseto trne, na to uz sme si zvykli. Ale nasa najneoblubenejsia rastlina je jedna taka tahava prizemna, na pohlad nicim velmi zaujimava, pravdepodobne nejaky druh travy, rastie v piesku a padaju z nej male “gulicky”, z ktorych idu na vsetky strany dlhe trne, samozrejme zakoncene protihacikom, aby bola este vacsia sranda. Takze s vynimkou plaze tu neodporucam chodit v piesku naboso, je to velmi neprijemne (najhorsie je, ze tie male pichlave svine su v tom piesku zahrabane, takze nie su vobec vidno, clovek si tam kludne stupne v domienke, ze to je bezpecne a hned ma v nohe bolestivy bodak, ktoreho vytiahnutie je este bolestivejsie.) Neraz nam zneprijemnovali stanovanie.

Tesime sa na september, obdobie dazdov, po ktorych sa to tu zrazu zazelena doslova cez noc. Povodne sme si mysleli, ze to su jedine dve obdobia, ktore tu maju – vyprahnute takmer celorocne a podazdove zelene. Preto nam prislo celkom vtipne, ked sa chystali oslavy jari (Festival de Primavera), na prvy jarny den. Mysleli sme si, ze to je len dalsi dovod na fiestu (Mexicania velmi radi oslavuju, kazdu chvilu je tu nejaka fiesta). Ake bolo nase prekvapenie, ked kalendarovo presne na den sem jar naozaj dorazila! Prizemne rastlinky zakvitli malymi kvietkami, stromy a kriky (napr. ten hned pri nasom stane – vtedy sme este stanovali na plazi) tiez zrazu zacali kvitnut. Tu na pusti treba byt pozornejsi pozorovatel, vacsina kvietkov je malicka, takze si ich clovek nevsimne tak na prvy pohlad, ako je tomu na jar u nas. Ale o to viac si kazdy novy kvietok, ktory si vsimneme, vazime. Ovela ocividnejsou jarnou zmenou bolo, ze sa zrazu zo dna na den objavilo mnozstvo vtakov a pust, dovtedy pomerne ticha (“najukecanejsimi” zvieratkami boli gekony :-)), je zrazu plna vtacieho cvirikania, hrkutania, kvilenia, piskania, “chichotania”, klopania…

Vtaky

Z tych, ktore tu boli aj v zime, su najvyraznejsie asi supy. Tych je tu naozaj dost, kedze, ako sme uz cestou sem zistili, uz sa zdaleka nespecializuju len na zvieracie mrtvoly, novym bohatym zdrojom potravy su im odpadky. A kedze Mexicania si s odpadom hlavu nelamu a nevadi im zit “na skladke”, vsade su tu bohate zdroje potravy. A ako sme zistili pocas stanovania na plazi – “pochutkou” su im aj exkrementy. Chodili sme vzdy za jednu pieskovu dunu a vsetko si po sebe zahrabali. Jedneho rana som s prekvapenim zistila, ze vsetko je rozhrabame, toaletne papiere sa valaju vsade naokolo, ale nic ine neostalo. Od tej doby sa “cistiaca cata” postarala o nase produkty kazdy den a my sme sa naucili zahrabavat toaletne papiere zvlast, aby sa potom vsade nevalali. (Tu na pusti sa take toaletne papiere valaju bezo zmeny veeeelmi dlho, kedze tu nie je voda potrebna na ich rozklad.) Cez den supi casto spolu kruzia vo vzdusnych viroch a rozletia sa do okolia, na noc sa vsak zasa stretnu na svojom nocovisku – nocuju pospolu vacsinou na palmach alebo na velkych kaktusoch. Dobre to vyzera rano, ked si pred tym, ako sa rozletia do sveta, nahrievaju kridla na slnku alebo co, je to super pohlad na supi sediace pospolu na kaktusoch s roztiahnutymi kridlami a natacajucimi sa na slnko. A pri stanovani na plazi, kusok od jedneho takeho, supmi velmi oblubeneho, kaktusu, sme sa o tychto vtakoch, o ktorych vela ludi tvrdi, ze su odporni, nam su vsak sympaticki - nielen preto, ze sup (teda supica, vola sa Supika :-)) je nas plysovy maskot, ktory so mnou cestuje na bicykli - dozvedeli dalsi, do tej doby pre nas netuseny poznatok – a sice, ze supi aj kychaju! :-D Ano, citate spravne, kychaju, videli sme to na vlastne oci a poculi na vlastne usi (znie to troska ako ked kycha macka :-D).

Stalymi lovcami na mori su pelikany, rybare, cajky (aj ked tych je tu prekvapivo malo), fregaty. Z dravcov su to krsiaky a karakary – zatial najexotickejsie vyzerajuci dravec, akeho sme na nasej ceste stretli. A nechybaju ani sovy, skoro kazdu noc nam tu skrieka pravdepodobne nejaka plamienka (aspon podla skrekotu to tak znie) a obcas pocut aj ine sovie hukanie, sudiac podla podobnosti zvukov asi nieco kuvikovite, ale to je iba nasa domnienka. Iste je iba to, ze je to sova :-). Asi dvakrat sme uz aj zahliadli nejaku sovu preletiet. A ked uz som pri tych nocnych vtakoch, tak kazdu noc tu lelkuju lelky.

Je tu vela druhov hrdliciek, niektore vyzeraju skoro ako tie nase (az na to, ze maju modru skvrnu okolo oranzoveho oka), niektore su vsak dost rozdielne a to hlavne vo velkosti – zije tu jeden druh prizemnych hrdliciek (prizemnych preto, ze vacsinou behaju po zemi a pomerne malo lietaju), ktore su male asi ako nase vrabce. Ked uz hovorime o vrabcoch – stale na Slovensku ubudaju? Ak by ste mali pocit, ze u nas uz ich skoro nevidite, tak pridte do Ameriky, tu ich je kopec a maju s nimi velke problemy, lebo vytlacaju povodne druhy vrabcov (ktorych je tu ovela viac, nez u nas). V mexickych mestach vraj maju krdle nasich vrabcov domovych (asi nieco ako su v europskych mestach holuby). V Cabo Pulme sa im tiez velmi paci, specialne u Daniho a Gris. Mysleli ste si, ze mate radi vtaciky a krmite ich? Tak vedzte, ze Vasa laska k vtacikom (a inym zvieratkam, ako su mysi, svabi a pod.) nie je nic oproti tej Grisinej. Nieco sa nedojedlo? (velmi bezny jav). Nevadi, nechame to v hrnci / tanieri, na sporaku alebo na stole (aby ste rozumeli, letna kuchynka a jedalensky stol su vonku, pod palmovym pristreskom, v privese je teraz neznesitelne teplo uz aj bez toho, ze tam clovek vari – co ale v poslednych dnoch musime znasat, kedze vonku dosiel plyn..) a tak to tam bude az pokym nebude nutne to umyt, lebo uz nebude ziadny iny prazdnejsi ci cistejsi hrniec ci tanier. Tortilly stare viac ako den? Nejest. Upratat niekam? V ziadnom pripade, najlepsie je nechat ich rovno na stole. Supky a zvysky zeleniny ci odpadky? Dat do kosa? V ziadnom pripade, ten je daleko (vzdialeny asi dva metre), ved na stol sa este zmestia… Takze si viete predstavit, ze takato kuchynka je pre vrabcov ako raj, skacu nam po stole, po sporaku, po riadoch a napchavaju sa a vobec im nevadi ani ze sa na nich pozerame :-).

Ci ste na Slovensku alebo v Cabo Pulme, svitanie je “najhlucnejsia” cast dna aj tu. Vtaci orchester zlozeny z hlasov nam znamych aj neznamych. Strnadkovite, vlhovite, drozdovite, kardinali cerveni (uplne ti isti, co boli v Ohiu, v Ohiu je to ich “State Bird”), kolibrici (aj ked ich uz nevidame tak casto, ako predtym), krkavce… Z “behavcov” su to jariabky s takou srandovnou ciernou chocholkou na hlave (v anglictine quills alebo tak nejak) a “cestny bezec” (v anglictine sa vola Roadrunner, neviem jeho slovenske meno).

A osobitny odsek este venujem datlom. Tie totiz jednoznacne vedu v sutazi o najhlucnejsie vtaky Cabo Pulma. Myslim, ze su to asi najbeznejsie vtaky tu (viac uz je iba vrabcov a supov) – aj ked mozno sa mylim, mozno ich je tu len zopar a tento dojem vytvaraju len tym, aki su hlucni a napadni. Maju velmi prenikavy kriklavy hlas, najradsej priletia priamo k pribytku, sadnu si na nejake vyvysene miesto a spustia ten svoj krik. V ktorukolvek dennu dobu. Potom maju ale este jednu zalubu a na tu sa myslim specializuju len skoro rano: namiesto do dreva klopu do strechy plechoveho privesu. Za tie roky uz predsa museli zistit, ze v plechu ziadne chutne cervicky nenajdu a osobne si myslim, ze mlatit zobakom do tvrdeho plechu ani nemoze byt velmi prijemne, takze zatial jedine vysvetlenie tohto ich pocinania, ktore nam napadlo je to, ze to robia naschval, z cistej roztopase a nedostatku inej cinnosti a hlavne sa vyzivaju v skodoradosti. Niet spolahlivejsieho budicka, ako ked Vam hned pri posteli zacne nieco mlatit do plechu sialenou rychlostou, vyborne to rezonuje a znie to, ako keby niekto strielal zo samopalu a to doslovne! Vzdy mi napadne citacia z jednej knizky, ktorej autorom bol osetrovatel v zoo: “Zvieratka su tu pre radost!” :-).

Cicavce

Vraj tu ziju pumy, rysy, kojoty, akesi miestne jelene a antilopy… ale ziadneho z tychto vacsich cicavcov sme tu este nevideli (teraz pisem o divo zijucich, kone a kravy, ktore sa tu prechadzaju kde sa im zachce, takze ich mozte stretnut v pusti kdekolvek, neratam). Mensie “cicune” su viditelnejsie, zajace s dlhotanskymi usami a cipmankov vidime okolo nasho privesu denne. Zajace iba ako bezia po ceste z kricka do kricka, cipmankovia si tu skacu po konaroch a po kaktusoch a ohryzkavaju co im pride pod labku a pod papulku v tesnej blizkoskosti nasho obydlia, ale az sem k nam nechodia. S kym tu vsak nas pribytok priamo zdielame, su mysi a potkany. Predchadzajuci obyvatelia im vytvorili idealne podmienky tym bordelom, aky tu nechali, takze ked sme prisli a zacali to tu upratovat, tak sme nasli mysacie hniezdo skoro v kazdej skrinke. Povodny zamer vsetko to tu vycistit sme coskoro vzdali, kedze by to aj tak bolo zbytocne a tak teraz vacsinu skriniek a suflikov uz vobec neotvarame, kazdy z nas ma len jednu, ktora je mysotesna, kde mame vsetky svoje veci, (viac toho aj tak nemame) a jedlo je zavrete v mysotesnom chladiacom boxe na jedlo. Clovek si musi zvyknut, ze co nechce, aby bolo poslapane a pokadene, pripadne okostovane, musi byt schovane. A tak si tu s tymi chlpatymi potvurkami celkom nazivame. Potkan byva pod privesom a vacsinou sa nam neukazuje – kde byva sme vlastne zistili az vtedy, ked si prisiel zobrat supku od bananu, co nam spadla na zem a mysky nam obcas prebehnu popod nohy (raz uz mi prebehla aj cez nohu), spod skrine pod gauc a naopak. Su srandovne, kedze to nie su len take nase obycajne mysi, ale su to v anglictine “Cangaroo mouse”, cize okrem behania aj skacu. A maju dlhotansky chvost, zakonceny chlpatym brmbolcom.

Pomerne pocetnou skupinou miestnych cicavcov su netopiere, tych tu vecer lieta celkom dost. Jednu dobu nas jeden usaty netopier (asi nejaky druh uchaca, rod Plecotus) chodieval pravidelne navstivit do domu, ktory staviame :-)).

Plazy

Tie su tu velmi pocetnou a roznorodou skupinou. Tolko jasteric, tolkych roznych tvarov, velkosti (niektore su naozaj velke, ked sme ich videli prvykrat, tak sme si neboli isti, ci to bol leguan alebo jasterica) a farieb (hnede, cierne, pieskove, modre, cervene, bodkovane, s farebnym bruchom, pasikate… co si len vymyslite :-)), som este nikde nevidela. Behaju si kade tade, najradsej ich pozorujem, ako jedia mravce - taka miestna jasterica to ma vlastne velmi jednoduche, len sa postavi do mravcej cesticky, ktore su tu skoro vsade a potom uz iba robi “kliky” (naozaj to tak vyzera) a zobka si mravceky :-). Behaju neuveritelnou rychlostou, obcas to vyzera, ako keby sa ani nedotykali zeme a len tak levitovali. Ale vzhladom k tomu, aka je tu zem horuca, ked je tak spravne vyhriata od slnka, tak sa ani necudujem, keby trocha spomalili, tak si asi oskvaria nozicky.

Velmi pocetne su gekony. Ziju tu v kazdom ludskom pribytku, cez den sa vacsinou schovavaju v skarach a strbinach a v noci vyliezaju a miestni ich nazyvaju “kissing gecko”, lebo vydavaju take zvuky, co trocha pripominaju hlasne bozkavanie. (Ked sme sem prisli, tak prvu noc, ked sme spali vnutri, tak som sa celu noc cudovala, co su to za zvuky, ci je to nejaky cvrcek ci cikada, ci vtak, ani na jedno z toho mi to velmi nesedelo, ale nevedela som si predstavit, co by to ineho mohlo byt, skratka velka zahada. Ze je to gekon mi naozaj nenapadlo :-)). Gekoni su sympataci a vsetci ich maju radi, lebo lovia v dome hmyz. Parkrat sme ich videli priamo v akcii, ako ulovili napr. nocneho motyla, to muselo byt pre nich slusne susto. A boli sme svedkom aj toho, ako gekon ulovil modlivku, ktora bola asi rovnako velka ako on sam (bola to taka celkom sympaticka modlivka, mala cervene oci – inu cervenooku sme tu zatial nevideli – a kazdy vecer nam sem priletela. Tak sme sa rozhodli, ze to bude nase domace zvieratko a dali sme jej meno Elvira. Dlho si vsak svoje meno neuzila, hned na druhy den ju potom ulovil gekon. Prirodne zakony potravneho retazca su neuprosne).

Dalsimi zo skupiny exotickych plazov su leguany. Ked sme videli velkeho leguana prvykrat, ako sa vyhrieval na kamennom muriku, tak prve, co mi napadlo, bolo “aha, niekomu utiekol z terarka leguan”. Az po chvili mi doslo, ze tieto zvieratka, ktore som doteraz poznala iba za sklom terarka, si tu volne ziju. Musim povedat, ze takto volne su ovela zabavnejsie a pohyblivejsie, nez v terarku, kde vacsinou vyzeraju ako sochy. Velmi obratne sa vedia schovat do spary medzi kamenmi, ked sa k nim clovek priblizi. Najradsej mam ale pohlad, ked sa vyhrievaju na velkych kaktusoch. Kusok od nasho privesu je jeden taky velky kaktus, ktory, ako sme neskor zistili, nie je len ich oblubene miesto na slnenie sa, ale aj ich dom. Kaktus je prevrtany dierami (asi od datlov) a v nich si byvaju leguany. Minimalne traja. Je to super pohlad na leguaniu hlavu vykukujucu z diery v kaktuse :-).

No a hadam Vas ani neprekvapi, ze hadov je tu tiez ako hadov. So zopar druhmi uz sme mali tu cest sa stretnut. Vacsina je neskodna, teda ak neratame, ze Vas moze postriekat smradlavou tekutinou, aj tunajsie uzovky maju tieto zvyky. Ziju tu vsak aj jedovate exemplare, ako napriklad vretenice a strkace (toho sme tu zatial videli len raz).

Obojzivelniky

Tych sme tu zatial vela nevideli, teda ani sme necakali, ze by tu nejake boli, ake bolo nase prekvapenie, ked sme z hromady ilu na stavbu zrazu vyhrabali zabu (nejaku ropusku). Vyhrabali sme ju potom este asi trikrat, ci to bola vzdy ta ista, alebo ich tu bolo tolko, tazko povedat. Vraj tu zije aj jeden druh rosnicky, ale zatial sme nemali tu cest sa s nou stretnut.

Hmyz

Hned aj viem, kym tuto podkapitolku zacnem, kedze ma tu rozculuju, ako mi stale lozia po nohach - mravce. Este nikde som nevidela tolko mravcov ako tu. Mravcie kolonie a “dialnice” su tu doslova vsade. Spominam si, kedysi na zaciatku, ked som pri naberani ilu na stavbu rozkopla mravcie hniezdo, tak mi to bolo luto a ospravedlnovala som sa im. To sa ale zmenilo, dnes uz viem, ze takychto hniezd je tu viac nez dost, takze sa ich prave naopak snazime zbavit. Hlavne tych, co sa nam nastahovali do domu. Tym, ako bol zo zaciatku stavany s nevhodnou zmesou, ktora velmi popukala, tu maju uplne idealne podmienky na byvanie, tie steny musia byt zvnutra uplne prelezene. Takze im stale zapchavame dalsie a dalsie diery, ale je to ako boj s veternymi mlynmi. Ziju tu mravce roznych farieb a velkosti, najneprijemnejsie su, co Vas asi neprekvapi, male cervene, ktore stipu ako dive, beda tomu, kto sa im v sandaloch postavi do dialnice! Najhorsie vsak bolo, ked nam naliezli do jedla a skrinky s vecami (prave tie spominane male cervene). To sme stravili cely vecer a rano snahou vsetko odmravcovat a potom zalepovanim vsetkych dier, ktorymi prichadzali. Zistili sme, ze na zabezpecenie jedla pred mravcami zdaleka nestaci dat ho do igelitoveho sacku, kedze ten svojimi kusadlami hravo prekusu. Dani a Gris spali par noci v stane (kedze vnutri v ich privese uz je neznesitelne teplo), teraz uz sa ale zasa potia v privese, kedze v stane mali problem s mravcami. Tie potvory sa prekusali cez podlahu stanu dovnutra. Pre nas by to mozno bol dovod nejako sa s tym popasovat a vymysliet to nejak inak, pre miestnych je to dovod sa kazde rano stazovat, ako im bolo v noci neznesitelne teplo.

Mravce vsak este nie su najnicivejsie male potvorky. Tymi su termity. V palmovom pristresku pred nasim privesom ich je priamo pocut, ako si hryzkaju a kazdy den mozme zametat nove kopky drevenych “granuliek” – termitich “hovienok”. Dufame, ze nam ten pristresok, kym odideme, nespadne na hlavu. Co je vsak este horsie, nejdu len na drevo, ale aj na slamu v stenach hlineneho domu (teda predpokladame, ze v tej slame boli uz predtym a teda sme ich priamo zamiesali do zmesi). Takze, kedze miestni sa, ako s nicim, ani so slubovanym chemickym utokom na termitov, prilis neponahlaju, postupne chodbickuju hlinene steny, zvnutra aj zvonka. Teda aby som to dala na pravu mieru: zatial ich mame na dvoch miestach a dom nam na hlavu este nepada, ani neviem, ci mozu jeho statiku nejak ohrozit a ak hej, tak kolko rokov by to trvalo. Zatial su hlavne estetickym problemom, kedze aj chodbicky, ktore im zburame si opakovane vytvaraju znova a znova na povrchu steny. Tiez troska zmenili nas pohlad na mravce v dome, kedze, ako sme zistili, mravce su ich uhlavni nepriatelia. Takze sa v poslednych dnoch z casu na cas zabavame rozputavanim a pozorovanim mravco-termitich vojen a dufame, ze tento biologicky boj zaberie (zatial vyzera, ze by to mohlo fungovat) :-).

Velmi pocetne su muchy, ktore su tu extremne neodbytne a takmer sa nedaju odohnat. Neprakticke je najma to, ze stale sadaju na jedlo, vsetko treba zakryvat (co domaci velmi neriesia). A akonahle sa zotmie, tak zo spar a dier vylezu svabi a je ich vsade plno. Domaci ich samozrejme zabijaju, len co ich zbadaju, ale zaroven im vo svojich pribytkoch plnych neporiadku a zvyskov jedla vytvaraju idealne podmienky, takze je ich tu tolko, ze ich tazko mozu vsetkych pozabijat, aj keby si tym zodrali celu podrazku (ta vacsinou byva hlavna protisvabova zbran). Sranda bola, ked sa jeden svab dostal do jednej z flias na velrybe. Zatial co my sme navrhovali pockat do vecera, kedy urcite vylezie von a potom upchat dieru, cez ktoru tam vliezol, Gris to pomyslenie, ze by tam ostal cely den, nezniesla a radsej spravila dieru do steny, aby ho mohla vysparat von. Teraz je v tej flasi namiesto svaba, ktory by skor si neskor urcite vyliezol, hruda hliny, ktora odtial nevylezie a dostat von sa tiez neda.

Mokru hlinu na stavbu nam chodia kradnut osy, ktore ju potom pouzivaju na stavanie hlinenych komorok, do ktorych zavru cvrcka alebo nieco podobne, do ktoreho nakladli vajicko a ten potom bude sluzit larve ako zasobaren jedla az kym nevyrastie na osu a neprekuse sa z komorky von. Pri ich pozorovani sme pochopili, odkial ludia okopirovali stavbu hlineneho domu, tie osy na tie svoje komorky dokonca davaju aj omietku. Zaujimavu strategiu ma miestny druh srsna. Je cely cierny a leskly, s oranzovymi kridlami a obrovsky. Vsetci pred nim utekaju, vraj jeho ustipnutie velmi boli – co je ale podla mna hlavne davova psychoza, podobne, ako nase srsne, (ktorych som sa ako mala strasne bala, lebo mi ktosi povedal, ze ked ma stipne srsen, tak mozem aj zomriet), vobec nie su agresivne. Tie rozmnozovanie riesia zasa tak, ze svoje vajicka kladu pre zmenu do tela tarantuly. Miestne vcely vyzeraju rovnako ako nase a chodia nam na vodu do nasej sprchy.

Aj motylov je tu celkom dost, hlavne tych nocnych, niektore su riadne velke. Okrem nich nam v noci okolo lampy lietaju chrusty, bzdochy (smrdia uplne rovnako, ako tie nase), male cierne chrobaky a obcas prileti modlivka. Z chrobakov je asi najbeznejsi taky cierny, bystruskoviteho typu, ktory vylieza hlavne v noci a zahrabava sa do piesku. O to, aby nebolo ani chvilku ticho, sa staraju aj cvrcky a cikady, niektore vydavaju velmi prenikave zvuky. Najpodivnejsi je jeden, co znie uplne umelo, tak kovovo, Piatok to prirovnal k niecomu takemu, ako ked piska lozisko. Ked je prilis blizko, tak je to naozaj neprijemny zvuk. A ked hovorime o neprijemnych zvukoch, tak to zname pisklave bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz pri uchu, ked sa clovek snazi zaspat, je bezne aj tu v pusti (teda v pusti asi nie, ale v usadlosti ludi, co maju kade tade otvorene nadoby s vodou). Este, ze mame nad postelou moskytierovy baldachyn. Ale nie je to nic hrozne, komarova sezona vraj bude v septembri, po dazdoch.

Pavuky a skorpiony

Pavukom sa tu dari (bodaj by nie, ked je tu tolko much :-)). Nas hlineny dom plny roznych vyklenkov je tiez ich oblubenym miestom na stavanie pavucin. Opat su tu exemplare najroznejsiach farieb, velkosti a tvarov (vid fotky). Ked sme este stanovali na plazi, tak kusok od nas mala svoju pavucinu cierna vdova, dali sme jej meno Tekla. Zistili sme, ze cierne vdovy nie su velmi stahovave, zdrzovala sa stale iba na svojej pavucine a vacsinou zalezena v diere stromu, na ktorom ju mala postavenu. Ako som uz spomenula, ziju tu aj tarantuly, zatial sme mali tu cest len raz, ked taka jedna mala nas prisla vecer navstivit k nasmu privesu. Nikdy som si doteraz neuvedomila, ze aj pavukom svietia oci, ked na ne zasvietite baterkou. Ked sa potme vraciame na bicykli do nasho privesu, tak nam lemuju cestu svetielka pavucich oci :-).

Gris, ked zbada akehokolvek pavuka, tak ho hned zabija so slovami “ araña muy mala” alebo “muy peligrosa” (velmi zly alebo velmi nebezpecny pavuk). Podla toho, co sme si my zistili, jedinym pre cloveka naozaj nebezpecnym druhom je tu cierna vdova.

So skorpionmi je to tu dost v pohode, nie je ich tu zdaleka tolko, ako sme cakali. Obcas niekde narazime na takeho maleho, miestni ich volaju Alacran a nie su zdaleka take nebezpecne, ako ine skorpiony. Ich ustipnutie je vraj ako od osy. Na “ozajstne” skorpiony sme tu este nenarazili, neviem, ci sa tu vobec vyskytuju.