Day 204 - 23rd December, Tijuana - Rosarito, 35 km

Rano vyberame nejaku hotovost z nasho slovenskeho uctu, funguje to bez problemov, akurat mexicke banky si za kazdy vyber uctuju 30$ (pesos), co su necele 3$ (US dolare, 1 US$ = cca 12$ pesos) a mBanka si uctuje 1.2 Eur pokial vyberieme menej ako 80 Eur, stale lepsie ako banky v USA, kde za vyber z cudzieho bankomatu sme zaplatili okolo 5$, ak chces s ich kartou platit mimo USA tak to tiez stalo okolo 5$. Kartami sa tu v Mexiku platit moc nevyplaca, pokial pustite kreditku z ruky, mate velku sancu, ze si ju niekto skopiruje, hlavne tu v Tijuane je to skoro pravidlo, preto treba pri plateni kartou vzdy ukazovat aj nejake ID, aj ked velmi to asi nepomaha. Takze prax je, vybrat hotovost, zasit ju niekam do treniek a platit len hotovostou (aj ked domacich sme vzdy videli iba pouzivat karty, teda tam kde sa dalo, o mexicke kreditky asi nie je taky zaujem...). Lucime sa s nasimi warmshowers hostitelmi Gerardom Elvisom a jeho manzelkou Liz, vdaka ktorym sme prezili prve dni v tomto divokom, najnebezpecnejsom mexickom meste, aj ked ukazuje sa, ze to Mexiko zdaleka nebude take nebezpecne, armada bojuje s drogovym kartelom len dakde daleko vo vnutrozemi, tu vojaci nosia pusky hlavne na ozdobu, drogovy kartel stavia skoly a nemocnice, nikto tu neumiera hladom, aj ked nema pracu, deti su svate a ak sa o nich nestaraju rodicia, postara sa sused (rovnake je to so psami), mexicania su tichi, skromni ludia (aspon vacsina z nich) a hladia si svojho (ak to akurat nie je predavac v obchode so suvenirmi) a ako sme sa coskoro presvedcili na vlastnej kozi, su velmi pohostinni. Pre nas, aj ked po viac ako roku v zhyckanej, rozmaznanej a paranoidnej USA, to bol mierny sok, ale zase ked to porovnam s takym Rumunskom, tak jediny rozdiel je v tom, ze tu je viacej paliem a kaktusov. A az velmi rychlo sme si zvykli na vsadepritomny bordel, v tomto sme si beztak skoro zarovno.
Z Tijuany sme museli prejst do Rosarita, kde bola nasa dalsia zastavka u dalsieho warmshoweraka, cez riadny kopec. Desili sme sa hlavne hlavnej cesty so sialenou premavkou (ako sa zdalo), no nebolo to lahke, ale boli sme milo prekvapeni, aj ked nas Elvis varoval, ze tunajsi soferi nie su zvyknuti na cyklistov, aj napriek absencii krajnice a hustej premavke, sme nemali ziadne velke problemy. Najvacsim problemom bol smrad z aut, strmy kopec a teploty okolo 30ºC. Este sme s laskou spominali na "vonave" auta v USA (ono ten etanol v benzine asi ma nejaky vyznam, aj ked ho v USA palia z kukurice, vdaka comu zdvihli cenu kukurice skoro dvojnasobne nielen v US ale aj inde, co sa vraj dost negativne odrazilo hlavne tu v Mexiku, kde je kukurica hlavnou zlozkou ich stravy). Ale z kopca, nechavajuc zrazu Tijuanu za sebou, sme uz frcali na "cerstvom vzduchu" a aj premavka sa vyrazne zmensila, Rosarito nas privitalo nekonecnou radou obchodov predavajucich tie iste veci, hlavne keramiku a rozne kovane ozdoby, brany, ci zarucene betonove fontanky a sochy z mramoru a vobec kopec kadejakych gycov. Kto to kupuje, ked to iste predava asi tak 50 obchodikov na oboch stranach cesty?
Nas dalsi hostitel, Roberto, zije pod gigantickou sochou Jezisa, nieco ako socha slobody v New Yorku, akurat ze Jezis je o kusok mensi, ale len o kusok. Privital nas Robertov brat, taky spravny hasisak a hned nas ubytoval na verande susedneho domu, kde byvaju jeho priatelia, ktori vsak tu su iba cez vikend, takze kludne mozeme bivakovat na ich verande, ktora je hned na hrane utesu, asi tak 20 metrov pod nami sumi ocean a na vlnach sa prehanaju surferi. Jezis na nas hladi spoza mura ozdobeneho ostatym drotom, Robertovi susedia su evidentne z USA. Miestecko je to vyborne, sme tu perftektne zasiti pred celym "zlym" Mexikom a s paradnym vyhladom na ocean. Dávame si sprchu pod holým nebom, po nej sa kocháme západom slnka. Na zaver nas Roberto len tak mimochodom pozval na zajtra na ich rodinnu vianocnu veceru :-)