Day 154 - 3rd November, Bandon - Denmark - Port Orford - Humbug Mountain State Park, 48.51 miles

Ráno sme si trochu zašli, pozrieť sa na pláž s majákom, počasie bolo ešte stále ako splašený kôň, takže aj vlny na oceáne boli obrovské, spolu s oloveno šedými mrakmi a skalami vyčnievajúcimi z vody a hmly, vytvárali krásne dramatično, ktoré by mohol zavrieť hocaký škandinávsky filmový režisér. Ďalšia zastávka nad zaviedla k tým dramaticky vyzerajúcim skalám, voľakedy súčasti pobrežia. Po ceste sme si ešte obzreli prekrásnu mokraď/zátoku, plnú bahniakov a kačíc, orly bielohlavé sa tu naháňali s kaňami. Miestni primitívovia tu na okolí vycapili tabule s protestnými heslami, niečo na štýl ako: “zastavme rozširovanie rezervácie“,  atď (skoro to isté ako v Olympicu). Pobrežie pri Bandone bolo fantastické, vlny, skaly/útesy. Okolo slnka bol dúhový kruh. V Bandone nás čakala DQ a menšia dažďová prehánka. Potom sme pokračovali na pobrežie, obdivujúc ďalšie fantastické skalné formácie v oceáne (trocha vulkanickej činnosti a erózie a čo to dokáže za divy). Za Bandonom cesta viedla ďalej od pobrežia, pekne rovná a ani nie veľmi kopcovitá. Na okraji cesty sme našli bicyklový stojan, celkom sa hodil, Baška prednedávnom úspešne zlikvidovala ten svoj (už druhý). Navečer sme prišli do Port Orford, nejakí drsňáci surfovali na vlnách aj keď viac ako 5°C hádam ani nebolo. Do Humbug Mountain State Park sme dorazili opäť za tmy. Kemp bol pekný, aj keď miesto pre hiker/bikerov bolo úplne bokom v kýbli.

Close to the State park was nice lighthouse so first we went there. The weather was dramatic today, the dark clouds were approaching from the ocean, it was windy (luckily tailwind) and the waves were huge. On the north horizon we could see huge rocks pointing out from see, partly hidden in the fog. So our second stop was in Brandon on the coast with these amazing rocks, with round rainbow around the sun. On the way there was small bay with wetland, full of birds, two bald eagles were chasing with harriers, real paradise. But for some people it was probably sore in the eyes because we found around this small reservation similar signs like around Olympic National Park. In Brandon we spent quite a lot of time with grocery, DQ then it was raining a little and then we spent a lot of time on the cost with a really spectacular beach full of amazing rocks. The road to Port Orford was mostly inland, pretty straight, without many hills. We found kick-stand on the side of road, nice, Baška's one is broken (again). Some guys were surfing in the Port Orford, even that it was really cold. To the Humbug Mountain State Park we arrived after dark, they hiker/biker site was so far from camp as if they are afraid from us our something :-)

Day 153 - 2nd November, Sunset Bay S.P. - Bullards Beach State Park, 23.46 miles

Dnes aprílové počasie, príde mrak a je búrka alebo prší, odíde a je krásne slnečno, fúka a je zima, prestane fúkať a je riadne teplo. Ale zväčša nám bolo teplo, bo dnešný úsek cesty viedol cez kopce. Opustiac 101tku v North Bend, cyklocesta nás viedla relatívne opustenými vedľajšími cestami, ktoré mohli byť aj malebné, nebyť všadeprítomných smrekových monokultúr a holorubov gigantických rozmerov meniacich výzor okolitej krajiny na niečo pripomínajúce atómovú strelnicu. Chápem, že tu v USA ešte stále neprišli na to, že domy sa dajú stavať aj z tehál a papier sa dá recyklovať, ale čo je moc je moc...
Späť na 101 a k pobrežiu sme sa vrátili až kúsok pred mestom Bandon. Prespali sme v ďalšom State Parku - Bullards Beach State Park, majú tam výborné sprchy s horúcou vodou.

Strange day, every second cloud brought small storm or heavy rain, it was cloudy and cold, then sunny and warm. And a lot of hills, the desolation of the logging industry, the monocultures and clearcuts as far as we were able to see. Today we were whole day inland, passing through hills, good thing was that there was nearly no traffic. To 101 we returned close to Bandon, were we stayed in nice state park campground near beach ( Bullards Beach State Park - nice hot showers :-)).

Day 152 - 1st November, Honeyman State Park - Reedsport - North Bend - Sunset Bay State Park, 58.18 miles

Kupodivu po včerajšej pľúšti je dnes slnečno a jasno. Vhodný deň na ďalšie americké naj, najväčšie pieskové duny na západnom pobreží. No piesku tu bolo fakt habadej, až som ľutoval, že so sebou nemáme kýblik a lopatičku. Hlavne okolo Dune city boli monumentálne, ani sahara by sa za ne nemusela hanbiť. Ale moc sme sa pri nich nezdržali, bicykle a piesok to sa moc nehodí. Zato motorky alebo buginy to už je o inom, všade na nás útočili reklamy, pozývajúce na strhujúce jazdy po pieskových dunách. Za Dune city sa cesta začala štverať na vršky obrovských, už zalesnených dún (že vraj majú veľké problémy s tým, že im rýchlo zarastajú smrekmi). Z vrcholu boli pekné výhľady, bohužiaľ zväčša sme videli len gigantické holoruby. Potom sa cesta vrátila späť na pobrežie, zbehnúc z dún, takže sme si užili parádny zjazd, teda ja až tak nie, nejako mi blbne zadné koleso. Asi niečo s pneumatikou, možno s oskou, neviem. Pred mestom North Bend sme opäť raz prekonávali rieku po dlhom a úzkom moste, tak ako to v Oregone býva zvykom. Po západe slnka sa výrazne ochladilo a tak do Sunset Bay State Park sme prišli už za tmy a riadne zmrznutí.

It's sunny again, and quite warm. Today we biked on or through many sand dunes "the biggest sand dunes" on the west coast. Especially around Dune City, the edge of the road was sometimes under sand, with high dune above. This place is probably the paradise for all crazy sand dunes 4 wheels and sand buggy riders, motorcycle rentals and offers for tours through sand dunes where everywhere. After Dune City the road climbed on some huge and tall dunes which are already forested. Occasionally we saw another disturbing signs of logging industry - the huge clearcuts and neverending spruce monocultures. Than we left hills behind us and returned to the coast, enjoining amazing downhill ride. Well, I didn't enjoy it so much because my back wheel started to be funny, something is wrong with it, but I wasn't able to figure out what is the problem. Before North Bend we crossed over the river through another long and quite narrow bridge, I think this is quite typically for Oregon's coast. After subset the temperature dropped rapidly, so we arrived quite frozen to the Sunset Bay State Park.

Day 151 - 31st October, Cape Perpetua - Sea Lions Caves - Florence - Jessie M. Honeyman State Park, 29.89 miles

Ráno nachádzame kúsok od kempu nádherný 500 ročný smrek a ešte raz sme navštívili “Diablovu práčku “ (Devils Churn) - asi 300 metrov hlbokú trhlinu v skalnej stene útesu, kde sa trieštila jedna vlna za druhou. Kúsok ďalej bola Thorova studňa, podobná to záležitosť ako Diablova práčka, akurát tu vlny vytvorili v útesoch celkom pekné jaskyne a cez dieru v strope jednej z nich, vždy keď prišla veľká vlna, vytryskol gejzír vody.
Počasie dnes bolo pekne na figu, hmla, mrholenie, vietor. Pobrežie bolo, ale nádherné (ak sme ho videli), útesy a občas nejaký ten maják, na jednom mieste sa pod útesmi rochnili v oceáne tulene. Navštívili sme aj jaskyňu “morských levov “ (Sea Lion, neviem ako sa tento druh tuleňa volá po slovensky), vraj najväčšia morská jaskyňa svojho druhu v severnej amerike (tak zase máme nejaké ďalšie americké naj). Vstupné bolo zľavnené (10$, originálne to bolo za 14$), pretože teraz mimo sezóny sa tu tieto tulene v jaskyni nezdržujú, v sezóne je tu jedna z najväčších tuleních kolónii. Lístky nám predala postaršia bosorka (je halloween). No jaskyňa bola monumentálna, ale žeby som to musel vidieť dva krát... Bola to taká klasická turistická pasca. Ale aspoň sme mohli posedieť v suvenír “šope“ a trocha sa usušiť a keďže tu mali aj wifi, čo to porobiť na nete. Keď sme opustili toto miesto už nepršalo, akurát iba bola hmla, takže sme si užili parádny zjazd v hmle. Vo Florencii sme dokúpili nejaké potraviny, maslo do regálov dokladal superman, keď som zháňal masť tak mi celkom dobre poradil potmavší upír a na záver ma skásla ďalšia bosorka, nehovoriac o tom že zombíkmi, bosorkami, vilami, princeznami a inými pvc bytosťami sa to tu všade len tak hemžilo. Halloween sa tu berie seriózne.

Zakempovali sme navečer v Jessie M. Honeyman State Parku, opäť sme sa tu stretli s párikom švajčiarov, trocha sme si spoločne zanadávali na mývalov, na noc sme museli opäť všetko naše jedlo zavesiť, bo aj tu obchádzala nejaká mývalia rodinka, našťastie po pár útokoch na nich s kameni dali po zvyšok noci pokoj. 

We found out that close to the campground is one 500 years old spruce tree, so we paid it a visit and we also explored Devils Churn - long crack in the cliffs made by waves, with neverending surf. Then we saw Thor's Well, which was something similar as Devils Churn, but the waves were disappearing in the cave and then came out through a small hole in the cave's celling as a geyser. To compare with yesterday sunny weather, today was cloudy and rainy. The rest of day we biked in the rain and fog, with beautiful cliffs or lighthouses on our right side, casually saw or heard the seals from the ocean. We did another stop in Sea Lion Cave, which should be "the biggest" ocean cave in the North America. It was another typical tourist trap, especially now, when the sea lions are not in the cave. The entrance fee was "only" 10$ because of the season. Well, the cave was really spectacular even without Sea Lions, but we could look inside only through small "window" with bars - which was protection for the sea lions. At least we learnt something about seals and sea lions and used internet and dried a little. When we jumped on ours bikes again it was only foggy outside, no rain. This was also ours first long downhill in the fog. In Florence we did some grocery (the grocery store's staff had crazy Halloween costumes and the store was full of witches and vampires...) and than camped in Jessie M. Honeyman State Park, here we met that Swiss couple again and again had some small troubles with raccoons, I don't understand why there are not food boxes in these State Parks, like if the raccoons are a smaller problem than bears...

Day 150 - 30th October, South Beach S.P. - Waldport - Yachats - Cape Perpetua, 27.07 miles

Ráno platíme 20$ za miesto v kempe (keďže nie sme na mieste pre cyklistov), ale keďže sme štyria, tak to vyjde narovnako. Dnes opúšťame Johna, ktorý ostáva v Newporte aby si tu našiel nejakú prácu, keďže posledné peniaze prejedol s nami na zmrzline v Lincoln City. Našťastie Mona mu dala 20$ ako sponzorský dar a my sme mu tiež prispeli. Aj keď sme spolu cestovali len nejaký týždeň, bolo to celkom ťažké lúčenie. Taktiež sme sa rozlúčili s Pete-om, ktorý síce vyrazil na cestu s nami, ale my sme boli predsa len o niečo rýchlejší  :-) Cesta viedla prevažne prázdninovou výstavou a lesom, takže z oceánu sme veľa nevideli, aj keď bolo tu zopár miest s pekným výhľadom a ďalšími sopečnými skalami trčiacimi z oceánu. Skoro rovná cesta sa za Yachats, vyšvihla na útesy a začala sa pekne kľukatiť na pokraji útesu. Ale keďže už bol večer zalomili sme to v najbližšom kempe čo bolo na Cape (mys) Perpetua. Kemp bol zavretý, ale voda tam tiekla, takže to pre nás bolo perfektné, mali sme pre seba celý kemp a nehrozilo, že po nás niekto bude chcieť peniaze :-) spali sme pod prastarým smrekom.

In the morning a ranger came and wanted money for campsite. We haven't been on hiker/biker site so it was 20$ for this site, but it seems that it doesn't matter that we had three tents here (well, Pete did not have a real tent), we paid only one price and then split it between us so it was the same as biker/hiker site.
John really needed to find some job (he spent his last money in that Cold stone creamery in Lincoln town, but Mona, biker from Beverly Beach SP., decided to support his journey and gave him 20$ and we also helped him a bit), so he decided to stay here in Newport. It was amazing to travel with him, in that short time we became really good friends. Very soon we also have to say goodbye to Pete, wished him good luck on his journey to Argentina.
Rest of the day we biked along the coast but mostly thought woods and holiday houses with no good view on ocean. That changed in Yachats where Hwy 101 climbed up on the tall cliffs again. We slept in Cape Perpetua campground, even that it was closed :-)

Day 149 - 29th October, Beverly Beach S.P. - Newport - South Beach State Park, 11.97 miles

Lenivé ráno, Baška učí Johna rozpoznávať jedlé huby, ale John sa stále drží svojich muchotrávok, aj keď teraz len tak “nachuť“. Na raňajkoobed máme korpulentnú praženicu s hríbmi, veľa masti a cibule. Monu, ďalší bajker, ktorá tu s nami bola, mierne triafal šľak, keďže je odborníčka na zdravú stravu a tréner atlétov ako nám neustále opakovala (zase sme sa k slovu veľmi nedostali). Dnes bol lenivý deň, prešli sme len do Newportu. V miestnom bajkšope som kúpil nejaké extra špaile pre naše bicykle, chlapík z obchodu nám rozprával o strednej amerike a dal nám kopec pozitívnych informácií. Tiež sme sa dozvedeli že tu bol Pete (čo je sila, že nás dobehol na jednokolke) a skutočne, keď sme prechádzali cez most tak sme sa s ním stretli. Takže všetci pospolu sme zamierili do kempu na South Beach. Mne prišlo celkom seriózne zle z tej korpulentnej praženice (došlo na Monine slová), takže zatiaľ čo ostatní išli chytať kraby ja som ležal v stane. Našťastie k večeru už mi bolo lepšie a v noci mi už bolo úplne fajn, takže som si trochu zatrénoval streľbu z Johnovho praku na mývali, ktorí sa neustane snažili dostať k nášmu jedlu (mali smolu, tašky sme zavesili na konáre). Zistil som, že tlstý mýval je celkom nepriestrelný.

Baška thought John how to recognize some mushrooms which are not poisonous and really edible. Than they made amazing scrambled eggs with mushrooms and a lot of lard, while Mona was talking and talking about healthy food (she is trainer for athletes and food advisor/scientist), I was mixing whole box of lard with peanut butter and jelly. The final product was quite disgusting, but it's stand for a very long time  :-) Today we didn't bike too much, just to Newport, quite nice town with beautiful beach and lighthouse. In the local bike shop I bought done extra spokes and we talked with bike shop owner about Central America. He spend many years travelling and biking through these counties (and is still alive :-) and highly recommended it. He only warned us not to stay near border in Mexico and w should be careful because a lot of kids like to steal things. When we were crossing the long and narrow bridge to the South Beach State Park we met Pete. He also stopped in the same bike shop as we did, one of his pedals broke and now it was making horrible noise. So we camp all together. In the evening everybody went to hunt crabs, well everybody except me, I was sick from that scrambled eggs with mushrooms, my stomach didn't digest that combination. Crab hunting wasn't very successful, John finally managed to catch one tiny crab, but it escaped before they cooked it, so they cooked some clamish looking things (luckily they were edible and tasted like shrimps). During the night our camp was invaded by greedy raccoon family, but we were ready, our panniers hung on the trees so the raccoons didn't do much damage (only Pete water bottle didn't survived). In the night I felt much better and when raccoons woke me up I used John's slingshot and tried some "moving target" shooting. Well, I realized that raccoon's fur is "slingshot's bullets-proof" and even they didn't like it, it wasn't a reason for them to search thought our camp again and again till the morning.

Day 148 - 28th October, Neskowin - Lincoln City - Beverly Beach State Park, 35.52 miles

Ráno je riadna zima a strašná rosa, kým vylezieme zo stanu (hlavne John vždy spí min. do 9tej), spravíme raňajky, vysušíme strany a všetko pobalíme je zase obed. Škoda inak krásneho dňa. Prechádzame starou 101tkou, kľukatiacou sa cez celkom pekný les, vychutnávame si absenciu áut a nádherný, dlhý zjazd, takmer karpatský štýl. V Lincoln City stretávame švajčiarov, ale nechávame ich ujsť bo narážame na “Cold Stone Creamery“, čo znamená, že si vyberiete určitý zmrzlinový mix, ktorý vám pripravia na hlboko podchladenej kamennej doske, takže sa neroztopí a vyzerá to “cool“. John hľadá nejakých ľudí z “Warm Shovers“  (cyklistická obdoba Couch surfing), ale nikto tu nie je voľný takže ideme do najbližšieho State Parku. Cesta kopíruje pobrežie, opäť sa ukazujú útesy a obrovitánske kamene trčiace z oceánu. Navečer nás cykloznačenie odkláňa na vedľajšiu cestu (Pacifická cyklocesta je v Oregone vyznačená perfektne), takže bicyklujeme po úzkej ceste, kľukatiacej sa po hrane vysokánskych útesov, žiadna premávka a fantastické výhľady na oceán a pobrežie. Slnko po našej pravici pomaly zapadlo do oceánu, všetko bolo červené a oranžové, vychutnávali sme si asi jeden z najkrajších západov slnka tu na pobreží. Už potme prichádzame do Beverly Beach State Park. Na hiker/biker mieste stretávame jednu cyklistku, ktorá prišla z Los Angeles, odborníčka na zdravú stravu, trénerka behu na miestnej univerzite a neviem čo iné ešte. Bola extrémne komunikatívna, ku slovu sme sa veľmi nedostali :-).

Today we woke up very late again (well, John usually sleeps till 9 am) and everything was wet from a dew. But the sky was clear, it seems to be a nice sunny day. Till we dried out tents and finish the breakfast/lunch, it was nearly noon. So in the "morning" we biked on the old hwy 101. It was amazing, no traffic and it goes through old national forest, with long downhill on the end. It goes back to the new 101 hwy in Lincoln City. Here we met again with guys (boy and girl  :-)) from Switzerland. It was unbelievable how much luggage they have. Our bikes seemed to be empty to compare with them. Panniers, trolley fully loaded and each of them had huge backpack. But they were still faster then we, mainly because we found Cold Stone Creamery and did some grocery. John was looking for some Warmshowers hosts but nobody was able to host us. So we continued to Beverly Beach State Park. In the evening the bike path left hwy 101 and followed one of the side roads which led on the edge of gorgeous cliff, very soon the ocean was deeply beneath us, huge waves were been breaking on tall, sharp rocks our disappeared in the one of many caves. Altogether with beautiful sunset it was very nice evening ride. To the Beverly Beach State Park we arrived in the dark. On the hiker/biker site was only one biker, her name was Mona and she came from Los Angeles. We started to talk, but very soon it was only Mona who was talking, we didn't get a lot chance to say pretty much anything  :-)

Day 147 - 27th October, Cape Lookout State Park - Pacific city - Neskowin, 30.33 miles

Ráno prší, aspoň máme výhovorku a môžeme spať. Pred obedom sa však už len prevaľujeme v spacákoch, vonku sa už len prevaľuje hmla, takže balíme a vyrážame na Cape Lookout. Nie je nič lepšie ako poriadny kopec po ránu, vlastne obedu. Chvíľami to vyzeralo, že už šliapeme dole hlavou, tak bol strmý. Ako sme sa tam tak škriabali do výšin nebezkých, predbehol nás ďalší bajker smerujúci na juh, volal sa Luke, cez leto pracoval na Aljaške, v zime bicykluje kde sa dá, momentálne sa ponáhľal za frajerkou do Arkádie (čo je ešte dosť ďaleko na juh v Kalifornii), takže už sme ho viac nestretli, teda dnes sme ho ešte raz stretli, predbehli sme ho v Pelican Bay. Baby sú baby, ale dobrý pivovar je dobrý pivovar  :-). Ako tak sme sa vyberali na Cape Lookout a prehupli sa na jeho južnú stranu, ako keby niekto mávol čarovným prútikom a zrazu bolo po hmle a svietilo slnko, navyše nasledoval parádny zjazd.

Na jednom mieste cesta pretínala obrovskú pieskovú dunu, celkom vtip, východná strana bola pod prísnou ochranou so všetkými možnými zákazmi, na západnej strane sa preháňali amíci na motorkách a buginách, ale vlastne to bola tiež súčasť manažmentu, veď len plnia funkciu veľkých herbivorov, ktoré si tu už viac menej vystrieľali, udržujúc pieskové duny v počiatočnej fáze sukcesie. Myslím, že tu sa nám aj po prvý krát otvoril výhľad na obrovské holoruby, ktoré nás potom už sprevádzali po celý zvyšok Oregonu. Tunajší drevostíňači sa s nejakou estetikou nenechajú zastrašiť a rúbu kam až sa dá. Keby nechali aspoň nejaký potemkynovský pás lesov pri pobreží na pokoji, tak si blbí turisti, ani my, nič nevšimneme a teraz by som sa tu rozplýval nad tým aký je Oregon nádherný, takto však musím povedať, že Oregon je pekný blivajz, pobrežie s útesmi a skaliskami je super, ale ak sa pozriete hocikde na východ tak väčšinou vidíte len pekne hnusné holoruby.

Prechádzame cez Pelican Bay, s krásnou pieskovou dunou na pláži (Luke akurát vychádza z pivovaru), Pacific City s mnohými lacnými turistickými lákadlami a peknou zátokou s kopou vtákov, opäť sa raz štveráme do kopca kopčiska, opäť nás prebieha Luke a opäť ho ešte raz stretávame v Neskowin-e, kde sa rozpráva s Johnom. Takže ak keď sme to už nečakali zase sa stretávame s Johnom a ideme spolu. Luke nás už definitívne opúšťa a ponáhľa sa do Arkádie za priateľkou. Navečer opúšťame 101-mu a ideme po starej 101-ke, je to trochu dlhšie, ale ide cez národný les (menej holorubov), takže je tu veľmi pekne a prakticky žiadna premávka. Bivakujeme kúsok od akejsi základnej školy, John večer pečie chleba.

Day 146 - 26th October, Tillamook - Oceanside (Three Arch Rocks National Wildlife Refuge) - Cape Lookout State Park, 19.02 miles

Ráno sa presúvame k oceánu, na obzore sa črtajú tri obrovitánske skaliská, takže sa dlho nerozmýšľame a frčíme k nim (aj keď je to v protismere našej cesty). Po pár kopcoch sa dostávame do malého letoviska (Oceanside). Než sa ale vydáme obkukávať tie tri gigantické skaliská (Three Arch Rocks) varíme najprv raňajky. Bicykle opäť nechávame bez dozoru a ideme si obzrieť skaliská a útesy. Skrz útes je prerazená chodba, dá sa ňou dostať na druhú stranu útesu s nádhernou plážou plnou mušiel a parádnych skalisiek. Je krásne a teplo, máčame si nohy v oceáne, lozíme po skalách a zbierame mušle. Okolo „Troch oblúkov “ krúžia pelikány, na skalách posedávajú kormorány, čajky a ešte nejaké iné, nám neznáme, ptice. Keď sa vraciame k bicyklom, ktoré sú stále tam, kde sme ich nechali (aj s vecami), zisťujeme, že k našim dvojkolkám pribudla aj jedna jednokolka. Tak sme sa stretli s Pítom (Pete), chalanisko, 22 ročný, vyrazil z Washingtonu D.C., prešiel na jednokolke skoro skrz celé USA, a teraz je na ceste zo Seattlu do Argentíny, potom Afrika, Európa, Ázia a spať do USA, všetko na jednokolke. Úplne úžasná bola jeho batožina, prakticky žiadna nebola, jeden malý batoh na chrbte a dva ešte menšie na jednokolke. Len som ticho závidel, keď vidím tie naše gigantické, superťažké bágle....

Už sme pomaly chceli odísť, keď ku stolu, kde sme jedli, prišla štvorgeneračná ukrajinská rodinka. V podstate to bol taký závan domova, takže sme sa s nimi dali do reči a kým sme sa rozprávali (ukrajinsko-anglicky), namiesto sendvičov vytiahli odniekiaľ taniere, šálky a hrnce s pirohmi, varenými zemiakmi, kyslou kapustou a inými pochúťkami východoeurópskej kuchyne. Samozrejme, že nás nepustili bez toho, aby nás poriadne nakŕmili. Peanut butter je fajn, američania sú väčšinou úžasní, pohostinný ľudia, ale táto ukrajinská rodinka všetko tromfla. Možno to z časti robilo to, že ako slovania máme k sebe bližšie, ale hlavne, východná pohostinnosť je naozaj od srdca.

Od “Troch Oblúkov“ sme ja a Baška prešli len kúsok po Cape Lookout State Park, tu sme si spravili romantický večer a po prvý krát videli zapadať slnko do oceánu. John pokračoval ďalej, zajtra je nedeľa a chcel sa dostať k najbližšiemu katolíckemu kostolu. Než sme sa rozlúčili, dobehol nás Pít, hekticky prepletajúc nožičkami na jednokolke. Ono je to ako keby ste stále jazdili na najľahšom prevode a jednokolka nemá brzdy, čo robí dole kopec o kus náročnejší než hore kopec. V kempe sme stretli ďalších cyklistov, mladý pár (v porovnaní s nami starochmi) zo Švajčiarska. Po treku v Nepále si prišli trochu zajazdiť do USA, idú Seattle - San Francisco (možno ďalej). Toto bol asi jediný pár, ktorý bol viac nabalený ako my. Mali napr.také veci ako čajník, alebo prenosnú sprchu (ktorú dievčina používala akurát, keď sme prišli a slnko sa skláňalo k hladine oceánu...  :-)

Day 145 - 25th October, Manzanita - Tillamook, 35.7 miles

John prežil noc v zdravý, ráno si dokonca doprial ďalšiu dávku muchotrávok a navrch ešte jednu plávku, o ktorej mu Baška povedala, že nie je jedovatá, ale nie je veľmi jedlá. No, súdiac podľa Johna, môžeme povedať, že vyprážané muchotrávky nie sú jedovaté, sú dokonca chutné, nie sú halucinogénne a rozhodne by sa nemali miešať s nejedlými plávkami. Pretože kým sme vyrazili, začal sa cítiť celkom neisto v oblasti žalúdku. Za chvíľu mu už bolo pomerne zle, bol ospalý, unavený. Navyše sme si v snahe skrátiť si cestu trochu zašli a spať na 101tku sme sa takmer museli prebiť cez nepoddajnú vegetáciu. Po tomto prechode to John asi na pol hodinu zalomil, čím jeho telo dokončilo detoxikáciu. Bo potom už bol v pohode, dokonca keď sme dorazili do syrovej továrne v Tillamooku, okrem syru, ktorého sme tam zjedli tonu a “fadžu“ (ochutnávka zadarmo) sme si dopriali dva krát výbornú zmrzlinu, čo tu tiež vyrábajú, pričom John mal zo všetkého asi najviac. Ó, Tillamoocká zmrzlina, to vám je niečo, asi najlepšia v celých štátoch, rozhodne najlepšia čo sme zatiaľ mali. Akurát, že kým sme sa odtiaľ dostali bola už tma a my sme opäť skončili v mestskom parku. Našli sme tu síce pekné odľahlé miesto, maskované krami a stromami, ale aj tak o pol dvanástej prišla polícia a my sme sa opäť museli pratať. Odšliapali sme to teda kúsok USA Tillamook, a zalomili to prvom vhodnom mieste pod lesom, ignorujúc fakt, že sme na súkromnom pozemku. Našťastie nikto nás už neotravoval a my sme mohli pokojne spať až do rána.

John survived his amanita dinner and he did some more mushrooms for breakfast. That wasn't probably very clever, because than he started to feel quite "dizzy". On the way to Tillamook, he wasn't feel very good at all, he was sleepy and tired. But after one crazy shortcut, which including pushing our bikes through very dense vegetation around one lake and short nap, he was ok and when we arrived to Tillamook Cheese factory he didn't hesitate to buy ice cream. That was something that ice cream, probably the best ice cream in USA is in Tillamook. And they had free examples of their cheese and fudge. When we left this factory we were full of ice cream, cheese and fudge and we also bought some cheese and fudge for later. Only problem was that it was dark again. Days are so short now, especially when you started to bike around noon and than spend half of afternoon detoxicating and than eating ice cream. There was Tillamook in front of us, and no suitable place for camping around. So, again we end ed in the town. After some riding around we found quite remote park on the edge of town and hide our tents in the bushes. We were totally sure that nobody can find us here. Wrong, again about 11:30pm police came and he had to leave. This time they were even more polite than last time, policeman was originally from Russia and he told us that if is not his boss, he would leave us there, but ... So we have to bike in the middle of night again. Luckily we found some place near forest a few miles from Tillamook, it was on privet property, but we didn't care, we just want to sleep. We were lucky, nobody kicked us and we stayed there till morning.