Day 147 - 27th October, Cape Lookout State Park - Pacific city - Neskowin, 30.33 miles

Ráno prší, aspoň máme výhovorku a môžeme spať. Pred obedom sa však už len prevaľujeme v spacákoch, vonku sa už len prevaľuje hmla, takže balíme a vyrážame na Cape Lookout. Nie je nič lepšie ako poriadny kopec po ránu, vlastne obedu. Chvíľami to vyzeralo, že už šliapeme dole hlavou, tak bol strmý. Ako sme sa tam tak škriabali do výšin nebezkých, predbehol nás ďalší bajker smerujúci na juh, volal sa Luke, cez leto pracoval na Aljaške, v zime bicykluje kde sa dá, momentálne sa ponáhľal za frajerkou do Arkádie (čo je ešte dosť ďaleko na juh v Kalifornii), takže už sme ho viac nestretli, teda dnes sme ho ešte raz stretli, predbehli sme ho v Pelican Bay. Baby sú baby, ale dobrý pivovar je dobrý pivovar  :-). Ako tak sme sa vyberali na Cape Lookout a prehupli sa na jeho južnú stranu, ako keby niekto mávol čarovným prútikom a zrazu bolo po hmle a svietilo slnko, navyše nasledoval parádny zjazd.

Na jednom mieste cesta pretínala obrovskú pieskovú dunu, celkom vtip, východná strana bola pod prísnou ochranou so všetkými možnými zákazmi, na západnej strane sa preháňali amíci na motorkách a buginách, ale vlastne to bola tiež súčasť manažmentu, veď len plnia funkciu veľkých herbivorov, ktoré si tu už viac menej vystrieľali, udržujúc pieskové duny v počiatočnej fáze sukcesie. Myslím, že tu sa nám aj po prvý krát otvoril výhľad na obrovské holoruby, ktoré nás potom už sprevádzali po celý zvyšok Oregonu. Tunajší drevostíňači sa s nejakou estetikou nenechajú zastrašiť a rúbu kam až sa dá. Keby nechali aspoň nejaký potemkynovský pás lesov pri pobreží na pokoji, tak si blbí turisti, ani my, nič nevšimneme a teraz by som sa tu rozplýval nad tým aký je Oregon nádherný, takto však musím povedať, že Oregon je pekný blivajz, pobrežie s útesmi a skaliskami je super, ale ak sa pozriete hocikde na východ tak väčšinou vidíte len pekne hnusné holoruby.

Prechádzame cez Pelican Bay, s krásnou pieskovou dunou na pláži (Luke akurát vychádza z pivovaru), Pacific City s mnohými lacnými turistickými lákadlami a peknou zátokou s kopou vtákov, opäť sa raz štveráme do kopca kopčiska, opäť nás prebieha Luke a opäť ho ešte raz stretávame v Neskowin-e, kde sa rozpráva s Johnom. Takže ak keď sme to už nečakali zase sa stretávame s Johnom a ideme spolu. Luke nás už definitívne opúšťa a ponáhľa sa do Arkádie za priateľkou. Navečer opúšťame 101-mu a ideme po starej 101-ke, je to trochu dlhšie, ale ide cez národný les (menej holorubov), takže je tu veľmi pekne a prakticky žiadna premávka. Bivakujeme kúsok od akejsi základnej školy, John večer pečie chleba.

Day 146 - 26th October, Tillamook - Oceanside (Three Arch Rocks National Wildlife Refuge) - Cape Lookout State Park, 19.02 miles

Ráno sa presúvame k oceánu, na obzore sa črtajú tri obrovitánske skaliská, takže sa dlho nerozmýšľame a frčíme k nim (aj keď je to v protismere našej cesty). Po pár kopcoch sa dostávame do malého letoviska (Oceanside). Než sa ale vydáme obkukávať tie tri gigantické skaliská (Three Arch Rocks) varíme najprv raňajky. Bicykle opäť nechávame bez dozoru a ideme si obzrieť skaliská a útesy. Skrz útes je prerazená chodba, dá sa ňou dostať na druhú stranu útesu s nádhernou plážou plnou mušiel a parádnych skalisiek. Je krásne a teplo, máčame si nohy v oceáne, lozíme po skalách a zbierame mušle. Okolo „Troch oblúkov “ krúžia pelikány, na skalách posedávajú kormorány, čajky a ešte nejaké iné, nám neznáme, ptice. Keď sa vraciame k bicyklom, ktoré sú stále tam, kde sme ich nechali (aj s vecami), zisťujeme, že k našim dvojkolkám pribudla aj jedna jednokolka. Tak sme sa stretli s Pítom (Pete), chalanisko, 22 ročný, vyrazil z Washingtonu D.C., prešiel na jednokolke skoro skrz celé USA, a teraz je na ceste zo Seattlu do Argentíny, potom Afrika, Európa, Ázia a spať do USA, všetko na jednokolke. Úplne úžasná bola jeho batožina, prakticky žiadna nebola, jeden malý batoh na chrbte a dva ešte menšie na jednokolke. Len som ticho závidel, keď vidím tie naše gigantické, superťažké bágle....

Už sme pomaly chceli odísť, keď ku stolu, kde sme jedli, prišla štvorgeneračná ukrajinská rodinka. V podstate to bol taký závan domova, takže sme sa s nimi dali do reči a kým sme sa rozprávali (ukrajinsko-anglicky), namiesto sendvičov vytiahli odniekiaľ taniere, šálky a hrnce s pirohmi, varenými zemiakmi, kyslou kapustou a inými pochúťkami východoeurópskej kuchyne. Samozrejme, že nás nepustili bez toho, aby nás poriadne nakŕmili. Peanut butter je fajn, američania sú väčšinou úžasní, pohostinný ľudia, ale táto ukrajinská rodinka všetko tromfla. Možno to z časti robilo to, že ako slovania máme k sebe bližšie, ale hlavne, východná pohostinnosť je naozaj od srdca.

Od “Troch Oblúkov“ sme ja a Baška prešli len kúsok po Cape Lookout State Park, tu sme si spravili romantický večer a po prvý krát videli zapadať slnko do oceánu. John pokračoval ďalej, zajtra je nedeľa a chcel sa dostať k najbližšiemu katolíckemu kostolu. Než sme sa rozlúčili, dobehol nás Pít, hekticky prepletajúc nožičkami na jednokolke. Ono je to ako keby ste stále jazdili na najľahšom prevode a jednokolka nemá brzdy, čo robí dole kopec o kus náročnejší než hore kopec. V kempe sme stretli ďalších cyklistov, mladý pár (v porovnaní s nami starochmi) zo Švajčiarska. Po treku v Nepále si prišli trochu zajazdiť do USA, idú Seattle - San Francisco (možno ďalej). Toto bol asi jediný pár, ktorý bol viac nabalený ako my. Mali napr.také veci ako čajník, alebo prenosnú sprchu (ktorú dievčina používala akurát, keď sme prišli a slnko sa skláňalo k hladine oceánu...  :-)

Day 145 - 25th October, Manzanita - Tillamook, 35.7 miles

John prežil noc v zdravý, ráno si dokonca doprial ďalšiu dávku muchotrávok a navrch ešte jednu plávku, o ktorej mu Baška povedala, že nie je jedovatá, ale nie je veľmi jedlá. No, súdiac podľa Johna, môžeme povedať, že vyprážané muchotrávky nie sú jedovaté, sú dokonca chutné, nie sú halucinogénne a rozhodne by sa nemali miešať s nejedlými plávkami. Pretože kým sme vyrazili, začal sa cítiť celkom neisto v oblasti žalúdku. Za chvíľu mu už bolo pomerne zle, bol ospalý, unavený. Navyše sme si v snahe skrátiť si cestu trochu zašli a spať na 101tku sme sa takmer museli prebiť cez nepoddajnú vegetáciu. Po tomto prechode to John asi na pol hodinu zalomil, čím jeho telo dokončilo detoxikáciu. Bo potom už bol v pohode, dokonca keď sme dorazili do syrovej továrne v Tillamooku, okrem syru, ktorého sme tam zjedli tonu a “fadžu“ (ochutnávka zadarmo) sme si dopriali dva krát výbornú zmrzlinu, čo tu tiež vyrábajú, pričom John mal zo všetkého asi najviac. Ó, Tillamoocká zmrzlina, to vám je niečo, asi najlepšia v celých štátoch, rozhodne najlepšia čo sme zatiaľ mali. Akurát, že kým sme sa odtiaľ dostali bola už tma a my sme opäť skončili v mestskom parku. Našli sme tu síce pekné odľahlé miesto, maskované krami a stromami, ale aj tak o pol dvanástej prišla polícia a my sme sa opäť museli pratať. Odšliapali sme to teda kúsok USA Tillamook, a zalomili to prvom vhodnom mieste pod lesom, ignorujúc fakt, že sme na súkromnom pozemku. Našťastie nikto nás už neotravoval a my sme mohli pokojne spať až do rána.

John survived his amanita dinner and he did some more mushrooms for breakfast. That wasn't probably very clever, because than he started to feel quite "dizzy". On the way to Tillamook, he wasn't feel very good at all, he was sleepy and tired. But after one crazy shortcut, which including pushing our bikes through very dense vegetation around one lake and short nap, he was ok and when we arrived to Tillamook Cheese factory he didn't hesitate to buy ice cream. That was something that ice cream, probably the best ice cream in USA is in Tillamook. And they had free examples of their cheese and fudge. When we left this factory we were full of ice cream, cheese and fudge and we also bought some cheese and fudge for later. Only problem was that it was dark again. Days are so short now, especially when you started to bike around noon and than spend half of afternoon detoxicating and than eating ice cream. There was Tillamook in front of us, and no suitable place for camping around. So, again we end ed in the town. After some riding around we found quite remote park on the edge of town and hide our tents in the bushes. We were totally sure that nobody can find us here. Wrong, again about 11:30pm police came and he had to leave. This time they were even more polite than last time, policeman was originally from Russia and he told us that if is not his boss, he would leave us there, but ... So we have to bike in the middle of night again. Luckily we found some place near forest a few miles from Tillamook, it was on privet property, but we didn't care, we just want to sleep. We were lucky, nobody kicked us and we stayed there till morning.

Day 144 - 24th October, Seaside - Canon Beach - Manzanita (Nehalem Bay State Park), 28.51 miles

Stále sychravo, kým sa vydáme na cestu je opäť obed, hľadajúc jeden veľký kopec prichádzame na Canon Beach, pláž pomenovanú podľa dela, čo tu našli vyplavené z nejakého isto významného vraku lode čo sa pokúšala dostať do Portlandu. Veru útesy Oregonu sú sviňa, a tu na Canon Beach boli vskutku majestátne, obrovské zuby trčiace z mora. Škoda len, že bola taká kosa, dnes bol asi najchladnejší deň čo sme tu na pobreží zatiaľ mali. 101-ka, po ktorej vedú naše “kroky “ sa teraz kľukatila na útesoch (alebo skrz), navečer sme sa vyštverali na vysokánsky útes, pozorujúc mestečko Manzanita, kdesi hlboko pod nami, hneď za ním je State Park s kempom, kde sme plánovali prenocovať. Nočný zjazd bol vskutku napínavý. Kemp bol výborný, tunajšie “štátne“ kempu majú špeciálne vyhradené miesto pre cyklistov a hikerov (väčšinou niekde hodne bokom, asi aby sme nepohoršovali slušných ľudí kempujúcich vo svojich gigantických prívesoch alebo obytných autobusoch). Výborná vec na týchto kempoch je aj to, že sprcha je zadarmo (aspoň v Oregone) a platí sa samo-registráciou 5$ na hlavu za noc, väčšinou, pokiaľ vyrazíte zavčas rána, tak to, či ste zaplatili ani žiadny ranger nepríde skontrolovať. Konečne sme teda mali opäť po pár dňoch sprchu. Jediná chybička krásy bola, že tu chýbali „food boxes“, po skúsenostiach s mývalmi, sme vedeli, že všetko jedlo treba zasesiť na stromy. A dobe sme spravili, zakrátko po tom čo ostatní bajkeri zaliezli do stanov, prišlo asi päť neuveriteľne tučných mývalov a hneď začali kontrovať bicykle a stany. Dve dievčiny nechali pri stane tašky s jedlom, veľa im toho neostalo, zožrali ešte aj vitamíny. Baška zabudla v taške na bicykli balík čokoládových tyčiniek, taška bola zazipsovaná, ale mývali ju otvorili bez problémov (ešte ju aj z časti zavreli), keď som ich vymákol, akurát dojedali posledné kúsky. Dostali sa aj do panieru, kde Baška mala jedlo, ale teraz tam boli len prázdne sáčky. Mývali milujú igelitové sáčky, hlavne ak ich môžu roztrhať na franforce... Škoda, že tu na zemi bol len piesok a nie kamene, napriek tomu akí sú šikovní, sú fakt sprostí a pomalí, kľudne si pred tebou budú žrať tvoje tyčinky a na útek sa dajú až, keď sú v dosahu kopanca. Mať tak kamene... Ozaj, počas posledných dvoch dní sme našli kopec muchotrávok červených, John ich ešte nikdy nevidel a strašne sa mu páčili. Spravili sme chybu, keď sme mu spomenuli ich potenciálne halucinogénne účinky. John ich hneď zobral a večer si spravil poriadnu hríbovú praženicu. Varovali sme ho že si jedovaté, ale na Vikipédii si John našiel, že pražením sa ich jedovatosť odstráni, no uvidíme ráno... my sme ostali pri našich cestovinách a zelenine.

Another cloudy, wet and probably the coldest day so far, here on west coast, luckily no rain. After we left Seaside and pedaled through one big hill we arrived to the Cannon Beach with first huge rocks standing near the coast in the ocean like huge, black teeth. They looked quite dramatic, especially in this cold wind and with dark grey clouds above and big waves around. Hwy 101 went around and sometimes through cliffs, it was fun to bike through tunnels with John singing but than it disappeared in earsplitting roar of cars's engines. Short before dark, we arrived on the top of high cliffs, down were blinking lights of Manzanita and there somewhere was also Nehalem Bay State Park with campground. Downhill ride in the light of ours headlamps was a small adventure, with steep cliffs on right side. In Nehalem Bay we stayed on hiker/biker site, there were already two another groups of biker. One thing I don't understand, why these hiker/biker sites are, here in Oregon, as far from restrooms as possible? For dinner John cooked the fly amanita (or fly agaric) mushrooms, nice red colored mushrooms with white dots, John saw them first time in his life. Trying to widen his knowledge about these mushrooms we (which was not very clever) told him that some people eat it to have hallucination. We also told him that it is poisonous, but John found out that when you cook them properly they should be ok. So he had very interesting dinner and I with Barbora were wondering how he will be in the morning. During the night we have some uninvited visitors, four very fat raccoons which after eat nearly all foot from another bikers group which camp near us, were very curious if also we can offer something good (maybe another packages of vitamins? or more chocolate?). Well, they were nearly disappointment, we hung all our food on the trees, but Baska forgot one bag with chocolate bars in her frame bag. It was closed but zipper wasn't problem for raccoons, they also open one of her front panniers, where she usually have food. Now it was full of empty plastic bags. Raccoons love plastic bags, so they took nearly everything out and tore them apart. 

Day 143 - 23rd October, Astoria - Seaside, 23.14 miles

Ráno, vlastne doobeda, John vypeká palacinky, reálne palacinky, nie lievance (američania volajú lievance palacinky) a čo je ešte divnejšie nepoužíva na to predpripravený mix z obchodu ale naozajstné ingrediencie ako vajíčka, múku, mlieko... (obchod bol neďaleko).  Väčšinou keď sme boli v Cuyahoge a nejaká naša kolegynka povedala že ide niečo upiecť, znamenalo to iba, že zmieša biely alebo hnedý prášok s vodou a šupne to do trúby. Takže doobedie bolo venované palacinkám (ja som ešte namontoval nový predný nosič na bicykel, skombinoval som ho s tým starým, čo držal pokope vďaka izolačke...), ono aj tak je odvčera nevľúdne, sychravo, slnko sa schováva niekde za hmlou a oblakmi, ale aspoň nemrzne  :-) Z Astorie sme pokračovali ďalej po pobreží Oregonu. John si chcel v Astorii nájsť prácu, ale mesto naň nepôsobilo pozitívne takže pokračoval s nami. Cestou cez prístav sme na jednom mieste našli mólo obležené (doslova) tuleňmi. Boli neuveriteľne hluční a smiešni (a veľkí). Hneď za mestom sa Baške zlomila špajdla na zadnom kolese, a to sme boli včera v bajkšope a kúpili jej nový plášť. No, jedna špajdla nie je nič hrozné, trochu sa jej zosmičkovatelo zadné kolo, ale jazdiť sa na tom dalo. V sychravom popoludní sme sa prebicyklovali do mestečka Seaside, prechádzajúc popri pieskových plážach, dunách a snobských letoviskách. V Seaside sme našli pekný park, nikde žiadny zákaz stanovania, tož sme obsadili jeden z prístreškov a dali sa do robenia večere a opravy Baškinho kolesa. Zistil som, že mám všetko potrebné na výmenu špajdle, ale nemal som dosť veľký kľúč na demontovanie kazety (osemkolečka), menšia improvizácia nepomohla, akurát som si dorezal ruku na zuboch. Našťastie sme tu mali mali Johna a s pomocou jeho kombinačiek a klieští, sme celú výmenu ľahko zvládli, potom ešte vycentrovať koleso a Baška akurát dovarila večeru. Keď sme už konečne chceli ísť spať, vlastne ja som už nejakých 10 minút spal, prebudili nás prudké svetlá a rázne “Hello, here is police", čo neveštilo nič dobré. Ale nakoniec to bolo relatívne v pohode, akurát sme museli všetko zbaliť a presunúť sa do kempu (súkromného, drahého, 20$ za noc). Z nejakého dôvodu tu v Oregone sa nesmie spať v meste  :-). Policajti boli vskutku milí, povedali, že ich to mrzí, ale zákon je zákon, ani tu 700$ pokutu nám nedali...

Still cloudy,foggy, cold and wet weather. John is cooking french pancakes for breakfast/lunch, I am working on my bike, finally I successfully combined old and new front racks together. Our camp is close to the shipyard and one pier is occupied by the seals. They are lying on each other and making the funniest noises on the world. John originally planed to stay in Astoria and find some job here, but this town didn't give him good vibrations so he decided to leave with us. We left Astoria through an another horrible bridge (but better than the first one from Washington) and near Warrenton a spoke on Baska's rear wheel broke. Well it wasn't very bad so we continued. First impression from Oregon was very cloudy and foggy. The coast with sand dunes looked grey, cold and sad. We passed through some poor neighborhoods and than through some very, very rich one. In the evening we got to small town - Seaside. It was dark already and there wasn't any state park nearby so we decided to stay in small city park. It was nice spot with shelter, where Baska cooked dinner, while me and John together repaired that broken spoke on her back wheel (thanks for John, I found out that I don't have good tools for that kind of repair, we had to demounted the cassette). Immediately after we fall asleep (about 11:30 pm), sharp light woke us up and somebody loudly said "Here is police, please can you legitimize yourself?"So we found out that in Oregon isn't allowed to "camp" within city limits and the fine is 700$. But luckily we didn't have to pay anything, that police guys were quite polite and just told us that we have to pack and leave. In the middle of misty, unpleasantly wet night we didn't find better place than private RV park in Seaside for 20$ per night. 

Day 142 - 22nd October, Cape Disappointment - Astoria, 24.41 miles

Zobudili sme sa do krásneho slnečného rána, ale kým sme s najedli a pobalili, z oceánu sa privalila hmla a všetko zahalila do odtieňov šedej. Aspoň boli útesy s majákom viac atmosferické. Pozreli sme si pláž s hromadou naplavených kmeňov, Baška s Johnom sa snažili nechať spláchnuť do oceánu nejakou “sneaky“ vlnou a Baška si niekde v tej zmeti kmeňov nechala sandále, takže sme s nimi chvíľu hrali na schovku.
Vybehli sme si aj na maják, nechajúc všetky naše doklady, peniaze, bicykle len tak bez dozoru. U nás by som si to nedovolil ani náhodou, ale tu na divokom západe je to úplne v pohode. Z majáku sme asi pozreli zahmlené ústie rieky Columbia do mora. V minulosti najobávanejšia rieka, ktorej ústie sa stále menilo s mnohými plytčinami a pieskovými ostrovmi, sa teraz poslušne tmolí v zregulovanom koryte. Na druhú stranu vďaka kamenným hrádzam získal stáť Washington, niekoľko kilometrov štvorcových, na ktorých sa nachádza State Park a kemp, kde sme spali. Po ceste so Astorie, sme našli ďalší IPhone. Bol zablokovaný, takže sme nemohli zavolať majiteľa, ale aj tak som ho zobral, mysliac si že ho necháme na najbližšej policajnej stanici, IPhone je pre nás nepoužiteľný, nedá sa na ňom výmeniť karta, to tak nájsť SmartPhone, ako sa to podarilo Johnovi, to by s nám celkom hodilo. Až do Astorie sme na žiadnu políciu nenarazili a až v Astorii sa nám podarilo spojiť s majiteľom telefónu, ktorý naň zavolal. No nepotešil sa, nachádzal sa asi 20 míľ od Astorie. Asi sa mu nechcelo predchádzať cez ten 4 míle dlhý most, tak úzky, že každému nákladiaku sme riadidlami oškreli lak na karosérii (v skutočnosti nás iba jeden “logging truck“ minul tak tesne, drevorubači sú hovädá, hlavne teda ich šoféri čo sa valia v obrovských nákladiakoch vrchovato naložených stromami, ako keby im patrila celá cesta, bohužiaľ ich tu jazdí pomerne dosť). Každopádne, keď majiteľ telefónu dorazil, spolu so svojim kumpánom (vyzerali dosť podozrivo), akurát schmatli telefón a odfrčali preč. Do Astorie, okrem toho, že ju máme po ceste sme zavítali aj preto, že Bašku tí mal čakať na pošte list od Terky (slovenskej), nečakal. Kdesi sa stala chyba, možno ho Cheryl zabudla poslať, nevolali sme sa jej, takže to ostane asi chvíľu záhadou. Ešte sme navečer nakúpili nejaké zásoby v Safeway a zabivakovali kúsok od mesta pri prístave.

Today we woke up into nice sunny morning, but very soon fog came from the ocean and everything sunk in the gray mist. But even in this weather was Cape Disappointment very nice, mystic. First we climbed through driftwood on beach near lighthouse. Baska and John were trying to "catch" the waives, or it was opposite? Than we went to the lighthouse, up on the cliffs with foggy views on the Columbia River. When we left Cape Disappointment and went to Astoria, Baska found another IPhone on the side of road (this was the third one). It was locked and we were unable to find it's owner, so we decided to take it with us and leave it on the nearest police station. Problem was, that there wasn't any on the way a we had to take it to Astoria. It's owner called right when we arrived to this "pleasant" town (in the fog it looked quite sad) and that guy wasn't happy that we took it to Astoria, wasn't happy at all :-) It looked like that he would be happier without phone, than to drive to Astoria. Well, I don't blame him, the bridge across Columbia River is really horrible, nearly 4 miles long and very narrow, we were nearly killed by one arrogant logging truck (nearly all of them are arrogant, they probably think that whole road is only for them) and there was also construction work in the middle of the steepest part. But it would be nice to say "thanks" at least, when he and his buddy arrived they just grabbed the phone and left without a word. We stayed in Astoria, because Baska needed to go to the post office, there should have been the letter from her friend from Slovakia, but it wasn't there... and we also had to buy new tire for Baska (I found same front rack as Baska's, so I bought it too, it would be nice to have front rack which doesn't holt together thanks to ducktape).

Day 141 - 21st October, Bruceport State Park - Cape Disappointment, 43 miles

Ráno sme zistili, že ďalší “bajker“, čo využil “služby“, uzavretého parku bol istý kanaďan, volá sa John a je z Quebecu. Je na ceste okolo USA. Zdal sa byť ako dobrý týpek a keďže sme mali spoločnú cestu rozhodli sme sa, že pôjdeme spolu. Cestou sme sa postupne dozvedeli jeho “story“, že jedného dňa so uvedomil, že akosi nerobí to čo ho teší a tak nechal “doma“ svoju nepodarenú ženu, ktorá ho “nechala“ po tom čo prišiel o prácu a keďže deti už má veľké (je mu okolo 40), zredukoval svoj majetok na bicykel a zopár vecí čo má na ňom a jednu krabicu, čo nechal u kamaráta, opustil podnájom, kde býval a s pár dolármi v kapse, vyrazil na bajku si trocha vyvetrať hlavu. Keď sa mu minú peniaze, tak sa niekde zastaví, pár dní pracuje a potom ide ďalej. Okrem toho, že bol vyštudovaný technik, a kopec znalostí ako inžinier, mal celkom dobré “ekologické“ a “protisystémové“ zmýšľanie a ako málo kto poznal, že sadlo sa dá použiť aj inak ako len na vyprážanie (konečne sa nám ho tu v obchodoch podarilo nájsť, takže už sa stravujeme skoro po slovensky), veľmi má rád čili a nemá problém zjesť aj jedlo čo ti spadne na zem, takže do našej party celkom zapadol.
Postupne sme sa blížili k “Mysu Sklamania“ (Cape Disappointment) na hranici s Oregonom, kopírujúc pobrežie plné krásnych zátok, potokov a mokradí, dokonca občas s lesom, ktorý nebol zjazvený holorubmi (ale to naozaj iba občas). Všetko tu bolo ovplyvnené prílivom a odlivom, rozdiel môže byť až tri metre. Cape Disappointment bol nádherný, žiadne sklamanie. Prišli sme navečer, hmla, ktorá sa ešte stále drží oceánu trocha ustúpila. Chvíľu sme si máčali nohy v oceáne a potom skrz prízemné chuchvalce hmly prešli ku skalám/útesom náhle vystúpivších z piesku a hmly, tieto útesy tvoria onen obávaný mys a spolu s majákom hľadia do ústia rieky Columbia. Prespali sme v miestnom State Parku.

In the morning we found out that the another visitor of this state park is also biker. His name is John and he is from Canada. After a small chat we found out that we have the same way, so we decided to bike together. It was very nice and sunny, warm day. We biked next to the coast, with many bays and passed many sloughs. Difference between high and low tide is about 10 feet here so during low tide everything around was muddy. During lunch we discovered that we have a lot of common with John, for example he doesn't have any problem to eat raw vegetable like onion or garlic or lard as a spread for bread, baked his own bread and cook porridge for breakfast, also camp everywhere is possible and don't like to waste money for campgrounds. As we biked with him, he told us a part of his story, that why he left Quebec and biked through Canada and that his goal is to bike around USA.
In the evening we reached the Cape of Disappointment. In the evening light and with light mist the cliffs looked gorgeous.

Day 140 - 20th October, Hoquiam - Raymond - Bruceport State Park, 43.44 miles

Keď prechádzame ranným Aberdeenom, náhle sa pred nami zastavuje premávka a mladý jeleň si pomaličky vykračuje cez cestu. Tu má aspoň istotu že ho nikto nezastrelí. Za Aberdeen sa dostávame do holorubnej (s)púšte, ktorú tu po sebe zanechali lesáci, aj s malým vysvetlením. A my sme hneď pochopili prečo je tu všade toľko tabúľ zlorečiacich NP Olympic. V 2007 totiž prišiel zlý ujo hurikán a pováľal im všetky tie nádherné smrekové monokultúry, ktoré tu s takou vervou všade sadia. Takže sa udialo presne to isté ako pod našimi Tatrami a keďže už teraz nemajú do čoho zatnúť, snažia sa dostať k stromom čo sú v parku. A samozrejme, keďže lesníci nedokážu žiť bez poriadnej dávky demagógie a propagandy tak tu všade trčia tie tabule. Našťastie sme v Hoquiam a Aberdeen videli aj tabule s opačným posolstvom.
Cez dorezané kopce sme sa dostali do mestečka Raymond a vychutnali si pekný večer bicyklujúc popri rieke Willapa. Akurát bol čas odlivu, takže rieka bola len malá stužka v skoro kilometer širokom koryte, obnažené blata boli ideálne pre bahniaky, ustupujúce voda po sebe zanechala fantastické mokrade, navečer z nich trocha stúpala hmla, miestami jediné suché miesto naokolo bola cesta pod nami. Skoro za tmy sme dorazili k Bruceport State Parku, situovanom na malej pieskovej dune/kopci. Bol už  zavretý (už je po sezóne), ale náš nejaká závora neodradila. A neboli sme jediný.

Day of chocolate blizzards from DQ, first in the morning in Aberdeen, even it was quite cold day (but now is cold nearly every day), than second one in Raymond. On our way through Aberdeen the cars in front of us suddenly stopped and a stag slowly walked through the road looking curiously around, a few men were standing around and clutching they teeth, they couldn't shoot it in the city... From Aberdeen to Raymond we biked through another horrible clear-cuts and here we found out why there are everywhere so many "No more Wilderness" or "Stop Wild Olympic" signs (luckily half city in Aberdeen and Hoquiam had signs like "Wild Olympic is our future" or "Save Wilderness"). So, probably, the true reason of this propaganda war is laying between Aberdeen and Raymond, whole that area is one huge clear-cut, nearly all hills around are without forest or with very young trees. It's mainly because hurricane from 2007 which hit this area and toppled down all these weak spruce monocultures planted with the foresters in the past. So, loggers in two years "salvaged" all wood what they could use, which practically mean that they took out everything and planted a new monocultures again. Only problem is, that now they have to wait for next 60 years till they will be able to harvest another trees here. Only good trees left in protected areas where forest was strong and lucky enough to resist that hurricane, which mean that there is a lot of big trees, a lot of money. When I saw all this and realized how ridiculous it is, I had to laugh. Exactly the same things happened also in Slovakia and loggers/foresters did same stuff as here, used same propaganda and also tried harvest last remaining trees from national parks. I don't know how successful were here, in Slovakia, unfortunately, were quite successful...
After we passed through that devastation left after loggers corporations we enjoy nice downhill ride to Raymond and than biked next to Willapa river. Because of a low tide, there were huge wetlands and muddy plains around that river, amazing ecosystem especially for shorebirds. Also in the evening light with a little bit of fog it had a nice, eerie atmosphere. In the evening we reached Bruceport State Park, it was closed but not for us :-) and judging by small dot of light from headlamp we were not only one bikers which ends up here.

Day 139 - 19th October, Griffiths-Priday Ocean State Park -Hoquiam, 25.75 miles

Dnes sme sa veľmi nepretrhli, od oceánu, kde stále bola hmla sme prešli len kúsok do vnútrozemia (kde je stále krásne indiánske leto), pri mestečku Aberdeen sme naďabili na malú rezerváciu pri prístave, zátoka s nádhernými blatami, ideálne pre bahniaky, tie však boli na náš ďalekohľad veľmi prťavé, zato tam však poletovala kaňa (hnedý vták), niečo ako naša sivá, naša prvá americká. Prespali sme v komerčnom kempe (keďže sme na večer skončili v meste), 20$ za noc, ale aspoň sme využili sprchu.

Today we took break till noon, the ocean coast was still in fog but a few miles from it was nice Indian summer. Biked, thought small hills with heavy traffic in the opposite line (another clam hunters) and narrow road to the town of Aberdeen, we saw there nice bay which was reservation for shorebirds like plovers or sandpipers. Quite nice place. Slept in private RV park for 20$/night. At least we took shover.

Day 138 - 18th October, Quinault - Copalis Crossing - Griffiths-Priday Ocean State Park, 48.32 miles

Skoro z rána sme si pozreli najväčší západný červený céder na svete schovaný kúsok od cesty v prekrásnom pralese. Dosť pripomínal ten céder zo včera, akurát že tento mal dutinu o rozmeroch väčšej garáže, vyzerala ako drevená jaskyňa. Obvod stromu bol 63.5 stopy, priemer 19.5 a výška 174 stôp (vydeľte si to tromi a máte to cca v metroch). Potom sme si pozreli najväčší smrek sitka (Picea sitchensis). Tento približne 1000 rokov starý gigant bol naozaj majestátny. Obvod okolo 58 stôp, priemer 17.68 a výška 191 stôp. Takto asi musia vnímať naše stromy mravce, krásny, zdravý smrek, ale ako keby ho niekto neúmerne zväčšil v porovnaní so svetom okolo, keď si predstavým, že takéto stromy tu rástli všade od Vancouveru po San Francisco, a my sme ich takmer všetky vyrúbali za pár rokov...
Keď sme opustili jazero Quinault a tým aj Olympic dostali sme sa opäť do krutej reality zvanej “Timberland“, nekonečné smrekové plantáže - choré, tesné, dusné, tmavé a obrovské holoruby - toť priemyselná ťažba dreva podľa lesníckeho gusta. Samozrejme všade ostnaté drôty a tabuľky so zákazmi vstupu.
Navečer sme sa dostali do hmly čo znamenalo, že sme pri oceáne. Prespali sme v miestnom State parku, večer sa tu všade tmolili lovci ustríc, asi je na ne práve sezóna.

In the morning we went thought the nice old rainforest to see the biggest Western Red Cedar in the World. Looked quite similar like that previous one but this one had huge hollow which looks like wooden cave on size of living room. Circumference 63.5`, diameter 19.5`and 174`tall. Than we visited place on the opposite site of lake with the biggest Sitka Spruce in the World. That was really something, real giant still in top condition, looked like another Sitka spruce trees but this one was huge, huge. We were absolutely tiny, sitting on its roots. Air around it was full of its sap scent. This was probably my the most favourite tree so far. About 1000 years old and about 58 feet circumference and 191 feet tall. When I imagine that trees like this were growing along whole west coast and we cut them nearly all down in couple of years... Do we really need so much wood?
After we left Olympia National Park our way led thought "Timberland", huge areas dedicated to “industrial way" of wood harvesting, which meant to bike thought forest plantations, dense, dark, stuffy and weak spruce monocultures or another huge clear-cuts.
At the end of day we got back to the ocean and slept in small state park in shelter. Near the ocean was still foggy and pretty wet so it was nice to have a roof above ours heads. The ocean shore was full of people collecting clams. Question, what is clam-gun?