Piesok v tychto koncinach je porasteny nejakou zvlastnou purpurovou rastlinkou, je strasne krpata a cele jej telo a listky su akoby obalene v cukre, alebo to tak aspon vyzera. V skutocnosti su to nieco ako vacky naplnene nejakou tekutinou, zrejme vodou, ak na takuto rastlinku slapnete ostane po nej mala mlacka :-)
Rano opat cvicime vo vlnach, potom sa balime, lucime sa s Joelom, ktory nam este dava vodu a potom uz sme opat na ceste. Vsetci nam hovorili, ze najhorsia premavka je po San Quintin a potom uz je to v pohode, mali pravdu, cesta prakticky zivala prazdnotou a to tu dole bola este husta premavka oproti tomu, co bolo hore v pusti. Zpociatku cesta viedla popod strme pieskovcove kopce, rozbrazdenych vodnou eroziou mnozstvom hlbokych kanonov, kanonikov a kanonciat, kopec z nich si naslo cestu aj popod cestu, obcas koncil asfalt a za nim bola hlboka sluchta do jedneho z kanonciat vymletych vodou co obcas huci do oceanu. Ten sa na nas modral po nasej prevej strane. Vlavo zlto, napravo modro. Za chvilu sme vsak zamavali Pacifiku a otocili sa mu chrbtom smerujuc do rozpalenej puste, vsade len prach a nekonecne zarasty agave, zatial ziadne poriadne kaktusy. Cierny asfalt, biely piesok/prach, zelene a hnede agave a modra obloha. Vystverali sme sa na nahornu planinu, zhliadnuc sveta kus, zistiac, ze vsade naokolo su len planiny oddelene hlbokymi udoliami, agave, biely pieskoprach a daleko na vychode uzatvaraju vyhlad nekonecne hrebene hor. Do toho obcas zakruzil nejaky sup. Presli sme cez prvu vojensku kontrolu. No o kontrole sa moc nedalo hovorit, kontrolovali len RVckarov vracajucich sa na sever a aj to len tak, ze vojacik vliezol do karavanu a jednym ockom vsetko omrkol, ci sa nahodou niekde nevala velke vrece s kokainom. Ak nie ste dostatocne blby a nenechate si travu rovno na palubnej doske, malo by to byt v pohode. Auta smerujuce na juh obcas tiez kukli, nad nami sa len zasmiali a mavli rukou, ze mozeme ist. Armada sa evidentne snazi tvrdo potierat vsetok obchod s drogami. Pritom ak je pravda, ze sa da kilo kokainu kupit za 20$ (co asi pravda nie je, mozno v Kolumbii), to by sa do tych nasich tasiek zmestilo tak za 400$ :-)
Za vojenskou hliadkou sme sa z nahornej plosiny vrhli do jedneho z hlbokych kanonov, ktory vyustil do hlbokeho udolia, v ktorom sa nachadzala posledna vyspa civilizacie, mala dedinka El Rosario. Vyznamna bola tato dedinka tym, ze tu bola posledna pumpa, najblizsia je az za takmer 400 km a taktiez posledny poriadny obchod s potravinami. Za El Rosariom uz zacinala naozajstna seriozna pust a fantasticke hory, osamele rance a este osamelejsie sopky a medzi tym miliony endemickych kaktusov, hmyzakov, vtakov a vobec vsakovakych zivocichov. Celkom rusno je tu v pusti :-)
No comments:
Post a Comment