Day 210 - 29th December, La Fonda - El Sauzal, 26.26 miles

Vcera vecer prisiel dalsi bajker, mlady Sved, co sem pripedaloval z Aljasky a ide do Brazilie na svetovy pohar vo futbale. Opustame Ianov podivny hotel a vydavame sa do Ensenady, resp. do mestecka pred nim, do El Sauzal, tu sme uz dohodnutí s Juanom, dalsim warmshoweristom. Akurat, ze malickost, vcera akosi skolabovala dialnica do Ensenady, takze nas caka jazda po starej dialnici klukatiacej sa cez hory (zato vsak po stabilnejsom terene). Takze dnes sme mali svoj prvy krst, mysleli sme si, ze po takejto ceste pojdeme az kdesi za Ensenadou. No cesta bola uzka, to je fakt, a kym sa vystverala na sirokansku nahornu plosinu, celkom sme sa zapotili v strmom kopci a zakrutach, so skalnou stenou po pravici a strmym zrazom po lavici. Obavali sme sa premavky a veru nebola prijemna, aj ked zdaleka to nebolo tak zle ako sme si mysleli, ze to bude. Policia totiz pustala auta po davkach, takze po prejdeni kolony (co sme obcas radsej preckali mimo cesty), sme mali zopar minut prazdnej cesty. Navyse kym sme sa nedostali na planinu, tak auta nemohli ist o moc rychlejsie ako my. Jednak im v tom branili zakruty a jednak spomalovace na ceste, ktore tu v Mexiku su fakt brutalne vysoke, pokial sofer nespomalí na minimum, tak ma velku sancu ze zlomi napravu. Neviem ci to bolo tym, ze bol vikend, ale ani kamionov sme vela nemali. Tak trochu som ocakaval, ze soferi na nas budu hromzit, ze im blokujeme uz tak uzku cestu. Boli sme prijemne prekvapeni, ze opak bol pravdou. Skoro vsetci nas zdravili, mavali nam, blikali, pozdravne zatrubili ci ukazali "palec hore". Najlepsia bola kolona kamionov, ktora sa v tom najhorsom useku vyvalila z protismeru (to sme akurat doplnovali tekutiny mimo cesty) a kazdy sofer nas s usmevom na tvari pozdravil, zjavne im vobec nevadila strma cesta a utes par centimetrov od ich kolies. Mexicky soferi su zrejme veľkí pohodaci. Hore na planine sa otvoril pekny vyhlad na vsadepritomne hory, tu uz to islo trochu rychlejsie, skoro po rovine a rovnej ceste. V stanku na okraji cesty sme si kupili plny pohar melonu (nebol velmi lacny, ale bolo hnusne teplo), co sme nepochopili, ze ten melon okorenili niecim takym ako je grilovacie korenie, mysleli sme si, ze to bude skorica :-). Dole k oceanu a El Sauzal nas cakal paradny zjazd, akymsi zazrakom to bolo skoro bez premavky. Najst nasho dnesneho hostitela bol trochu problem, nieco take, ako nazvy ulic, sa tu moc nenosi a uz vobec nie cisla domov, nechapem ako tu funguje posta. Nakoniec sme Juanovi zovolali, len aby sme zistili, ze stojime priamo pod jeho oknom, z ktoreho sme ho poculi skor, ako z telefonu :-). Vecer nas spolu so svojou zenou Dianne zobrali do pravej mexickej restauracie a dali sme si nejake dalsie miestne speciality, obsahovalo to vela masa a este viac zeleniny, tradicne sa k tomu zajedali tortilly, dali sme si este aj nejake miestne pitivo (Sebada - tajuplny mliecny napoj, Jamaica - tajuplna cervena malinovka a tajuplne kukuricno-mliecne cosi menom Atole), vsetko to velmi dobre chutilo. Prekvapivo, ak toto tu bola prava mexicka kuchyna, tak vobec nebola neznesitelne stiplava a prezili sme to bez najmensej ujmy na zdravi.
Ozaj skoro by som zabudol, dnes sme zdolali nas prvy 10 000 bicyklovy kilometer :-)

Day 209 - 28th December, La Fonda

Dalsi oddychovy den. Treba nabrat sily pred prechodom cez Baju :-). Citame si a prechadzame sa po plazi, Baska sa opat ide vykupat do oceanu, respektive oplieskat vlnami. Na moj vkus je voda prilis studena a vlny prilis velke, okrem Basky sa nikto nekupe, zato surferov je tu plno. Nad hlavou nam obcas preleti motorove rogalo, zabavka pre bohatsich turistov (okolo 50$ za chvilku vo vzduchu). Je krasny zapad slnka, ale zase sa nam nepodarilo vidiet onu povestnu zelenu ziaru, ze vraj v momente ked zapadne slnko, ak su dobre podmienky, sa cely obzor na okamzik sfarbi do zelena.

Day 208 - 27th December, Rosarito - La Fonda, 13.5 miles

Opustame Roberta a jeho milu rodinku, na rozlucku si davame este v ich stanku s tacos vyborne tacos pescado, co je tacos s rybou, miestne to ulovenou. Ideme iba zopar mil, po male letovisko La Fonda, kde ostavame u Skota menom Ian, dalsieho warmshoweristu, ktory spolu so svojou dvanastrocnou dcerou vedu hostel pre surferov menom Young Dudes. Osadka hotelu je hodne svojrazna, je tu jedna podivna mlada zidovska rodinka co od rana do vecera surfuje, zopar dalsich Americanov co nesurfuju, my a potom Ian so svojou dcerou a psom. Zda sa, ze cely hotel vedie viac Ianova dcera nez Ian, ktory cely den travi pozeranim futbalu a fajcenim jedneho jointa za druhym.

Day 206 - 207, 25th-26th December, Rosarito, Christmas break :-)

Na prvy sviatok vianocny ostavame verni tradicii (v Baskinej rodine), ze treba sa vystverat na nejaky kopec. Roberto nas berie na El Coronell, najvyssi kopec v okoli, svaty megaJezis je oproti nemu uplny pidizvik. Najprv prechadzame cez vyprahle policka (tu sa na poliach pestuju aj kaktusy), potom malym udolim, kde su celkom pekne stromy, prechadzame popri dalsich farmach, naberame vysku, kratka pauza v dalsom malom lesiku a potom sa skriabeme kolmo hore, az na samy vrchol El Coronella. Zrazu sme hore, duje tu poriadny vietor, je prijemne chladno a cela Baja od Tijuany po Ensenadu nam lezi pod nohami. Kdesi kolmo dole sa belie Jezisovo rucho, teraz len mala bodka. Zostup po chodnickoch uz je menej krkolomny, skoro zaslapujem jasterku, nastastie hady teraz v "zime" vraj spia. Schadzame do dalsej doliny, vsetko naokolo je riadne suche, rastu tu len nejake zakrsle kriaky, kaktusy tu zatial moc nevidno (iba na poliach). Preliezame zopar plotov na tunajsich rancoch, tu to nikomu nevadi, a caka nas dlhy pochod naspat k Robertovmu domu. No oproti tradicnej vianocnej ture sme to trochu prepiskli, cely okruh, ktory sme spravili, mohol mat nieco cez 20 km, a prevysenie asi bolo tiez slusne. U Roberta sa davame trochu dokopy, vecer sme pozvani na dalsiu vianocnu hostinu, tentoraz k Robertovej sestre, co byva kusok opodial. Opat tu stretavame kopec Robertovych pribuznych a znamych a opat tu je kopec vyborneho jedla. Robertov svagor je navyse naozajstny expert vo vareni, takze vsetko je naservirovane ako keby sme boli v prvotriednej restauracii. Keby to u nas bolo mozne, nase bruska by sa uz zacali pekne zagulatovat.

Druhy sviatok vianocny je venovany relaxu, nikam nejdeme, cely den oddychujeme, vyvalujeme sa a citame si.

Day 205 - 24th December, Rosarito

Vianoce oslavujeme v letnych satach, kedze je slnecno a 25 stupnov, stanujeme na terase domu na utese priamo nad oceanom a co je najlepsie - dostali sme pozvanie od milej mexickej rodiny na vianocnu veceru.
Vecer sa u Roberta a jeho rodicov zislo skoro cele okolie, kopec znamych a priatelov, zopar z nich aj z USA a skoro vsetci vedeli nieco po anglicky, takze o zaujimave konverzacie nebola nudza. Vsetci nam vsak hovorili jedno, niet bezpecnejsieho miesta na svete, nez je Baja a aj napriek uzkym cestam si Baju istotne zamilujeme :-). Okostovali sme zopar tradicnych mexickych jedal ako su napr. tamali (v ceste uvarene maso a zelenina  a cele je to zabalene v kukuricnych listoch), nechybal ani tradicny moriak, k tomu kopec zeleniny a rozne druhy zemiakov (tu je tolko roznych zemiakov... a to je este nic oproti Juznej Aomerike).
Inak darceky tu nikto moc neriesil, tie co boli pod stromcekom boli hlavne pre Robertovu patrocnu dceru. Otvarali ich az na dalsi den, ale nerobili z toho taky poprast ako sa zvykne u nas, ci US.
Vecer, ked uz nebolo tak rusno, nam Roberto dal kopec informacii o ceste na juh Baja, sam tuto cestu pred par rokmi absolvoval na bajku, takze sme mali kopec cennych udajov.

No biking today, we are in Rosarito, enjoying beautiful and warm sunny weather, the ocean, having the cycling Christmas break and looking forward to the Christmas dinner. Roberto, our warmshowers host, with his family were so nice and invited us to spend Christmas with them :-)

Day 204 - 23rd December, Tijuana - Rosarito, 35 km

Rano vyberame nejaku hotovost z nasho slovenskeho uctu, funguje to bez problemov, akurat mexicke banky si za kazdy vyber uctuju 30$ (pesos), co su necele 3$ (US dolare, 1 US$ = cca 12$ pesos) a mBanka si uctuje 1.2 Eur pokial vyberieme menej ako 80 Eur, stale lepsie ako banky v USA, kde za vyber z cudzieho bankomatu sme zaplatili okolo 5$, ak chces s ich kartou platit mimo USA tak to tiez stalo okolo 5$. Kartami sa tu v Mexiku platit moc nevyplaca, pokial pustite kreditku z ruky, mate velku sancu, ze si ju niekto skopiruje, hlavne tu v Tijuane je to skoro pravidlo, preto treba pri plateni kartou vzdy ukazovat aj nejake ID, aj ked velmi to asi nepomaha. Takze prax je, vybrat hotovost, zasit ju niekam do treniek a platit len hotovostou (aj ked domacich sme vzdy videli iba pouzivat karty, teda tam kde sa dalo, o mexicke kreditky asi nie je taky zaujem...). Lucime sa s nasimi warmshowers hostitelmi Gerardom Elvisom a jeho manzelkou Liz, vdaka ktorym sme prezili prve dni v tomto divokom, najnebezpecnejsom mexickom meste, aj ked ukazuje sa, ze to Mexiko zdaleka nebude take nebezpecne, armada bojuje s drogovym kartelom len dakde daleko vo vnutrozemi, tu vojaci nosia pusky hlavne na ozdobu, drogovy kartel stavia skoly a nemocnice, nikto tu neumiera hladom, aj ked nema pracu, deti su svate a ak sa o nich nestaraju rodicia, postara sa sused (rovnake je to so psami), mexicania su tichi, skromni ludia (aspon vacsina z nich) a hladia si svojho (ak to akurat nie je predavac v obchode so suvenirmi) a ako sme sa coskoro presvedcili na vlastnej kozi, su velmi pohostinni. Pre nas, aj ked po viac ako roku v zhyckanej, rozmaznanej a paranoidnej USA, to bol mierny sok, ale zase ked to porovnam s takym Rumunskom, tak jediny rozdiel je v tom, ze tu je viacej paliem a kaktusov. A az velmi rychlo sme si zvykli na vsadepritomny bordel, v tomto sme si beztak skoro zarovno.
Z Tijuany sme museli prejst do Rosarita, kde bola nasa dalsia zastavka u dalsieho warmshoweraka, cez riadny kopec. Desili sme sa hlavne hlavnej cesty so sialenou premavkou (ako sa zdalo), no nebolo to lahke, ale boli sme milo prekvapeni, aj ked nas Elvis varoval, ze tunajsi soferi nie su zvyknuti na cyklistov, aj napriek absencii krajnice a hustej premavke, sme nemali ziadne velke problemy. Najvacsim problemom bol smrad z aut, strmy kopec a teploty okolo 30ºC. Este sme s laskou spominali na "vonave" auta v USA (ono ten etanol v benzine asi ma nejaky vyznam, aj ked ho v USA palia z kukurice, vdaka comu zdvihli cenu kukurice skoro dvojnasobne nielen v US ale aj inde, co sa vraj dost negativne odrazilo hlavne tu v Mexiku, kde je kukurica hlavnou zlozkou ich stravy). Ale z kopca, nechavajuc zrazu Tijuanu za sebou, sme uz frcali na "cerstvom vzduchu" a aj premavka sa vyrazne zmensila, Rosarito nas privitalo nekonecnou radou obchodov predavajucich tie iste veci, hlavne keramiku a rozne kovane ozdoby, brany, ci zarucene betonove fontanky a sochy z mramoru a vobec kopec kadejakych gycov. Kto to kupuje, ked to iste predava asi tak 50 obchodikov na oboch stranach cesty?
Nas dalsi hostitel, Roberto, zije pod gigantickou sochou Jezisa, nieco ako socha slobody v New Yorku, akurat ze Jezis je o kusok mensi, ale len o kusok. Privital nas Robertov brat, taky spravny hasisak a hned nas ubytoval na verande susedneho domu, kde byvaju jeho priatelia, ktori vsak tu su iba cez vikend, takze kludne mozeme bivakovat na ich verande, ktora je hned na hrane utesu, asi tak 20 metrov pod nami sumi ocean a na vlnach sa prehanaju surferi. Jezis na nas hladi spoza mura ozdobeneho ostatym drotom, Robertovi susedia su evidentne z USA. Miestecko je to vyborne, sme tu perftektne zasiti pred celym "zlym" Mexikom a s paradnym vyhladom na ocean. Dávame si sprchu pod holým nebom, po nej sa kocháme západom slnka. Na zaver nas Roberto len tak mimochodom pozval na zajtra na ich rodinnu vianocnu veceru :-)

Day 203 - 22nd December, Tijuana, no biking today :-)

Nasi hostitelia z Tijuany s nami isli na hranicu, comu sme boli velmi radi, lebo bez nich by sme boli strateni, vobec by sme netusili, kam mame ist (to sice netusili ani oni, ale oni sa aspon mohli lahko kohokolvek spytat), cez zopar pohodovych mexickych pohraniciarov vo vianocnej nalade (niektori aj so Santaclausovskou capicou na hlave :-D) sme sa dopracovali k US, ktoremu sme dali nas zeleny papierik (ocividne mu odlahlo, ze to bolo s nami take jednoduche a nemusel riesit dalsich Mexicanov, co sa chcu pristahovat do USA :-D). Potom sme mali poznavaciu prechadzku po Tijuane (predavaci boli pekne otravni, tak ako sa na exoticke krajiny slusi a patri :-)) a Tijuanskej plazi (tu zase boli otravni a hrozne hlucni mariachi, tak ako sa na dobre mravy slusi a patri) rozdelenej obrovskym zeleznym, vo dne v noci strazenym murom, za ktorym je USA. Na mure boli velke fotky z podobne nezmyselnych hranicnych zatarasov z roznych inych koncin sveta... Smutne... hlavne vidiet rodiny mavajuce si spoza mura, ktore sa nemozu stretnut, len preto, ze sa niekto rozhodol, ze tam bude neprekonatelna ciara... (aj ked, ako sme sa dozvedeli od Gerarda, nasho hostitela, pod zemou je vykopanych niekolko tunelov, o ktorych sa oficialne "nevie".) Navrat v noci, mestkou hromadnou dopravou, uz mal ten spravny zavan exotiky, aj ked v porovnani s nasou MHD to zas tak velky rozdiel nebol (snad len ze tu nie je jasne, kde su zastavky a neexistuje cestovny poriadok, listok stoji len 10$ - znacka pre dolare a pesos je rovnaka, to aby to bolo pre cudzincov zrozumitelnejsie a autobusy tu obcas soferuju deti :-))

Day 202 - 21st December, San Diego - Tijuana, 24 miles

Je to az neuveritelne, aky to je rozdiel snazit sa dostat do roznych krajin sveta - v zavislosti na ich pocite vlastnej dolezitosti... Do USA vedie vzdy iba jedna jasna cesta, prisne strazena, treba mat pas stale v pohotovosti, rovnako ako odpovede na vsetecne otazky a ak sa opovazite zabudnut si dat dole slnecne okuliare, tak to uz je hned takmer dokaz vasej teroristickej cinnosti... Nehovoriac o podozrivosti hocicoho, co mate so sebou. Kedze sme uz boli zvyknuti na takyto postup, mexicka verzia prechodu hranice nas dost zaskocila, vyzeralo to totiz asi tak: ocitli sme sa v chaose ludi a aut, nikde ani indicia, kam by sme tak asi mali ist, len od cyklistov, ktorych sme stretli vcera, sme vedeli, ze mame ist s chodcami. Tak sme sa tak preplietali v dave ponahlajucich sa ludi (vacsina z nich si za sebou tahala velky kufor plny vianocnych nakupov), presli zeleznou branou a dalej sa prebojovavali uzkou ulickou rozne sa klukatiacou, obcas sa rozdvojujucou (vacsinou nebolo jasne, kam vedie, nikde ziadny napis, vacsinou sme teda nasledovali vacsi dav), lemovanou obchodnikmi so vsetkym moznym, zobrakmi a obcas na rohu stal po zuby ozbrojeny vojak so samopalom. Ale stale ani naznak nejakej pasovej kontroly.. A zrazu sa uzka ulicka otvorila v siroky priestor a to uz sme si nevedeli rady, tak sa pytame postavajuceho uniformovaneho Mexicana, kadial do Mexika? "Ved tu ste uz v Mexiku, tu je Tijuana". "A co passport control?" "Ak chcete peciatku do pasu, tak chodte do Mexico immigration office v meste". No to teda chceme peciatku do pasu, potrebujeme predsa dokaz, ze sme USA opustili v stanovenom termine, nie ze po nas o par tyzdnov americka vlada zahaji velke celonarodne patranie, co nam slubovali, ze sa stane, ak na hranici vcas neodovzdame ten extremne dolezity zeleny papierik, co mame v pase... No a to sa len zacala ta spravna zabava, kazdy koho sme sa spytali nas posielal niekam inam (po spanielsky alebo rucne, anglictina sa tu zda sa prilis nenosi), celkom sme sa nabehali, kym sme konecne nasli tu spravnu budovu s tymi spravnymi policajtami. Pracovna moralka sa velmi lisi od US pohraniciarov, ktori su prisne skoleni byt "drsnakmi", neusmiat sa ani za svet a ukazovat svetu, ze oni su ti najdolezitejsi, ktorych treba posluchat a este lepsie sa ich aj bat... Oproti tomu taki mexicki pohraniciari si veselo debatuju, nikam sa neponahlaju, s usmevom na tvari si vypocuju, aky mame problem, potom sa chvilku radia (zjedia pri tom jednu či dve koblihy), ako ho vyriesit a napokon teda jeden z nich je zvoleny ako nas sprievodca na miesto M, kde nam teda konecne pozru ten pas a daju donho peciatku, ked uz tolko chceme. Bicykle mame nechat tu, co sa nam nie prilis pozdava, ale ubezpecuju nas, ze na ne daju pozor (a naozaj dali, všetko bolo úplne v poriadku). Presli sme teda este po moste do inej budovy, navstivili potrebne dve okienka (s podobne pohodovou pracovnou moralkou), zaplatili kazdy 25 dolarov a konecne na to, ze sme tu, mame papier. Ale ten nestastny zeleny papierik si nezobrali, to si mame vyriesit s USA, takze budeme musiet prejst znova tym hranicnym bludiskom, aby sme ho odovzdali. Ale to si nechame az na zajtra, teraz uz je najvyssi cas ist na miesto stretnutia s nasimi hostitelmi. warmshowers.org - je stranka pre dialkovych cyklistov a hostitelov, ktori im ponukaju miesto na prespatie, teplu sprchu... Niektori dokonca aj dobru veceru. Vyborna myslienka, v poslednej dobe sme to zacali hojne vyuzivat, najma pri prechode cez L.A. to bolo velmi uzitocne. Okrem toho, ze pride vhod pohodlne miesto na prespatie, tepla sprcha ci moznost oprat si pradlo, stretavame takto mnozstvo skvelych ludi a obcas sa nam aj postasti byt v spravnom case na spravnom mieste a zucastnit sa napr. Vianocnej party s detskym hudobnym recitalom (tiez som prispela do programu a zahrala zopar slovenskych ludovych a kolied) alebo si s hostitelkou zajst do kina na Hobbita. Nasi dnesni hostitelia nam ale prisli obvzlast vhod, lebo tak mame bezpecne miesto na stravenie noci v tejto casti Mexika s nie dobrou povestou a kedze vedia trocha po anglicky, velmi nam pomohli s nasim prvym dnom, s vymenou penazi, dali cenne rady na cestovanie po Mexiku a napisali zopar uzitocnych fraz v spanielcine. Zajtra tu este s nimi pobudneme (maju sice velmi maly a skromny pribytok, ale radi sa s nami podelia a poskytnu nam pristresie vraj kludne aj na tyzden). Na pondelok uz mame dohodnuteho dalsieho hostitela v najblizsom meste. A kde stravime Vianoce? Nechajme sa prekvapit :-) Aj ked pri kazdodennej teplote 15-25 stupnov nam to stale Vianoce akosi nepripomina, ani tie vianocne nazdobene palmy a vsadepritomni Santaclausovia velmi nepomahaju :-D. Este trocha cisel: uz sme na ceste viac ako 200 dni a uz len par poslednych kilometrov nam zostava do jubilejnej 10 000.

Day 201 - 20th December, San Diego, 11.48 miles

Dnes sme jazdili po okoli Merllovho domu a zhanali po bajksopoch nove plaste, duse, zaplaty, spajle, retaze, osemkolecko, brzdy, skratka zajtra opustame USA a chceme mat bicykle v akom takom poriadku. Nakoniec sa nam podarilo vsetko zohnat, aj ked najst poriadne plaste bolo dost obtiazne, nakoniec sme ich dostali v obchode, ktory sme navstivili ako prvy a potom este raz uplne na zaver, ked sme sa pytali prvy krat tak nemali vhodnu sirku, po druhy krat sa im odniekadial podarilo vyhrabat zhruba to co sme potrebovali :-) este som mal s tunajsimi mechanikmi filozoficku chvilku o tom ci menit loziska a stredy alebo nie... nakoniec sme skonstatovali, ze netreba, ono aj tak by sme na to nemali peniaze. Po vsetkych nakupoch nam ostalo na americkych uctoch menej nez 300$, a nasi nam este poslali vianocny darcek, 400 eur. To jest nasa momentalna hotovost, kym nedorazia peniaze od First Meritu, co nebude skor ako za mesiac (ak vobec :-)), no aspon nas nebudu mat mexicky banditi, tolko slubovani, skoro vsetkymi USAncanmi o co ozbijat :-)

Day 200 - 19th December, San Elijo SB - La Jolla - San Diego, 35.17 miles

Dnes prichádzame do San Diega. Ráno je zamračené a trocha popŕcha. Okolo kempu prefičí tlupa bajkerov, neskôr míňame ich naložené bajky, zaparkované pred pizzeriou. Keď si v malom parčíku dávame obed, dobiehajú oni nás a čuduj sa svete, je s nimi aj Kiri, ktorú sme stretli, spolu s jej priateľom, takmer pred mesiacom na ceste do San Francisca, keď sme sa lúčili s Brook, ktorá potom pokračovala s nimi. No slovo dalo slovo a do San Diega ideme všetci spolu, musela to byť celom dobrá podívaná, taká kavaléria siedmich naložených bajkerov. Ale bolo to super ísť v takej tlupe. Prekvapivo chvilu prsi, dokonca aj tu v tomto kute sveta, kde je vraj stale slnecno a teplo. Prichadzame k Torrey Preserve, co je kus pieskovcoveho utesu, ktory asi nebol vhodny na zastavanie, tak tu maju kusok borovicoveho lesika (vraj sú to miestne endemické borovice) a nejake pieskovcove skaliska a fantasticky vyhlad. Ale treba sa vystverat na riadne strmy kopec. Finn, Veternikov dvojnik :-), dostal na kopci defekt, co sa dalo ocakavat, kedze mal na jednom mieste obrovsku predratu dieru na plasti. Samozrejme, podobne ako moj brat, nemal so sebou nic na opravu, ale kedze nas bolo sedem, nebol problem najst zaplaty. Po prvy krat som videl, ze diera v plasti sa da vyspravit aj pomocou jednodolarovej bankovky (kedze nie je z papiera), za chvilu sme uz mohli ist. Vodcom nasej tlupy bol chalan menom Jonathan, ktory tu studoval na Kalifornskej universite, ktora bola po ceste, takze sme si trocha pozreli univerzitny kempus, trochu to pripominalo nasu Komenskeho univerzitu, rovnake kockate budovy a kachlicky :-), akurat tu to nevyzeralo tak osuntelo.
Pred La Jolla sa odpojil Finn a Kiri, isli k Merleovi, nasmu dnesnemu warmshowers hostitelovi, ako sme zistili, zide sa nas tam pomerne dost, aj ked vacsina z nasej skupinky ostava u inych znamych, niekde v San Diegu, ale za nami idu este dalsi bajkeri a Merle ma evidentne velku zahradu :-) Takze Finn a Kiri sa odpajaju, my ostavame s ostatnymi a prechadzame este cez La Jolla, celkom pekne to predmestie, stvrt, mestecko? pred San Diegom. Na utesoch tu nocuju pelikany a na plazach sa vyvaluju tulene, nevsimajuc si tesnu blizkost okukujucich turistov. Do San Diega vchadzame uz tradicne potme, nastastie je tu kopec cyklociest, na hlavne cesty sa skoro ani nedostaneme. Prechadzame udolim, trochu pripominajucim Mlynsku dolinu :-), ked sa spusti poriadny lejak, v momente sa vsade valia prudy vody, nasa naivna predstava, ze to za chvilu prejde nevysla, takze slapeme premoknuti do nitky. Z tych 30 cm zrazok, co tu maju za cely rok, sme museli vychytit aspon 10 cm. Slapeme v tomto necase asi hodinu, konecne pri zdolani posledneho kopca (asi ako z Mlynskej Doliny k hradu :-)), prestava prsat. Nastastie nie je velmi chladno. Merle nas privetivo privital, je to taky spravny pohodak, ani sme mu velmi nemuseli rozpravat celu historiu Ceskoslovenska a podobne. To je trochu nevyhoda pri warmshowers, ze hostitelia sa prirodzene zaujimaju o to, ze odkial ste a ako to u vas chodi, takze skoro zakazdym opakujete tie iste veci znovu a znovu. Okolnosti rozdelenia Ceskoslovenska som si nikdy tolko nestudoval ako teraz, ludia si casto myslia, ze to u nas bolo ako v Juhoslavii. Navyse sme asi prvi Slovaci co zavitali do tychto koncin na bicykloch, kazdopadne nikto z warmshowers este nemal tu cest hostit Slovakov, tak dufam, ze sme nespravili hanbu :-). U Merleho stretavame Kiri a Finna, ostatni este nedorazili. Rozbijame stan a zaliezame do teplych, suchych spacakov, je fajn ze Ortlieb tasky su stale nepremokave. Neskoro vecer dorazili dalsi dvaja bajkeri, jedneho z nich pozname, Rachel sme tiez stretli na ceste do San Francisca.

Day 199 - 18th December, San Elijo State Beach, no biking today

Dnes ostávame v kempe, máme oddychový deň, dozvedáme sa že konečne dorazil šek s našimi peniazmi od SaraJane, dobrá služba (pre USA poštu), zaplatíte si 45$ za expresnú zásielku do zahraničia, ktorá má doraziť do 3-5 dni a po desiatich dňoch ju máte ako na koni (obyčajná pohľadnica prišla skôr) :-) a keď zisťujete kde zásielka je, pošta vám nedá žiadne informácie, pretože to už má na starosti iná firma (od ktorej sme sa akurát dozvedeli že zásielka je na ceste), ale aspoň že už ten šek konečne dorazil, prvý či poslala SaraJane obyčajnou poštou nedorazil vôbec a za jeho storno nám úžasná First Merit zobrala vyše 30$. Niet nad tento tu dokonalý systém, bohužiaľ dokonalý len pre bohatých aby boli ešte bohatší...

Day 198 - 17th December, Oceanside - Carlsbad - San Elijo State Beach, 16.37 miles

Nancy a Stan su blazni do kolibrikov, maju ich vsade, na obrazkoch, na tapetach, ale hlavne na zahrade, kde za tymto ucelom maju niekolko krmitiek. Kolibrici zjavne vedia, kde su vitani, bolo ich tu kopec. Baske sa podarilo zopar peknych fotiek. Po kralovskych ranajkach sme sa rozlucili a pobrali sa dalej, Stan a Nancy nam na cestu prichystali balicky so sendvicmi, jablkom a cokoladou, skoro ako v skole prirode a potom isli na pohreb jedneho ich znameho z nemocnice, kde pracuju ako dobrovolnici (tu si vacsinou ludia na penzii sunky nevalaju, ale stale nieco robia, minimalne aspon ako dobrovolnici, dobrovolnictvo tu je naozaj vysoko cenene a hlavne su tu pre to vytvorene dobre podmienky). Takze sme sa vratili k oceanu, preplietajuc sa viac ci menej honosnou zastavbou. Cele pobrezie je tu uz kontinualne zastavane, zvacsa hotely a sukromne plaze, k vode sa len tak nedostanete, rozhodne nie zadarmo... pre USA viac ako typicke. Presli sme len po San Elijo State Beach a zostali v tunajsom kempe, akosi na nas zacinaju dolahavat prejdene kilometre (uz je to skoro 10 000 km) a tak si davame zase pauzu. Mozno na nieco/niekoho cakame. Zvysok dna si citame a zase raz zaspavame za zvukov vln na nasich, teraz uz velmi rychlo tvrdych karimatkach.

Day 197 - 16th December, San Clemente - Oceanside, 42.6 miles

Rano este zbehneme vyvencit psa nasich hostitelov. Uz je to dlho co sme mali moznost robit nieco taketo. Pred obedom sa lucime s Weej a jej dcerou, ktora ma "domacu" skolu, Chris je v robote. Vraciame sa spat na pobrezie, cyklocesta vedie cez Camp Pendleton, jednej z poslednych velkych vojenskych zakladni v USA, ale vdaka nej nie je zastavane komplet cele pobrezie medzi L.A. a San Diegom. Aj ked, ideme po vedlajsich cestach, z vojenskej zakladne nemame dobry pocit, je tu taka divna atmosfera vo vzduchu, uz aby sme boli prec... Ale su tu aj pekne momentky, ako ked nam naproti vybehol road runner, nieco ako bazant a dudok dohromady. Presli sme okolo kasarni, kde sa opiciakovali zelenaci a konecne v Oceanside opustili oplotenu zakladnu. Dnes sme mali namierene ku prastrykovi a pratete SaraJane. Navygacia bola trocha zaludna, ich dom sa nachadzal pomerne vysoko v kopcoch, ale s pomocou googlumapy sme to nasli. SaraJaniny pribuzni (Stan a Nancy) boli skveli ludkovia, obaja uz staruciciky, ale postarali sa o nas ako o vlastnych, pripravili nam kralovsku veceru a opat sme spali v posteli. Pomaly uz zabudneme ake je to spat na tych nasich fuciacich nafukovackach...

Day 196 - 15th December, San Clemente, 13.5 miles

Dnes oddychujeme, citame si na plazi a Baska sa opat cvachta vo vlnach. Vecer nas Weej a jej manzel Chris, spolu aj s ich detmi, beru na ostrov Balboa, co je vlastne spat v Costa Mesa, takze si tuto cestu opat trochu pozrieme, len tentokrat z auta. Balboa je znamy svojou vianocnou vyzdobou nielen na domoch ale aj na obrovitanskych luxusnych jachtach. Veru blikatkami a hybatkami sa tu nesetrilo. Vlastne sme sem prisli na vianocny vecierok organizovany ucitelkou jazdy na konoch, co uci dceru nasich hostitelov. Vianocne vyzdoby boli vsade a vsakovake od hroznych gicov az po celkom pekne vyzdobene domceky, pred niektorymi domami sa schadzali cele davy ludi a pozorovali blikajuce, hybajuce a hrajuce dekoracie na donekonecna omielanu temu "Merry Xmas", ale aj napriek tomu naporu neonov a plastu tu vladla strasne prijemna,pohodova, kolektivna atmosfera, dalo by sa povedat, ze az duch vianoc? Mozno, kazdopadne to bolo zaujimave...

Day 195 - 14th December, Costa Mesa - San Clemente, 34.05 miles

Konecne sa pomaly dostavame von z L.A. Cesta do San Clemente je hodne cez mesto, aj ked podtatnu cast vedie popod kopce. Vsetko okrem zahrad je vyprahnute a hnede. Celkom do toho kontrastuju zelene zahrady s kvetmi a stromami popripade s odpudivymi sterilnymi travnikmi. Do San Clemente sa dostaveme kratko po obede, caka nas mensi vystup do kopcov, ale dnesny noclah stoji za to. Nasi dnesny hostitelia su z vyrazne bohatsej vrstvy nez ti predtym, napriek tomu sa vsak spravaju uplne prirodzene a su strasne mili. , Po tom co sa ubytujeme sa ponukneme, ze pojdeme vyvencit ich psa, vecer sa totiz chystal maly hudobny recital ich deti a deti ich priatelov a aj ich priatelov a s tym spojeny vecierok. Samozrejme sme boli pozvany aj my. Postretavali sme sa tu s kopu zaujimavych ludi, ako obvykle, vsetci boli uneseni z nasej cesty a hrozili sa z predstavy ze mierime do Mexika. Okrem menej, ci viac profesionalnej hudobnej produkcie (Baska tiez prispela a zahrala niekolko tradicnych, skor ceskych nez slovenskych, skladieb :-) sme si vypoculi kopec strasidelnych historiek z Mexika, hlavne od ludi co tam nikdy neboli... Vecer sme zakoncili kupanim sa vo vyrivke, zatial co z nedalekej vojenskej zakladne doliehali tlmene zvuky explozii :-)

Day 194 - 13th December, Long Beach - Costa Mesa, 20 miles

Dnes sme mali naplanovanu len kratku etapu, po prebdenej noci (Hobita davali az o polnoci) sa to celkom hodilo. Rozlucili sme sa s Jennefer a pokracovali do Costa Mesa po pobrezi, dnes bola navigacia omnoho lahsia. Prechadzali sme velikanske pieskove plaze, teraz tu ludia hlavne vencili psi alebo hrali volejbal. Studena vlna uz pominula a opat tu uz bolo klasicke pocasie pre juh Kalifornie, to jest slnecno a teplo cca 25ºC. Do Costa Mesa sme dorazili prekvapivo este za svetla. Jamie, u ktorej sme dnes prespavali nam poslala kod od ich brany, este bola v praci, ale ze sa mame zariadit ako doma. Sranda, neviem ci u nas doma by ste len tak dali niekomu, koho ste nikdy nevideli, kluce od svojho domu.

Day 193 - 12th December, Beverly Hills - Long Beach, 41.39 miles

Prechod cez L.A. sme si naplanovali tak, ze sme prechadzali od warmshowerakov ku warmshowerakom. Nas dalsi hostitel bol na Long Beach. Takze dnes sme prechadzali cely den mestom. Skombinovali sme niekolko cyklociest, jedna veduca popri vybetonovanych kanaloch Ballona Creeku, potom po pobrezi cez plaze a potom vsakovako krizom krazom cez mesto, zabrusili sme aj do pomerne pochybnych stvrti s prevahou hispanskej populacie, ale bolo to uplne v pohode, dokonca aj hnusna industrialna cast okolo pristavu bola iba hnusna, ale rozhodne nie nejako zvlast nebezpecna. Ale to kluckovanie po uliciach a statie na semaforoch nas hodne spomalilo, na Long Beach sme opat dorazili za tmy, ale Jennifer aj tak este nebola doma, este mala prednasky. Tak sme si kupili tostady a smotanu na zakusnutie a pozorovali hviezdnu oblohu na plazi (resp. svetla mesta odrazajuce sa na hladine oceanu). Vecer sme isli s Jennifer a jej priatelom do kina na premieru dalsieho pokracovania Hobita. Sranda, normalne sme mu rozumeli aj bez titulkov...

Day 192 - 11th December, Point Mugu SP - Malibu - Beverly Hills, 47.92 miles

Dostavame sa do L.A. Po tom co sa dostaneme do Malibu, uz sme definitivne v meste. Baska na Malibu Beach uz nevydrzi len sa pozerat na modry ocean a odvazne sa vrha do vln, aj ked iba na chvilku, voda je studena, toto je pre Pacifik typicke, voda v nom je stale studena. Premavka je stale vacsia a ohlusujucejsia, nastastie pred Santa Monicou uz ideme po cykloceste, po ceste by sa cez vsetky tie zapchy aj tak nedalo. Smerujeme do Beverly Hills, kde nas caka dalsi warmshowers. Plaz prechadza do hasisackej stvrte s haluzackymi obchodikmi a hromadou pseudohippikov povalujucich sa pod palmami, alebo provozujucich nejaku formu "umenia". Jazda do Beverly Hills je mierne sialena, ale na cestach su pruhy pre cyklistov tak to ide celkom dobre, dokonca po nas ani nikto nestrielal ani sa nas nesnazil ozbijat :-), dokonca sme ani ziadnych gangstrov nezahliadli a to sme kus cesty isli bocnymi ulickami a k tomu v noci, ale asi sme boli v prilis dobrej stvrti... Nasi warmshoweristi nas uvitali s otvorenou narucou. Byvali v paradnom domceku, velmi pekne zariadenom a hned nam ukazali izbu kde mozeme prespat, povedali, ze ak sme hladni mame si nieco zobrat z chladnicky a potom nas tu nechali samych, odisli na nejake nakupy. Spolu s nami tu bol jeden chalan z Brazilie, je na ceste do Australie a tu akurat caka na viza.

Day 191 - 10th December, Carpinteria - Ventura - Point Mugu State Park, 47.05 miles

Za Carpinteriou slapeme po dialnici, nastastie je tu vyhradeny cely pruh pre cyklistov, takze az na hluk je to v pohode, potom ideme po starej dialnici, zmenenej teraz na nieco ako kemp pre surferov, aj ked za to ze si tu mozete zaparkovat svoje RV na kraji cesty sa plati okolo 40$. Mestecko Ventura je klasicke letovisko - palmy, plaze, plachetnice, akurat ze teraz v "zime" je tu mrtvo, akurat v mori je kopec surferov, zima to je cas velkych vln, cas pre surfovanie, akurat rozmyslam ako to riesili v minulosti, ked este nemali neopreny, bo voda je dost ladova. Prechadzame cez Oxnard, vojenske mestecko, nachadza sa tu obrovitanska vojenska zakladna, obohnana bytelnym plotom a murom, zombici by nemali sancu. Za Oxnardom nas caka sok, ty blazni tu, prakticky uz v pusti, pestuju travnik, obrovske polia so zelenym anglickym travnikom. Obchadzame dalsiu vojensku zakladnu s vystavkou vsetkych smrtonotnych zbrani zem - vzduch a vzduch - vzduch :-) Dostavame sa k vyprahlim kopcom Santa Monici, mierne zaciernene nedavnym poziarom. Spime vo vyhoretom kempe na Point Mugu State Park. Aj napriek poziaru je tu tecuca voda, aj ked nechapem ze odkial, tu uz je fakt pust.

Day 190 - 9th December, Gaviota SP - Santa Barbara - Carpinteria, 49.37 miles

Zmrzle rano, ale po chvili na slnku je uz celkom fajn. Tahame po hlucnej autostrade. Na obzore vidno hory na ostrove Santa Cruz a pred nimi v oceane ropne plosiny, je ich tu celkom dost. Po lavici su celkom pekne kopce, po pravici zeleznica (jedna z mala trati, na ktorej este funguju osobne vlaky), potom utes a modry ocean, obcas nejaky delfin :-) V mestecku Goleta je eukalyptovy lesik, v ktorom zimuje cast populacie monarchov zijucich na zapadnej strane Skalnatych hor. Dali sme si tu obed, zatial co nas obletovali monarchovia. Bezvisledne hladame nejakych warmshowers hostitelov. Na pumpe, ked tankujeme dalsi benzin pre varic sa pri nas zastavi nejaky vysluzili cestovatel s modrou tlamou, od modreho lizatka, ospevoval nam juznu ameriku a vystrihal nas pred strednou, ze vraj je tam velmi, velmi nebezpecno... V Santa Barbare kupujeme pre Baskyn bicykel stojan, ten "novy" uz nie je velmi funkcny. Prichadzame na plaz v Santa Barbare, az na tu kosu (a absenciu bab v bikinach) to tu vizera skoro ako z Baywatchu. Kedze je uz vecer nezdrzujeme sa tu, musime sa dostat do mesta Carpinteria, kde je jediny statny kemp v okoli. Je to ale este kus cesty, takze zase slapeme dlho do noci. Tie kratke dni su naozaj otrava...

Day 189 - 8th December, Guadalupe - Lompoc - Gaviota State Park, 53.45 miles

Doobeda sa este rozpravame s Anne, ukazuje nam svojich predchadzajucich hostov-cyklistov a inych putnikov putujucich po svete a ukazala nam stranku helpx.net, co je stranka o dobrovolnictve v roznych krajinach sveta, ci uz na farmach alebo v roznych komunitach a mimovladnych organizaciach. Taktiez nam Anne porozpravala kopec povzbudzujucich informacii o Mexiku, takze sme od nej odchadzali velmi pozitivne naladeni. Bol slnecny aj ked chladny den, presli sme cez polnohospodarsku krajinu okolo Guadalupe (na ktorom je vraj famozny cintorin s japonskymi, norskymi a este neviem akymi hrobmi), velmi okrajovo minuli mestecko Santa Maria. Zacalo mi akosi plavat zadne koleso, zistil som, ze mam zlomenu jednu spajlu. Vymena trvala asi 15 minut, nova spajla bola trochu krivolaka z toho ako som ju tam rval, ale koleso prestalo plavat a aj sa mi ho podarilo celkom pekne vycentrovat. Na radu Anne sme nesli do Lompocu po jednotke, ale "skratkou" cez kopce po vedlajsej ceste. Dobre bolo, ze to bola vyrazne kratsia cesta a s malou premavkou, nevyhoda bola, ze sme museli zdolat brutalny kopec. Zato vsak do Lompocu sme zbehli pekne z kopca. V Lompocu bola strasna kosa, kupili sme si nieco pod zub, ale ani sme toho moc nezjedli, bola prilis zima, lepsie bolo slapat, navyse sa uz blizil vecer. Dufali sme, ze k pobreziu uz to bude iba cez zopar kopcekov. Nebolo. Pomaly padla tma a my sme stale este slapali do kopca, po oceane ani chyru. Navyse ani zakempovat sa moc nedalo, nemali sme dost vody a vsade naokolo bol ostnaty drot. Takze nas cakala dalsia mraziva jazda vo svetle celoviek. Aspon ze to uz bolo hlavne z kopca, aj ked kusok po jednotke, co bola zrazu hnusne frekventovana dialnica, s ohlusujucim revom aut. Prespali sme v Gaviota State Park, aj ked bol zavrety. V noci mrzlo, z rana sme mali stan celkom slusne omrznuty.

Day 188 - 7th December, Los Osos - Pismo - Guadalupe, 43.10 miles

V noci lialo, prvy dazd od Leggettu, ale rano uz bolo pekne, aj ked celkom chladno. Rozlucili sme sa s Georgom a Pat a pokracovali na juh. Na jednotku sa vraciame po Los Osos Valley Road. Udolie Los Osos je celkom pekne, daleke vyhlady, nie uplne giganticke polia, po oblohe kruzia mysiaci. Okrajovo skrabneme San Luis Obispo, neschadzame na jednotku, pretoze tu ide paralelna cesta, po ktorej nas vedie cyklotrasa. Prechadzame cez mensi horsky hreben a opat sme pri oceane na pobrezi. Prechadzame okrajom Oceana a pri stupani do dalsieho mesta Callender, Baska dostala defekt, opravujeme ho na kraji cesty v tieni eukalyptov, invaznej to dreviny dovlecenej z australie, aby, po tom co tu zliklidovali cedrove lesy, mali nejake stromy schopne rast v tomto suchopare. Akurat si ako obvykle miestny nedali dve a dve dohromady a teraz vdaka eukalyptom tu maju brutalne poziare, kedze kora, ktora sa odlupuje z tychto stromov sluzi ako idealne palivo, nehovoriac o samotnych stromoch plnych eukalyptoveho oleja :-). To sme sa dozvedeli od Georga. Tiez sme sa dozvedeli o tom, ze sem introdukovali diviaky a teraz s nimi maju velke problemy, netusil som, ze aj diviak moze byt invaznym druhom. Jedneho sme videli, poriadne obrovske hovado. Akurat nechapem ako tu mozu prezit, pri tychto lovuchtivych domorodcoch, resp. ze je problem s tym, ze sa velmi rychlo mnozia a nestihaju ich strielat.
Navecer sa dostavame do Guadalupe, nachadzajuce sa uprostred poli a jahodovych plantazi. Caka nas tu Anny, dalsia warmshoweristka. So zapadom slnka teplota klesa takmer na nulu, k Anny prichadzame riadne vymrznuty. Ale Anny je uzasnou hostitelkou, hned nas posiela dat si horuci kupel a zatial pripravila vybornu veceru. Pri veceri sme sa rozpravali o vsetkom moznom, Anny precestovala cely svet ako aktivistka pomahala ludom v Azii, Afrike, Amerike, navstivila asi vsetky krajiny co ich na zemeguli mame a hlavne mala uzasne nazory na zivot a to co je hodnotne, az sme sa divili, ze niekto takyto moze zit v USA :-)

It was raining in the night, first rain after Leggett. Good timing, because in the morning was clear and we could continuing without problems.

Day 187 - 6th December, San Simeon - Morro Bay - Los Osos, 32.34 miles

Po tom co prejdeme cez mestecko Cambria a zdolame mensi kopec, dostavame sa do vyprahlej, skoro puste, čo sú pastviný rancerii, ktore sa tiahnu od obzoru po obzor. Nastastie ficime s dobrym vetrom a mierne z kopca, takze tym suchoparom prechadzame pomerne rychlo. Pred dalsim mesteckom Cayucos odbocujeme k oceanu a v malej zatocinke si davame obed, spolu s belusami. Na obzore sa z vody vypina obrovitanska skala a fabrika na vyrobu vody v Morro Bay. Prejdeme cez Morro Bay, cez park, kde sa na stromoch uz zhromazdili supy na nocovisko. Ani sme nevedeli, ze takto nocuju pohromade. My sme prenocovali v Los Osos u Georga a Pat, dalsich warmshoweristoch. Skveli ludkovia. George bol skautsky veduci.

After we passed through small town named Cambia, the road led us away from the coast, between hills covered with dry grass. All around us was land changed to the pastures. It was very hot here but luckily we got good tailwind. And because it was small downhill, very soon we came back to the ocean shore and left that sad piece of land behind us. In front of Cayucos was nice view on entire Morro Bay, with two dominant - huge monolithic rock in the shape of pyramid standing in the water and some ugly  factory (probably for making the drinking water). In Morro Bay we saw for the first time huge roosting site with turkey vultures. In the late evening our last miles led us to Los Osos, where we stayed with George and Pat, two amazing people, warmshowers hosts of course. Pat prepared an amazing dinner and we had interesting conversation. George told us about eucalypts and why they were introduced to this region of USA (because after they destroyed local forests, people were looking for some trees able to grow in this conditions, so they chose eucalypt, now they are spreading everywhere and are the most often reason of the wild fires), we also found out that here in this region they have big problem with wild hogs, also non native. Actually we saw one on the way here.

Day 186 - 5th December, Kirk Creek - Elephant Seal Rookery - San Simeon State Park, 43.23 miles

Den morskych vydier. Nasli sme ich kusok za Kirk Creekom. Naraz som mal pocit, ze musime zastavit, tak sme zastavili a ja som zacal dalekohladom prehladavat more chaluh pod nami. A naozaj po chvili sme ich nasli, bolo ich asi devet, vyvalovali sa na vlnach, chvilami sa hrali alebo omotane/zakotvene v chaluhach spali. Pozorovali sme ich asi hodinu. Zvysok dna sa klukatime po utesoch, chvilu sme riesili problem s vodou, ale nakoniec sme ju dostali v jednej z restauracii co tu su. Aj ked skoro nam ju nedali, ze vraj len pre zakaznikov... Navecer uz opustame povestne utesy Big Sur-u, po paradnom zjazde sa dostavame na roviny, lietaju tu duchovia, miestny druh kani, cele biele a sede a s uhrancivym pohladom. Prichadzame do Elephant Seal Rookery (neviem najst slovensky nazov), obrovske samce sa tu navzajom plieskaju tlamami a vydavaju rucivo-trubive zvuky. Zaroven su strasne vtipní Prespavame v San Simeon State Park.

Today we hit the road quite early in the morning. It was nearly freezing in the shade, but on the sun the temperature was pleasant. We were in the area with Sea Otters, but we still haven't seen any. Looking on the kelp (or seaweed?) "fields", suddenly I had feeling that here we have to find some of them. So we stopped and really after a while I found small group of nine. They were playing, chasing each other or sleeping on the water wrapped in the kelps. After one hour suddenly they disappeared, so we continued on the windy road with the cliffs beneath. We nearly run off the drinking water (the day was very hot finally), but soon enough there was a restaurant and we could refill our bottles. Well, we nearly didn't get any, because the water was only for customers. An another sign that we are entering the desert. Today we left Big Sur, the long and amazing downhill ride was nice farewell with this gorgeous area. In the evening we passed near by Elephant Seals Rookery, that was also interesting experience to see all those huge males. For the night we stayed in San Simeon State Park.

Day 185 - 4th December, Andrew Molera SP - Big Sur - Kirk Creek, 34.45 miles

Rano opustame kemp relativne skoro, teda vzhladom na vcerajsi experiment s Krakenom. Prechadzame cez Big Sur, od A. Molera SP cesta vedie hlbokym udolim, v ktorom sa akymsi zazrakom zachoval kus pekneho cedroveho lesa. Cesta pomaly, ale iste stupa, nakoniec kym vylezieme na vrchol mame za sebou skoro hodinu slapania do kopca. Otvara sa vyhlad na pobrezie s jeho fantastickymi skalami a utesov. Opat sa klukatime po utesoch, za kazdou zatackou sa otvara nejaky novy paradny vyhlad. Vysoke hory padaju rovno do oceanu a na ich ramenach sa klukatime po zvysok dna. Prechadzame cez Julia Pfeiffer Burns State Park so zatokou ako z filmu Modra laguna... Prechadzame cez dalsie rokliny, strze, uzasne hlboke, preklenute "historickymi" mostami. Slapeme dlho do noci, nie je tu kde prespat, brania nam v tom bud utesy alebo ostnate ploty. Ked konecne prichadzame do State Parku, posielaju nas prec, lebo tam nie je hiker/biker miesto, ze vraj o dve mile dalej je kemp, ktory je aj pre bajkerov. Nastastie su to naozaj len dve mile. Je hviezdnata noc, mesiac uz pomaly zapadol do oceanu a je riadna kosa, skoro mrzne. Spolu s nami tu mrzne este iny par cyklistov, idu do San Francisca a nemaju moc vybavenie na taky chlad, je to tu trochu neobvykle. Este je tu jeden chodec, tazko povedat ci to je bezdomovec alebo nejaky dalsi sialenec ako my, na cestach po svete. Ma taky "offroadovy" vozik.

After tasteless breakfast (Kraken rum no more! :-)) we left A. Molera SP.  While we were preparing our bikes, in front of the campground, one old guy on motorcycle stopped for a chat. He also did this part of the coast on bicycle and gave us some useful informations about hiker/biker campground between L.A. and San Diego (because there are only two of them). He was now on the way to L.A. to sell his motorcycle. In Big Sur village we had small refreshment, ice cream, even it was very cold. Then the road through State Park, full of beautiful redwoods, went  steadily uphill. Very soon it was pretty steep hill. It took nearly one hour to get on the top, but it was worthy. Amazing views of the coast, ocean and hills above, but what was the best was a long ride downhill with cliffs and beautiful coves on our right side. Especially Julia Pfeiffer Burns State Park was gorgeous with small cove and waterfall (I don't know where the water came from, because everything around here is dry). We also went through another bridges overarching through deep ravines or gorges. Still on the coast, basically glued to the cliffs, there wasn't any good place to camp so we had to bike quite long after sunset. When we finally arrived (after nice downhill with tunnel and some construction work on the road) to some State Park (under hwy's bridge), they told is that they don't have hiker/biker sites, so we had to continue to the next one (or we could pay 35$). What was nice, was that we could get drinking water here, because the next State Park is without water. Luckily it was only two miles. So we finally sleepy in the Kirk Creek State Park. Night was very cold, nearly freezing, for is it wasn't big problem, but there were an another bikers, on their trip to San Fran and they haven't been prepared for this cold weather. Down here it's not very common.

Day 184 - 3rd December, Monterey - Carmel - Point Sur - Andrew Molera State Park, 40.56 miles

Bajker s long bajkom, nam rano poradil aby sme si isli popri pobrezi na 17 Mile Drive, ze je to velmi pekne. Po ceste k pobreziu, chceme "natankovat", uz nam dosiel benzin do varica, ale na pumpe aj ked je otvorena, nik nie je. Kym hladame obsluhu (pretoze tu sa najprv plati az potom tankuje), pride k nam akysi chlapik a da nam 10$ a zduchne skor nez stihneme podakovat. 17 Mile Drive je naozaj pekna cesta, vedie po pobrezi s krasnymi skalami a utesmi, je tu aj jedno "tulenie" bralo s paradnou koloniou tulenov (a paradnym puchom sa od nich valiacim, dost fukalo v zlom smere :-)). Na krase tejto cesty neubralo ani to ze viedla cez golfove ihrisko. Bolo vsak celkom citlivo spravene, takze celkom zapadalo do scenerie. Bol tu aj maly lesik s endemických druhom cedra (uz si presne nepamatam presne akym). Za tymto lesikom sa nachadzaju nabliskane palace tej bohatsej vrstvy USAncanov, vacsinou repliky, klasickych stavieb z Europy. Opustame Monterey a prechadzame cez Carmel, snobska kolonia bohacov ako vysita, ale maju tu postu a tak posielame domov balik so "zbytocnymi" vecami. Konecne sa nam trocha nase tasky odlahcili, aj ked to stalo okolo 60$. Za Carmelom uz zaciname ukusovat z Big Sur-u, dalsiemu legendarnemu kusku zapadneho pobrezia. Kopce tu uz su uplne bez stromov, cedre uz v davnych dobach padli za obed rozsirujucej sa pastve a rancom, teraz kopce pokryvali len zakrsle kriaky a sucha trava, do toho je kade tade vidno rozbite svahy eroziou. Cesta sa postupne zacina stverat do kopcov, lemovana po pravej strane strmymi utesmi. Zaciname prekonavat hlboke rokliny po prvych mostoch, pobrezie je lemovane fantastickymi rozorvanymi bralami a skalami, okolo ktorych sa vlnia tesne pod hladinou lesy chaluh, najproduktivnejsieho to ekosystemu na zemi. Zdviha sa poriadny vietor, nastastie busi do nasich chrbtov, obcas ani nemusime slapat do kopca, problem je akurat v zakrutach, ked poryvy vetru do nas udieraju z boku. Na uzkej ceste a so strmym utesom po pravici to nebolo velmi prijemne. Nakoniec sa cesta, klukatiaca sa po utesoch, vyrovnala trocha sa vzdialila od oceanu a prechadzala pastvinami s dobytkom. Bol dalsi z krasnych zapadov slnka s krvavo cervenymi oblakmi. Noclah sme nasli v kempe Andrew Molera State Parku. Okrem nas tu nikto nebol a vo "food" boxoch sme nasli celkom slusnu zasobu jedla, piva a skoro plnej flase Krakena, pomerne lacneho rumu. Takze vecer nam bolo celkom veselo...

That guy on long bike recommended us to follow the coast on 17 Mile Drive, which showed up to be a good choice. On the gas station (we had to refill gasoline bottle for our cooking stove), somebody just gave us 10$ to sponsor our journey, I guess :-) 17 Mile Drive was really beautiful, with very nice coast (rocks, cliffs), even it let through golf courses. We saw many seals/sea lions and a lot of birds, passed through small forest with some kind of ceder, which groves only here. There are also huge (fake) houses, probably some very rich people tried to built them as replicas of the old European houses, but everything is just wood and plasterboard. Even worst it is in Carmel, which we renamed to Justforrichpeopleland. We stopped there for while in post office to send home some useless stuff. And then we were finally on the Hwy 1 and with Big Sur in front of us. The hills on our left side are without any trees, redwoods were cut down a long time ago, pastures for cows were probably more important. Nowadays we didn't see any cattle there, pastures were covered with shrubs and slopes broken by erosion. The coast hwy slowly went uphill, but this time the wind helped us a lot, it was so strong that we nearly didn't have to pedal. We crossed the first from many Big Sur's bridges, some of them overarching pretty deep gorges, with beautiful cliffs and ocean on our right side it was gorgeous :-) With strong wind in our backs we were nearly flying, the only problems were curves where tailwind changed to sidewind and then we had to fight for balance and not falling down 600 feet to the ocean. Finally after we crossed the cliffs, the road went more inland and nicely level and with pastures (this time also with cattle) around us. This day slowly ended and after amazing sunset in last rays of light we arrived to Andrew Molera State Park. We found here nice and completely empty campground, perfect for us. What was even better in food boxes we found some candies, beers and nearly full bottle of Kraken rum, so we could celebrate Barbora's nameday :-)

Day 183 - 2nd December, Marina - Monterey, 15.05 miles

Noc sme preckali pred mesteckom Marina na uzemi nikoho, vzacnom to kusku tu v USA, ktory nebol za ostnatym drotom. Od Mariny nas vedie do Monterey pekna cyklocesta, popri byvalej vojenskej zakladni, teraz to nadherny State Park s paradnymi dunami a pestrofarebnym kobercom sukulentov. Na predmesti Monterey kupujeme elektronicku citacku knih - Nook, takze len co sa nam ju podari nabit mozeme si citat do aleluje. V Monterey sme sa vysplhali na strasny kopec, kde sa nachadza Veterans Memory Park, kde je kemp s hiker/biker miestami. Je to jediny kemp siroko daleko, takze tu ostavame na noc. Je to tu trocha bezdomovecke, ale bezdomovci v USA su civilizovany, takze je to v pohode. Pecieme si placky, bavime sa s chlapikom, bajkerom co ma "long" bajk (nieco ako normalny bicykel, ale zadny nosic je vyrazne predlzeny takze nan moze mat velke tasky).

From Marina we went to Monterey on very nice bike trail, right next to the former military base, now State Park with amazing sand dunes. Before Monterey we bought ebook reader (Nook), so finally, now we can read every night for weeks :-) Today we stay in Monterey in Veterans Memory Park where is also small campground which also have hiker/biker site. To get there wasn't very easy, campground is on the top of steep hill. Campground is fine but a little homeless-ish, but USA's homeless are quite civilized, so it was ok. Together with us there was another biker, on long bike. Today we tried to make flat bread, quite successfully.

Day 182 - 1st December, Santa Cruz - Marina, 40.76 miles

Dnes pre zmenu vyrazame do krasneho pocasia. Na vlnach sa prehana kopec surferov. Pri plazi sa snazime najst kde maju nase karimatky diery, uz vydrzia nafuknute sotva dve-tri hodiny. Na mojej karimatke sme nic nenasli, zato pri Baskinej karimatke, ked som uz zalepil asi dvadsiatu dieru, uz som toho nechal. Zatial co sme hladali/lepili zisiel sa tu miestny ukulele klub, asi dvadsat ludi, a zacali hrat vsetky mozne pesnicky od Beatles alebo Oldies. Zaroven vyberali peniaze na pomoc pre ludi na Filipinach. Baska tiez svojou troskou prispela a pridala sa k nim na flaute. Potom co sme skoncili s karimatkami a nakupili nejaky proviant, opustili sme Santa Cruz. Na krizovatke pred nami stalo auto, z ktoreho sa mohutne dymilo, vo vnutry sedela babicka a poctivo tahala z paradnej "hasisackej" fajky, na to ako musela byt pod "vplyvom" soferovala celkom dobre, ale aj tak som rad za tie siroke krajnice co tu maju...
Za Santa Cruz sme prechadzali cez nekonecne jahodove plantaze. Miestami bol vzduch presyteny vonou jahod. Tak odtialto sa beru vsetky tie jahodove dzemy, zmrzliny a pod....

For today we have brilliant sunny and warm weather. The ocean is full of surfers. Close to the beach, in downtown, local ukulele club plays oldies and collects money for shelter in Philippines. Baška also joined them, but with the recorder. While they were playing, I tried to fix as many holes in our sleeping pads as possible, but after tenth hole I just gave up. These inflatable sleeping pads are nice and comfortable, but definitely not suitable for long trips and definitely not for sleeping in the desert :-) On our way through Santa Cruz, when we were approaching to one interception, there was one car waiting on the red lights and with clouds of smoke getting out of it. Judging by the smell it wasn't burning engine, this smoke had typically "funky" scent. I expected that bunch of local teenagers had competition in the grass smoking , what was our surprise, when we saw small, old lady sitting alone in that car, with small, glass pipe in her hand. Her ability to drive a car didn't seem to be affected :-) After Santa Cruz we nearly got lost between huge farm fields with strawberries. They were everywhere, on the grounds, in the air (only not in ours mouths). Today somehow disappeared very quickly, after we had late lunch on some State Beach close to the big and ugly factory, suddenly came the evening, so we put our tent on the nobody's land near the town of Marina.

Day 181 - 30th November, Half Moon Bay - Pomponio State Beach - Santa Cruz, 51 miles

Rano v hmle, pokracujeme po pobrezi, cesta sa klukati ako husenkova draha. Obedujeme oproti malemu ostrovu doslova pokrytemu kormoranmi a pelikanmi. Celkom fuci a je chladno. Okolo obeda sa hmla straca a konecne ideme v slnecnom dni. Cesta vybieha na utesy, ocean huci niekde pod nami. Vidime delfiny nahanaju sa vo vlnach. Za chvilu aj tulene a o kus dalej sa cele krdle pelikanov vrhaju do vln a lovia ryby. Stojime na hrane utesu a v urovni nasich oci prelietavaju krdle pelikanov. Navecer prichadzame do Santa Cruz, kochame sa nadhernym zapadom slnka na "Natural Bridges State Beach" vyzera to ze sem prislo skoro cele mesto pozriet si ho. Uz po tme prichadzame k nasim warmshowers hostitelom Chrisovi a Paule. Stravili sme s nimi vecer plny zaujimavej konverzacie s vybornou vecerou a vinom. Dozvedeli sme sa, ze akurat tiahnu ancovicky, preto bolo na mori tak rusno.

Morning in the fog. We followed the coast, the road went up and down like on the roller-coaster. For lunch we stopped at Pomponio State Beach, right to opposite of the small island full of cormorans and pelicans. In the afternoon the fog disappeared, finally it isn't cold and wet. From the nice part of the road, which was on the high cliff, we saw dolphins chasing each other in the waves and flocks of pelicans flying right next to us. A lot of them were also hunting on the ocean, together with seals. In the evening we arrived to Santa Cruz. From the coast of Natural Bridges State Beach was an amazing view on the beautiful, red sunset. In Santa Cruz we stayed with Chris and Paula, our warmshowers hosts. We had amazing dinner and good conversation. They told us that now is time when anchovies migrate, so that is why it was so busy on the ocean.

Day 180 - 29th November, San Francisco - Dali City - Pacifica - Half Moon Bay, 31.39 miles

Ráno sme sa rozlúčili s Jacobom a cez Haight-Ashbury (miestom presláveným bítnikmi a hippies) prešli opäť do Golden Gate Parku. Hippíkov sme žiadnych nevideli, zato pri parku sa vyvaľovala celá tlupa bezdomovcov. Prešli sme na pobrežie a začali sa štverať do Daly City. Z nejakého dôvodu ho postavili na pieskovom útese, akurát sa im teraz trochu sunie do mora. Nechápem prečo tam vôbec niekto chce žiť, keď sme tam dorazili, priplazila sa od oceánu hustá hmla a krásny slnečný deň bol razom studeným, sychravým zimným dňom, a hmlu tu vraj majú skoro stále, Jacob hovoril, že sme mali celkom šťastie, že sme videli slnečné San Francisco. Takže v studenej, mokrej hmle sme hľadali nejaké wifi, aby sme mohli dať o sebe vedieť naším ďalším hostiteľom v Santa Cruz. Rozhodli sme sa už konečne začať využívať naplno warmshowers.org. Ako tak sme postávali na ulici, náhodou pred budhisticko-altruistickým centrom, zastavilo pri nás auto a tetuška-budhista-altruista sa nás spýtala, že čo potrebujeme. Na naše prekvapenie vytiahla z kabelky niečo ako router a zrazu sme sa mohli pripojiť na internet. Poslali sme teda email naším hostiteľom, rozlúčili sa s tetuškou a začali zdolávať kopec do Half Moon Bay. Tento úsek bol asi najnebezpečnejší z celej našej cesty. Úzka cesta sa kľukatila do strmého kopca, žiadna krajnica, hmla, mokro, vietor a šialená premávka navyše tu šoféri ani v hmle svetlá moc nepoužívajú . Za kopcom nás čakal parádny tunel + zjazd z kopca a ďalšia úzka cesta. Ale akosi sme to prežili bez ujmy na telesnej schránke, aj keď sme mali zopár veľmi tesných stretnutí s prebiehajúcimi autami. Do Half Moon Bay State Park sme však už prišli po peknej cykloceste, cesta bola aj tak upchatá autami, všetci sa už vracali domov z práce. Prespali sme v kempe, okrem nás tu bol ešte ďalší pár na bicykloch.

In the morning we left Jacobs's house and went to the Golden Gate park again, but this time thought Haight-Ashbury. There was some kind of hippies atmosphere but mostly we saw only hipsters or homeless and a lot of people in front of shops, it was Black Friday. After we got to the coast we turn our backs to the San Francisco, headed south again. In the Daly city we found out what is this famous San Francisco's fog about. Why somebody would like to live in this wet and cold white milk, I don't understand :-). Biking in the fog we were looking for some internet. We got access to wifi in front of buddhist centre, thank to one woman which works there. We needed to contract next warmshowers host in Santa Cruz. After this was successfully done, we had to get to the Half Moon Bay. Between Daly City and Half Moon Bay is only one big hill, but the road there is probably the worst part on the entire Coast Highway. Bike Path ended in front of narrow, windy road without any shoulder and pretty steep hill. It was quite problem to get on the road because of very high traffic (it was already afternoon and people were returning to their homes). After we got on the top of the hill, strong wind hit us (but luckily no car, yet), still in the fog and cold it was really tough. But finally we got on the other side of the hill and in front off Half Moon Bay we also left that crazy traffic behind us, partly thanks to the traffic jam (it was satisfying to be faster than cars) and also because of nice bike trail which led us to the Half Moon Bay State Park Campground. We camped there, white void still around us, later came to the hiker/biker site another couple of bikers, we met them first time in the Daly City, so they also survived that deadly hill.

Day 179 - 28th November, Thanksgiving in San Francisco & Oakland

Deň Vďakyvzdania, Jacob nás pozval k jeho bratovi na „Orphan Thanksgiving" (niečo ako deň vďakyvzdania pre siroty), kde sa stretneme s ich priateľmi, ktorí tiež nemohli byť počas tohoto dňa so svojimi rodinami. Takže doobeda sme pripravili nejaké malé občerstvenie, aby sme aj my niečím prispeli (yogees :-)) a poobede nás už Jacobovo autíčko poháňané použitým, starým rastlinným olejom z reštaurácii (dá sa kúpiť cez internet a je výrazne lacnejší než nafta) odviezlo do Oaklandu k jeho bratovi. Slávnostná večera bola extra bohatá, keďže sa tu zišlo asi 10 ľudí a každý prišiel s niečim extra dobrým a zaručene organicky pestovaným či Fairtrade. Spoznali sme tu kopec zaujímavých ľudí a nakoniec si užili kúpanie vo výrivke pod hviezdnym nebom.

Today we spent with Jacob and his and his brother's friends. Together we had "the orphans" Thanksgiving. Everybody brought something, so we had so much excellent food, that it nearly killed us (after so many days on the road, cooking just beans or pasta...). We also contribute with "yogees" (spread from yoghurt, garlic and cheese - Baška's family recipe). So, we met a lot of cool people and in the evening we enjoyed the hot tube under the stars (which was very unusual for us in this time of year :-)).