... a nohami, stale vo vode nebolo nic vidno), raz som pri tej prilezitosti asi stupila na malu raju alebo co, nieco ma silno pichlo / stiplo do chodidla, chvilku som skoro nevedela chodit, ale marne. Hladat potopenu vec v oceane je asi este beznadejnesie ako hladanie ihly v kope sena. Hladala som aj v smere prudu, lebo som ocakavala, ze prud so sebou uniesol aj moje okuliare (aj ked niekto z miestnych mi povedal, ze si mysli, ze to bude stale ne tom istom mieste, kde som to stratila, tociace sa vo vire). Nakoniec som sa vzdala marnej nadeje, ze ich este niekedy uvidime a v snorchlovani sme sa zasa s Piatkom striedali. Bolo mi velmi luto, ze som stratila ten Daniho snorchel, Dani sa sice tvaril, ze to nie je ziadny problem a ze nechce, aby som mu kupila novy, ale bol to jeden z takych lepsich a bolo mi to velmi blbe. Ale co sa dalo robit. Asi po dalsom tyzdni ideme takto raz vecer s Piatkom na plaz a zrazu na nas vola chlapik z jedneho zo snorchel – biznisov, ze ako vraj vyzerali tie okuliare a snorchel, co som stratila (povedala som im vtedy, ze keby nahodou niekto nasiel okuliare a snorchel, tak nech mi daju vediet). Tak som mu ich popisala a on na to “popis sedi, nasli sme Ti ich”. Nasli ich, ked boli na clne, uplne niekde inde, nez kde som ich stratila a po viac ako tyzdni co sa kupali v mori a piesku na dne (vdaka tomu, ze boli plne piesku, uz potom asi neodplavali dalej). Je to jasne, vesmir nam stale praje :-).
Tuesday, June 17, 2014
Kapitola 4. More, časť 1.
Ako sa otepluje vzduch, tak sa otepluje aj more. Uz ma velmi prijemnu kupaciu teplotu (asi okolo 25 °C). Uz to nie je ako na zaciatku, ked sme sa museli dlho osmelovat, kym sme vliezli do vody a potom nam po chvilke uz bola zima. Teraz do vody vlezieme ako nic a dovodom vyliezt z vody byva to, ze sa uz stmieva, alebo ze uz mame dost. Pre mna je to splneny sen, moct sa kazdy den kupat (ti, ktori ma niekedy videli vo vode si vedia predstavit, ako sa z toho tesim a ze ziadne z miestnych deti asi vo vode neblbne tolko, ako ja :-D). Uz sa dokonca obcas chodia kupat aj niektori miestni Mexicania (donedavna to byvali iba turisti a my a Ian). Ale zdaleka nie vsetci Mexicania vedia ocenit, kde byvaju. Taka Gris na plaz ani nepachne. (Iba ked k tomu ma nejaky specialny dovod, napr. ze ju susedia zavolaju na volejbal, ale aj to sa radsej odvezie autom, aby nahodou nemusela tych asi 200 metrov prejst peso.) Ked som sa jej pytala, preco sa nechodi kupat (po tom, co sa raz stazovala, ako je jej teplo a ze by si zelala mat na pozemku bazen), tak povedala, ze nemoze, lebo ma problemy s usami. To je dobry dovod nepotapat sa, ale v plavani alebo len tak si lebedeni na plazi a obcas si nechat oceanom omyt nohy jej to predsa nebrani… ale jej to ako vyhovorka staci. No ved je to jej vec, co mi je ale troska luto, ze akoby nechapala, ze niekoho ineho, napr. jej deti to moze bavit. Takze su to vzdy dost boje, ked za nou chalani pridu s tym, ze sa chcu ist kupat do mora: “uz zasa? ved si sa kupal vcera, to chces ist zasa? A co za to, ked Ta pustim? A je to nebezpecne, spali Ta slnko a su tam meduzy…” a pod. Vzdy je vyhodou, ked mozu povedat Gris, ze idu s niekym dospelym, preto su radi, ked mozu ist s nami (tiez to obcas byvaju boje, ale nakoniec si to vzdy vybojuju a idu s nami, alebo za nami dobehnu, ked my uz sme na ceste na plaz). Hlavne, ked nemaju skolu (co je tu dost casto), tak za nami chodia uz od rana, ze ci sa ideme dnes kupat. Vacsinou im povieme, ze neskor, napr. po obede alebo ked dokoncime tuto stenu. Potom sa chodia v asi 15 minutovych intervaloch stale pytat, kolko nam este chyba do jej dokoncenia :-D. Sme zvedavi, o kolko este bude voda teplejsia, poculi sme uz aj nazor, ze v lete je az prilis tepla a ze uz to ani nie je osviezujuce sa v nej kupat. Osobne neverim, ze voda v oceane moze byt taka horuca, ze by nebolo prijemne sa v nej kupat (teraz uz je prijemna, ale stale by sme este zniesli aj teplejsiu) a ochladzujuci ucinok kupania je hlavne ked vylezies z vody, nie? Vyparne teplo spravi svoje, ak ked je hociako teplo. Najvyssia teplota vody, co tu kedy namerali bola 38 °C, co je ale nastastie zriedkave, koraly uz taku vysoku teplotu nezvladaju a odumieraju a niektore ryby su z toho take zblbnute, ze plavaju hore bruchom. A velmi tepla voda nevesti nic dobre ani pre zivot na susi, lebo vacsinou je predzvestou hurikanu. V roku 2006, ked bolo more tak extra teple, tak im tu na niektorych miestach odumrelo 70% koralov. Tak dufame, ze sa to nezopakuje aj tento rok, ked je tak extra teplo. Inak miestny koralovy utes je vraj najrychlejsie sa obnovujuci koralovy utes na svete. A pri tomto procese trocha pomaha aj sprava narodneho parku a jej “koralove zahradnictvo”, na niektorych miestach davaju na dno plastove mriezky, do ktorych “vysadzaju” koraly. Nevyhoda tepleho mora je aj ta, ze su v nej meduzy. Ak fuka zo severu, nie je to ziadny problem, meduzy si plavaju daleko na mori. Ak ale fuka z juhu, tak ich prifukne sem, niekedy je plna plaz vyplavenych malych modro – priesvitnych “balonikov” s modrymi “snurkami” (decka sa zabavaju ich rozslapavanim, pukne to ako ked puknete bublinkovy igelit). Moja prva skusenost s meduzou bola asi pred mesiacom, ked som este netusila, ze tu nejake meduzy su a ako vyzeraju. Plavem si, plavem a zrazu sa mi do niecoho zamotala prava ruka. Myslela som, ze to je rybarsky vlasec, tak som ho isla dat z ruky dole, ked zrazu to zacalo stipat a pozeram, ze su na tej snurke take male modre gulicky. Stipalo to stale viac a ja som nevedela, co to je, co mam robit a ako to dat dole, bolo to lepkave, striast sa to nedalo a nechcela som to chytat (vtedy som este nevedela, ze na dlani, rovnako ako na chodidlach, to neprhli). Nakoniec ma tej galiby sikovne zbavil Piatok pomocou plutvy. Celu pravu ruku som mala ako v ohni, stipalo to ako keby ma naraz postipalo 200 cervenych mravcov a okrem toho som tu ruku strcila do zihlavy :-D. Kedze som netusila, co s tym robit, tak som sa hned isla spytat do najblizsieho snorchel biznisu. Poradili ocot a horucu vodu a ak nemam alergiu, vtedy by som mohla mat vazny problem, tak to je v pohode, akurat to nejaku dobu este bude boliet (lisili sa nazory ako velmi a ako dlho, vacsina vyhliadok nevyzerala velmi ruzovo, ale bolo zjavne, ze je to prudko individualne.) Ukazalo sa, ze ja zvladam meduzie poprhlenie celkom dobre, do vecera to este stipalo, na druhy den svrbelo a potom uz nic, uz som len sledovala, ako postupne blednu cervene bodky (vyzeralo to, akoby som mala okolo celej pravej ruky omotany naramok z cervenych goralok :-D). Mozno pomohlo, ze som od malicka zvyknuta na poprhlenie od zihlavy a som teda dobre vycvicena, ze to nemam skrabat a ono to prejde – funguje to aj na meduzu (miestni taku skusenost nemaju, ti zihlavu nikdy nevideli). Od tej doby som schytala meduzu este raz, opat na pravu ruku, tentoraz v ovela mensej miere a tentoraz to skoro vobec uz nestipalo, len chvilku. Myslela som, ze to preto, ze to tentoraz bolo len take malicke vlakno, ale na velkosti vraj nezalezi, je to naozaj iba o tom, ze kazdy to znasa inak. A vraj to niektori ludia maju tak, ze kazde dalsie poprhlenie je viac a viac v pohode, tak asi je to aj moj pripad. Dobre vediet :-). V poslednej dobe uz velmi nesnorchlujeme, nie, ze by sme nechceli, ale vacsinou byva taka kalna voda, ze nie je nic vidno. Tak vacsinou len tak blbneme vo vode, vo vlnkach, vlny tu nebyvaju vysoke, len take akurat. Objavila som vyhody potapacskych okuliarov, aka je to pohoda, ked mozem blbnut vo vode bez toho, aby som si musela drzat nos a nevadi mi, ked ma splachne vlna, neznamena to automaticky plne oci a nos slanej vody :-). Velryby uz odplavali na siry ocean, tie uz nevidame. (Dozvedeli sme sa, ze toto miesto je vyznamne aj tym, ze je to jedno z iba troch lokalit v severnom Tichom oceane, kde su podmienky vhodne na to, aby tu velryby mohli rodit). Hlavna sezona na raje uz tiez skoncila, onedlho by ale mala zacat sezona na morske korytnacky (tie, kvoli ktorym sme sem vlastne povodne prisli, nakoniec ich snad predsa len uvidime. Zatial sme videli len jednu, raz pri snorchlovani). Z miestneho morskeho zivota nam vlastne chybalo vidiet uz len zraloky, co ma Piatok od vcera uz tiez splnene, jedneho videl, ked sme sa boli kajakovat (Sally s Winkym nam pozicali svoje kajaky). Ja som zraloka zatial este nezahliadla, ale uzivala som si pozorovat ryby vyskakujuce z vody niekedy az do viac ako metrovej vysky nad hladinu! Pred par dnami tu vraj plavala 5 – clenna rodina kosatiek, Ian ich aj videl. My sme bohuzial to stastie nemali, tie sa tu tak nepredvadzali, ako velryby, tie iba prefrcali okolo cestou kamsi na juh. Este mi napadla jedna morska historka, ktora snad stoji za zmienku. Ked sme sem prisli, tak sme mali najprv pozicane iba jedny potapacske okuliare so snorchlom, takze prvych par dni sme sa striedali, potom sme si pozicali este jedny, mysleli sme, ze len na par dni. Lenze nas pobyt tu sa stale predlzoval a predlzoval a okuliare a snorchle uz bolo treba vratit. Medzitym sme zacali pracovat pre Daniho a Gris a Dani nam pozical svoje potapacske okuliare a snorchel. Lenze uz sme si zvykli na to, ze mozme snorchlovat spolu a nemusime sa striedat (ma to svoje vyhody, napriklad, ked jeden objavi nejaku novu zaujimavu rybu, moze ju ukazat tomu druhemu). A tak sme sa rozhodli, ze zainvestujeme do vlastych okuliarov (snorchel sme jeden nasli, ku ktoremu sa nikto nehlasil, tak sme ho zabavili :-)), kedze vyzera, ze tu budeme dlhsie, takze ju este bohato vyuzijeme. Tesili sme sa z nich asi tyzden, kym prisiel ten osudny den, kedy Irving vymyslel, ze odniekial pozicia kajaky a pojdeme sa kajakovat. Ten den boli dost velke vlny a ako to tak hojdalo, tak mi pri nasadani do kajaku okuliare so snorchlom (zhodou okolnosti to nebol ten nas, ale ten pozicany od Daniho) vypadli do mora. Asi meter a pol od brehu, myslela som si, ze nebude najmensi problem ich najst, hned (teda po tom, co som chytila uplavane padlo) som vyskocila z kajaku a isla hladat presne tam, kde som ich videla naposledy. Na moje nemile prekvapenie to vobec nebolo take jednoduche, ako som si predstavovala, ze len hrabnem do vody a vylovim ich (teda prve prekvapenie bolo, ze to okamzite islo rovnou ciarou ku dnu, cakala som, ze to bude plavat na hladine). Voda bola uplne kalna, takze som v nej nevidela vobec nic a silny vietor a prud vsetko rychlo unasal prec. Vratila som sa na to miesto este asi 5 krat, v ten isty aj najblizsie dni, prehladavala som to (rukami ...
Kapitola 3. Poveternostne podmienky, časť 1.
Pokracujuc v tematike minulej kapitoly musim povedat, ze ak by som mala byvat na mieste s takymito poveternostnymi podmienkami, tak jedine v hlinenom dome. Myslim, ze je to jediny dom v Cabo Pulmo, v ktorom pre nasinca nie je problem vydrzat cely den v miestnom lete. Ked sme sem prisli, zaciatkom februara, tak akurat koncila zima. Pojmom zima tu oznacujem nazov rocneho obdobia, nie vyjadrenie teploty. Pre kamarata z Irska, co sem prisiel na par mesiacov dobrovolnicit, ktory prisiel na konci januara bola miestna “zima” teplejsia ako ich najteplejsie leto doma v Irsku :-D Pre nas to bolo ako koniec jari / zaciatok leta. Cize cez den v kratkom tricku, v kratasoch, sandaloch, vecer sa zisli dlhe gate a jedno tricko s dlhym rukavom (vo velmi ojedinelych pripadoch lahky sveter). Pre miestnych sa cez den dalo vydrzat v kratkom tricku, vacsinonu vsak nie v kratkych gatiach, ale vecer, obzvlast ak fukalo, vytahovali presivane bundy :-D. Od tej doby sa pomalicky otepluje a otepluje a otepluje… Teraz, na konci maja celkom bezne cez den 39°C. Ked miestnym povieme, ze to je u nas uplne maximovate maximum, ktore ak pride, par dni za leto, tak ludia odpadavaju od horucavy a pod., tak sa iba cuduju, tu to predsa este nic nie je. Preto je prave teraz ten cas, kedy vela Usinakov*, ktori tu travia zimu, mieria spat do USINA. A vela z nich, ked sa dozvie, ze my tu asi budeme travit leto, tak na to zareaguju slovami “vy ste ale odvazni” alebo “vela stastia”. V lete je tu vraj bezna teplota 45 °C, ktora v noci klesa mozno na 35 °C. No, tak uvidime. Bohuzial nemame k dispozicii ziadny teplomer (dost pochybujem, za sa v celej mexickej casti nieco take nachadza. Este tak mozno lekarsky, aj ked ani to si nie som uplne ista…), takze teplotu mozme posudzovat iba pocitovo (ze bolo v poslednych dnoch 39°C vieme preto, ze nam to povedal Dani – straz narodneho parku sleduje predpoved pocasia na internete). Pocas jazdy na bicykli nas sice ofukuje prud vzduchu, takze je to stale lepsie ako ist peso, ale myslim, ze pri 45°C by sme taky vanok, aby nas to trocha ochladilo, ziskali iba pri jazde z prudkeho kopca. Nehovoriac o tom, ze vsetky zastavky by boli velmi neprijemne, kedze pri ceste pustou nie je take jednoduche najst tien stromov, v ktorom by si clovek oddychol, dal obed a pod. Tu sa cez den skryvame v hlinenom dome, v ktorom je po cely den prijemne, tipujeme, ze okolo 25 – 28 °C, viac nie a kedykolvek sa mozme ist schladit do mora.
V poslednej dobe uz su aj noci velmi teple (opat, presnu teplotu neviem, ale cely vecer sedim vonku v satoch na ramienka a spime iba pod plachtou, nase spacaky vyplnene perim maju teraz dovolenku :-)). Dokazom, ze uz su noci naozaj teple je aj to, ze dokonca uz aj Gris, ktora sa predtym stazovala, aka je jej v noci zima, uz vyhlasila, ze v karavane je strasne teplo a s Danim spia vonku v stane (decka nechali spat vnutri v karavane, decka to zvladnu). Ja nechapem, ako mozu v tych svojich betonovych kockach so strechou z vlniteho plechu (v niektorych pripadoch tiez z betonu), vydrzat. O plechovych privesoch uz ani nehovorim (vzdy, ked sme sa v nejakom takom pribytku ocitli pocas dna, bola to uplna pec). Vacsinu casu sice travia vonku, ale stale ho travia dost aj v nutri (napriklad pozerajuc telku – na to sa predsa oplati troska tepla vydrzat, nie?). Ako hovorim, my sme stastni vo svojej hlinenej stavbe so stenami takmer pol metra hrubymi. Cez den prijemne chladia a vecer zasa postupne vyzaruju nahromadene teplo, takze je tam velmi prijemne, aj ked napriklad prideme mokri z mora a vonku je nam chladno. Aj ked to mozno vyzera, ze miestne pocasie musi byt velmi jednotvarne, nie je to pravda, naopak, stale sa meni. Kazdy den trocha ina teplota, stupen oblacnosti, rychlost a smer vetra… Dazd: co to je? Ako som uz spominala, rocny uhrn zrazok je tu 50 mm. Z toho prevazna vacsina spadne v septembri, v “obdobi dazdov” (uz sa na to velmi tesime, uz ked sme bicyklovali cez pust minajuc prazdne vyschnute koryta riek a potokov, tak sme si hovorili, ze by sme to tu radi videli po dazdi… Od ocitych svedkov sme poculi, ze je to ako mavnutie carovneho prutika a vsetko sa zazelena doslova “cez noc”. Ze to je naozaj mozne a pust sa moze naozaj zmenit “cez noc” uz sme videli, ked prisla jar (viac v 5. kapitole). Asi pred tyzdnom sme sa rano zobudili a bolo zamracene ciernymi mracnami (co tu ale nemusi nic znamenat, kolkokrat sme tu uz videli take mraky, ze u nas by z toho bola poriadna burka a tu sa len mraky v priebehu hodiny rozplynuli a zasa bolo jasno), ale tentoraz nam za chvilku zacali na palmovu strechu nad nasou postelou bubnovat kvapky dazda (obcas nejaka spadla aj na nas, kedze ta strecha uz je dost derava). Na miestne pomery to bol uprsany den (na nase pomery obcasny jemny letny dazdik :-)). Ale bolo to vyborne, ta atmosfera, ta vona vlhkej hliny, v hlinenom dome bolo pritmie, pripomenulo mi to atmosferu burok na chalupe… Naozaj uz mi to chyba. Byvat tu, je pre nas skvela skusenost a ma to vela vyhod - napr. raz sme sa s miestnymi bavili o tom, ake su naklady na byvanie na Slovensku. A dostali sme sa k polozke kurenie. A oni sa spytali: “Kurenie? Co to je kurenie?” :-D Alebo si mozu dovolit mat vsetko len tak vonku (aj ked prach, sucho a morsky vzduch zivotnosti veci tiez velmi nepridava, ale vzhladom na to, ze tu si veci velmi nevazia, tak to nikomu nevadi)… Alebo si mozu dovolit nazyvat “domom” kocku poskladanu z betonovych blokov (medzi nimi len tolko cementu, aby na sebe drzali), na nej polozeny vlnity plech, ziadna omietka, ziadne vyplnanie spar, ziadna izolacia, nic. To sa im to stavia hlineny dom s pukajucou (prilis ilovitou) zmesou a vymyslaju obrazce z flias, ked ich netrapi mraz a pod. :-D Ale uz mi chyba nase striedanie rocnych obdobi, poriadna burka a hlavne stromy, zelen, mach… No skratka uz sa tusim aj tesim zasa na Slovensko :-) Ked pisem tieto riadky, tak je akurat vynimocne zamracene rano, opat si uzivam tu atmosferu a to, ze este nie je tak teplo. Vcera (ked toto pisem, tak je streda rano) nam Gris so starostou v hlase oznamila, ze na piatok hlasia velky dazd. No to som teda zvedava :-). Vietor: to je tu vyznamnejsi fenomen. Fuka skoro kazdy den. Najveternejsie mesiace su januar az marec, co sme si aj sami vyskusali, byvali obcas take dni, ze nikto nevychadzal na ulicu, pretoze vietor vsade viril prach. Teraz uz vacsinou tak silne vetry nebyvaju, ale stale fuka skoro kazdy den, vacsinou fuka zo severu, ale niekedy sa vietor otoci a fuka z juhu. Obavanym obdobim je opat september, kedy nielen prsi, ale aj fuka, niekedy sem dofukne hurikan z oceana. Posledny taky fatalny (sila 5) bol v 2006, kedy im vela domov pozhadzovalo, vsetky okna vybilo, velke vlny si odniesli okrem inych veci aj zopar aut a pod. Poculi sme historku od jedneho paru (ona je povodom z Indie, on myslim z USINA), ktori maju dom hned pri plazi, ze vtedy prisli tyzden po hurikane a museli v dome chodit vo vysokych gumakoch, lebo vo vrstve vody a blata boli same crepy. Ako taky hurikan precka mexicka komunita, ktora byva v privesoch a vacsinu veci ma len tak vonku, to si neviem uplne predstavit. Ale pre miestnych to zjavne nie az taka katastrofa. Dani povedal “v pripade hurikanu priviazeme prives obrovskou retazou a ideme k rodine do La Paz.” Iny Mexican to zasa popisal takto: “je to hrozne, clny odplavene, auta odplavene, tyzden bez elektriny, dodavky potravin… ale hlavne ziadny lad = ziadne studene pivo!” Este taka perlicka na zaver: v miestnej skole jednotriedke maju na stene obrazky 4 rocnych obdobi. A vyzeraju na vlas rovnako, ako take obrazky vyzeraju u nas – jar: rozkvitnute kvetinky, leto: slnko a plaz, jesen: strom z opadavajucimi listami, zima: snehove vlocky. Prislo mi to velmi vtipne (alebo smutne, ako nas globalizacia vedie k tomu, aby sme nevedeli, co sa nam deje za domom, ako ked napr. skolkari u nas poznaju zebry a slony, ale nevedia, co zije v lese na Slovensku alebo ked sa ich spytam na ovocne stromy, prve mi povedia pomaranc a banan), kedze slnko a plaz tu maju cely rok, stromy nemaju listy skoro cely rok (zazelenaju sa akurat po dazdi = september = jesen, nie?) a prevazna vacsina (mozno aj vsetci, neviem) miestnych sneh nikdy v zivote...
* obyvatelov United States In North America. Takto sme si ich premenovali, pretoze sa nam nepozdava a nezda sa nam spravodlive voci ostatnym obyvatelom Severnej, Strednej a Juznej Ameriky, ze iba obyvatelom USA sa hovori “Americania”. Taktiez sa nam nezda presny nazov United States of America, keby boli spojene vsetky staty americkeho svetadiela, potom by to bol presny nazov, v tomto pripade nam nazov USINA pride omnoho presnejsi. Podobnost so slovom osina je cisto nahodna (alebo ze by nie? ;-)).
Kapitola 3. Poveternostné podmienky, časť 2.
... nevidela. (Vlastne neviem, ci by stretnutie sa so snehom vobec prezili, ked som videla, ako Gris nevedela umyvat riad vo vode, ktora bola troska chladnejsia ako vlazna, s odovodnenim, ze je ladova a Dani rozpraval, ako raz bol niekde, kde bolo v noci 5 °C a ze to bola prenho priserna zima). V den, ked som rano napisala tuto kapitolu, bavilli sme sa potom s Gris a Danim pri obede o pocasi, opat sme im rozpravali o Slovensku a myslim, ze Gris uz si davno nevie vobec predstavit, ako niekto v takej krajine moze vobec prezit, nielenze maju zimu, sneh, musia riesit kurenie, ovela viac im tam prsi… Ale dalsou vecou, ktoru sme zistili, ze oni tu nepoznaju, je burka! Teda nie, ze by nevedeli, co to burka je, obcas ju vidia v dialke nad oceanom (obcas dokonca tak blizko, ze mozu z dialky pocut aj hrom!). Ale priamo k nim burka nechodi. A my sme si uz davnejsie vsimli, ze tu nemaju ziadne bleskozvody ani nic take… Ked som Gris rozpravala o tom, ake to je, ked je burka priamo nad Tebou, ako nemas byt vysoky objekt alebo pod vysokym objektom, ze mas vypnut spotrebice zo zastrcky, co su to bleskozvody a pod., tak na mna iba vypliestala oci. Ale najvacsim prekvapenim dna pre nu asi bolo, ked som jej rozpravala o tom, ze na Slovensku by si nemohla dovolit postavit dom takto, ako oni stavali tento, ze ma napr. tolko puklin, lebo v zime, ked by do nich natiekla voda a zamrzla by, tak by to mohol byt vazny problem. Gris nechapala preco, tak som jej povedala, no ved preto, ze lad zvacsi objem a moze to potrhat… No a vyslo najavo, ze ona o tejto fyzikalnej zakonitosti vobec netusi, ked som jej rozpravala dalsie priklady, ako mraz moze roztrhat hadicu ci pohar, tak na mna len neveriacky pozerala, ze o tom nikdy nepocula :-D. No hej, ona tuto vedomost k zivotu nepotrebuje, kedze sa s mrazom nikdy nestretla, mozno okrem kociek ladu v Coca-cole (mraznicku samozrejme nemaju). Pre nas nepredstavitelne veci :-). A len tak mimochodom: dnes vraj bolo 41 °C a cez 40° ma byt cely tyzden. Zapotime sa, zapotime :-D (takato teplota tu nie je nic neobvykle, ale je trocha neobvykla na zaciatok juna. Zda sa, ze globalne oteplovanie uz dorazilo aj sem.)
Kapitola 2. Ako ide stavba - časť 2.
... ako dalsiu zlozku spevnujucu celu omietku a zlepsujucu jej vodeodolnost, pouzivame stavu z opuncii – to sa nakrajane opuncie daju do vody, nechaju sa tyzden vyluhovat a ziskany zeleny sliz (tiez pomerne aromaticky, podla Piatka ovocna vona, podla mna a Gris nie velmi prijemny zapach :-D) je vyborne lepidlo a vodeodolny nater. Je to super, ze naozaj mozme fungovat len s cisto prirodnymi produktami, ani dom nie je problem postavit, staci vediet vyuzit, co raste za domom ;-). Co sa vodeodolnosti tyka, tak najlepsie sa osvedcuje pridat vapno (ti nasi predkovia to mali “vykoumane”), ale teraz sa momentalne Piatok zaobera experimentovanim a hladanim kamena mudrcov, totiz zmesou s vapnom, ktora by bola dobre vodeodolna, ale pritom aby nebola biela, co sa ukazalo byt narocnejsia uloha, ako sme predpokladali, kedze vapno ma velmi silnu bieliaciu schopnost, nech je ho v omietke hociako malo. Stacili by tonovacie farby na vapno a bolo by po probleme, lenze nevieme, ci sa tu take nieco vobec da zohnat a keby sa aj dalo, tak momentalne nemame, podla slov Gris, peniaze ani na jedlo, nieto este na nejake tonovacie farby (ale na velku flasu Coca-coly denne a na benzin do auta, aby mohli ist autom aj na zachod – a to si nerobim srandu, vysvetlenie v kapitole o Zivote miestnych obyvatelov, mate sa na co tesit :-) – stale este mame). Ked dokoncime umelecky obchod, caka nas dalsia stavba – bungalov, co je chatka na prenajimanie turistom. Stavbyveducim tohto projektu bude Piatok, uz nakreslil plan a uz su aj vykopane zaklady (chalani z toho teraz maju super zakopy na hranie, teda ak im to Gris dovoli :-D). Takze si teraz vyskusame stavbu od zaciatku az do konca (teda ak to stihneme dostavat, kym odideme :-D), takze nasa skusenost bude dokonala a budeme sa uz naozaj moct povazovat za znalcov na hlinene stavby. Minimalne na postavenie nasho domu budeme urcite skvelo pripraveni – co bol pre nas hlavny ciel tohto dobrovolnicenia.
A na zaver este take zhrnutie: od polovice februara, kedy sme zacali, sme postavili:
· Dokoncenie rozostavanej steny so zopar flasami – cca 3 dni
· Uplacanie polovice steny, v ktorej su vlozene flase, coby male okienka – pouzitych bolo cca 190 flias – cca 5 dni
· Uplacanie polovice steny a v nej z flias obrazok velryby, pricom poziadavka je, aby cez nu presvitalo svetlo – na to sme spotrebovali 282 flias a trvalo nam to presne tyzden
· Dalsia polovica steny (trocha mensej), tentoraz z okienkami z flias, ktore su spravene ako vyklenky – cca 40 flias, 2 dni
· Cela stena a cez celu stenu morska korytnacka, opat tak, aby cez nu islo co najviac svetla a 5 vyklenkov – 200 flias, 2 tyzdne
· Opat cela stena s obrazcom cez celu stenu, tentoraz s logom obchodu (ruky drziace dzban a na dzbane je kaktus), 2 vyklenky, opat okolo 200 flias a okolo 2 tyzdnov
· Okno z flias – povodne tam Gris len tak zakomponovala sklenenu tabulu, ale kedze tam bola len tak, v hline, bez azkehokolvek ramu a kedze taka schnuca hlinena stena pracuje, tak sklo tie pohyby nezvadlo a prasklo. Tak sme ho museli vybrat a okno sme spravili z flias – cca 60 flias, 2 dni
· Dorabanie detailov, zarovnavanie nerovnosti, vyplnanie dier… - cca tyzden
· Vyplnanie medzery medzi vrchnym okrajom steny a strechou, hlinou a flasami – cca 60 flas, asi 5 dni
· Omietanie – zahrna hladanie spravnej zmesi a spravneho sposobu, ako to robit, takze niektore steny sme omietali opakovanie, taktiez zahrna vypravy na kravince, drtenie kravincov, preosievanie piesku a ilu, krajanie opuncii – od 5.5.
Celkovo bolo pouzitych viac nez 1000 flias, tatrovka (tu samozrejme nemaju znacku Tatra, ale pre Vasu predstavu je to myslim priliehavy vyraz :-)) ilu, cca 2 tatrovky piesku, cca 10 pytlov slamy, cca 6 pytlov konincov a kravincov, zatial 6 kyblov stavy z nakrjanych a vyluhovanych opuncii, crepy zo zopar rozbitych flias, zopar musli. Najdrahsia na celom dome bola strecha, ktora je palmova, ale spravena profesionalom a takym sofistikovanejsim sposobom, stala 41 000 pesos. Tatrovka ilu stala (v zavislosti od obsahu piesku, menej piesku = drahsie, pre ucely stavby je vsak vyhodnejsi s vyssim obsahom piesku, netreba donho tolko piesku miesat dodatocne) 1 200 – 6 000 pesos. Tatrovka piesku okolo 2 000 pesos. 1 euro je cca 17 pesos. Vsetky ostatne pouzite materialy boli zadarmo.
Co z toho vyplyva:
postavit dom z hliny bez obrazcov z flias, od zaciatku s poriadnymi vedomostami, aku zmes a ako na to, s poriadnymi nastrojmi, dopredu jasnym planom a pomocnikmi, ktori naozaj pomahaju musi byt uplna hracka, za par tyzdnov aj s nabytkom (aj ten si, v nasom buducom dome, spravime z hliny :-)). A ked postavime nas dom, tak mozno rozbehneme hllineny biznis ;-). Uz sme boli poziadani dalsimi miestnymi, ktori stavaju hlineny dom (je rozostavany uz vraj asi rok a pol, tento nema byt ziadny specialny artisticky, len dom na byvanie), ci im nechceme pomoct s jeho stavbou, ked dokoncime tu. Preco nie, ked dokoncime obchod ak nezacneme hned s bungalovmi, tak radi pomozeme aj tam. Piatok uz ma plan stavat dalsie hlinene domy cestou, nasa trasa potom bude lahko vystopovatelna – bude lemovana hlinenymi domami, ktore sme pomohli postavit ;-).
Kapitola 2. Ako ide stavba - časť 1.
V umeni stavby hlineneho domu sme sa od februara, co sme tu, velmi zdokonalili. Zakladom je namiesat spravnu zmes. Ta, s ktorou stavali pred tym, nez sme sem prisli, bola prilis ilovita, co malo za nasledok, ze velmi popukala a robi nam to problem aj nadalej, kedze na nej puka aj omietka. Tiez steny postavene miestnymi neboli prave rovne a poriadne uplacane, takze sme dost vela casu stravili opravovanim dier a puklin a ich zarovnavanim, aby to aspon ako tak vyzeralo. Teraz davame omietku (namiesat spravnu zmes je tiez celkom umenie), co ide pomalsie, ako sme cakali, ale myslim, ze do dvoch tyzdnov bude dom hotovy. Piatok je hlavnym miesacom a experimentatorom a odbornikom ako to robit najefektivnejsie a najlepsie (odbornikom sa stava za pochodu, zdrojom informacii je vlastna skusenost – ta je najlepsi ucitel a kniha “Building with earth” od nemeckeho autora menom Gernot Minke, ktoru sme mali, kedze sa o takyto typ stavebnictva zaujimame uz dlhsie). Vyskusali sme uz niekolko zmesi a sposobov, ako ich nanasat, s kazdym dalsim pokusom sa priblizujeme k statusu “profesionali na hlinene stavby” ;-). Ja si zasa najviac uzivam kreativnu cast procesu, vytvaranie umeleckych detailov, ako su napriklad lemy okolo obrazcov z flias, ktore sme vytvorili a okolo vyklenkov, urobila som mozaiku zo sklennych crepov a musli… Poculi sme nazor, ze toto je najkrajsi dom v Cabo Pulme. Neskromne musim pripustit, ze je to asi pravda, teda aspon v mexickej casti urcite. Uz len tym, ze je z hliny, atmosfera takeho hlineneho domu je neporovnatelna s tymi betonovymi kockami, v ktorych tu byvaju. Nie je to sice prva hlinena stavba v Cabo Pulme, ale prva s tolkymi umeleckymi prvkami. A dalsim dolezitym aspektom je to, ze mame uplne iny zmysel pre estetiku a hlavne pre detail, ako miestni. My sa ovela viac vieme vyhrat s detailami, napr. so zarovnavanim omietky. Ked napriklad robila omietku Gris, ona vobec nema oko na tie detaily, nevsimne si nerovnosti, ktore tam ma alebo male dierky po kamenoch. Ale potom ked sa pozrie na nasu omietku a jej omietku, tak vidi rozdiel, vidi, ze ta nasa posobi lepsie, ale nevie preco. Pre nu je to vsak dobra vyhovorka na to, aby sa do omietania uz vobec nezapajala (aj ked zo zaciatku donho bola cela zhava). Velmi zaujimavou skusenostou pre nas bude vidiet, ako vyriesia vsadenie okien a dveri. Mame na ne spravene diery v stene, ale ziadne ramy a vsetko je to len od oka uplacane, ako – tak rovno (aj ked nie vzdy celkom), no sme na to velmi zvedavi. S oknami a dverami sa tu nikam neponahlaju, vlastne jediny dovod, preco budu, bude, aby do domu nemohol hocikto len tak vliezt a zobrat si nieco z predavaneho tovaru (teraz by sem hocikto vliezt mohol a zobrat si napr. nejake naradie, ktore ma myslim vacsiu cenu, ako umelecke predmety, ktore tu budeme predavat, ale naradie ani material sa tu zjavne nekradne, to je velka vyhoda oproti Slovensku…) Jeden z rozhovorov medzi mnou a Gris, ked sme este mysleli, ze dom dokoncime do konca aprila: ja: “toho posledneho aprila uz chces aj otvorit obchod?” (Gris stale pocita s tym, ze akonahle dokoncime stavbu, tak hned otvorime obchod, ja sice nie som proti, ale este v nom akosi nemame co predavat… ani nemame ziadny nabytok – vyraba ho jeden miestny a podla skusenosti, ako sa tu plnia terminy nie som taka optimisticka, ako Gris, ze ked mu zavolame, ze pocuj, zajtra chceme nabytok, tak ho zajtra naozaj aj donesie. Kedze ho stale nema ani vyrobeny…). Gris: “Ano” . Ja: “A kedy dame okna a dvere?” Gris: “30.4.” Ja: “Ten isty den? To budeme 30.4. davat okna a dvere a potom rovno otvarat?” Gris: “Ano, nemozme otvorit, ked nemame okna a dvere, lebo ludia by nam ukradli tovar”. :-D Cela stavba trva dlhsie, nez sa predpokladalo. Ked sme tu zacinali, Gris tvrdila, ze chce mat hotovo do konca marca a otvorit obchod 10. aprila. Od tej doby sa planovane otvorenie stale odklada, na koniec aprila, polovicu maja, koniec maja… No ale kedze tu planovane ci slubene terminy nic moc neznamenaju, tak sa nic moc nedeje. A kedze napriklad este cakame na okna a dvere a nabytok (ktore vyraba tiez jeden miestny, s ktorym uz sme mali co docinenia, ked nam piesok, ktory slubil, ze privezie “zajtra”, priviezol asi o tri tyzdne a este aj to len polovicu, druhu, ktoru vtedy slubil, ze privezie na druhy den, sme este stale nevideli), tak si osobne myslim, ze ak otvorime do konca juna, tak to bude uspech. Jednym z dovodov, preco to tak dlho trva, je to, ze vacsinou na stavbe pracujeme len my dvaja a pomaly najsofistikovanejsi nastroj, ktory mame k dispozicii je lopata (kolko casu by nam teraz usetrila napr. taka miesacka). Gris je ako take dieta. Ked ju nieco nebavi, alebo jej naprvykrat nejde tak, ako si predstavovala, tak sa rozhodne, ze uz to robit nebude a aby sa z toho “spamatala”, tak sa potom nablizsie 3 dni na stavbe neukaze. Alebo napr. pride s tym, ze uz by to chcela mat dostavane, ze je na tom este tolko roboty, ze nevie co robit skor. A kedze sa nevie rozhodnut, co teda skor, tak to vyriesi tak, ze ide do karavanu pozerat telku. (alebo len sedi a pozera sa na nas ako robime). Prislovie “co mozes urobit dnes, nerob ani zajtra a mas dva dni volna” tu dostalo uplne novy rozmer. Doma som ho pokladala za vtip, tu je to bezna realita (aspon v pripade Gris urcite) :-D. A my zasa robime vsetko precizne detailisticky, takze tiez nepostupujeme zavratnou rychlostou, ale ved my sa nikam neponahlame, kazdym dnom ziskavame nove skusenosti uzitocne pre stavbu nasej planovanej komunity na Slovensku a to je tu nasim hlavnym cielom. Obcas ma Gris taky den, ze sa rozhodne, ze dnes ide nieco spravit na dome. Aby sa to pre nu pokladalo za splnene, tak to znamena urobit cokolvek. Nemusi to nutne byt nieco v danej chvili uzitocne. (ako ked sa napr. asi pred mesiacom rozhodla vyumyvat podlahu, co bolo megazbytocne na rozostavanej hlinenej stavbe, do dvoch dni bola rovnako spinava ako predtym). Alebo sa rozhodne ponatierat steny stavou z opuncii, co je sice uzitocne, ale minula nam tak vsetku stavu, ktoru potrebujeme aj do omietky a kym sa vyluhuje dalsia, musime cakat niekolko dni… Ma tu rozostavanu hlinenu stavbu uz niekolko mesiacov, ale teraz, ked prislo na omietanie, tak sa zrazu boji dazda a hovori, ze treba najprv omietnut dom zvonka. My sme si mysleli, ze vzhladom na to, kolko tu tych dazdov v tejto casti roka je (celkovy rocny uhrn zrazok je tu 50 mm, a z nich asi tak 95% spadne v septembri), by bolo ovela praktickejsie urobit najprv vnutrajsok, aby ho potom uz mohla upratat a zacat uz zariadovat, kym budeme omietat zvonka. No ale ona je tu sef, zacneme kludne zvonka. Jaj, a treba najprv okolo okien, aby mohla dat okna. Ok. Spravili sme prednu vonkajsiu stenu a zrazu prisla s napadom – co takto spravit najprv vnutrajsok, aby bol co najskor hotovy? Okna uz tiez nie su podstatne, tie tiez pockaju… Nakoniec sme pochopili, co je jej hlavna motivacia – najprv spravit to, co je vidiet – aby susedia videli, ako pekne postupujeme. Zadne steny zvonka mame robit az uplne nakoniec (dazda uz sa zrazu nebojime). Ktovie, ci by tie zadne steny nakoniec poriadne dorobili, kedze prislovie “co oci nevidia, to srdce neboli” je tu tiez viac nez pravdive. Este ze sme tu my a my na to dohliadneme, aby sa dorobilo vsetko :-D. Naposledy sme riesili, ze chcela uz zacat vypratavat vnutrajsok a chcela zacat kadou s ilom, ktoru stale pouzivame. Tak jej hovorim, ze tu nech tu este nechame, tu este potrebujeme, moze zatial vypratat ine veci. Ale Gris sa rozhodla, ze ked nemoze vyprat vsetko, tak radsej nic. Ako dieta :-D Tieto prihody tu pisem preto, aby som vykreslila miestnu pracovnu atmosferu. Je to zaujimava skusenost a vyborna skola. Uci nas trpezlivosti a flexibilnosti a k umeniu vychadzat s druhymi a pod. A co sa stavby hlineneho domu tyka, tak mame pocit, ze ked si budeme doma stavat ten nas, tak to bude pre nas uz lavou zadnou v zmysle prislovia “tazko na cvicisku, lahko na bojisku”. Ked budeme mat poriadny plan, poriadne nastroje, situacia sa nebude kazdy den menit a budeme ho od zaciatku stavat poriadne, takze nebudeme musiet opravovat tolko chyb a nerovnosti a hlavne nebudeme musiet stale riesit problemy vzniknute len tym, co uz bolo zle spravene a teraz to ovplyvnuje vsetko dalsie. K pouzivanym materialom: staviame so zmesou ilu, piesku a slamy. V omietke namiesto slamy pouzivame kravince (zacinali sme s konincami, ale kravince maju pre nase ucely lepsie vlastnosti – su viac lepive a zvysuju odolnost omietky). Takze je to praca “vonava” :-). Namiesto kravincov by sa, podla vyssie uvedenej knihy, dal pouzit aj novinovy papier, ale ten je tu podstatne narocnejsie zohnat, ako kravince. A ...
Saturday, June 7, 2014
Kapitola 1. Ako si žijeme v Cabo Pulmo
Takze, co nas caka?
(Nasleduje zoznam kapitol, ktory bude 1. Namotivovanie Vas, aby ste vedeli, na co sa mozete tesit, 2. Osnova pre mna, aby som na nieco nezabudla ;-))
1. Ako si tu zijeme
2. Ako ide stavba
3. Poveternostne podmienky
4. More
5. Rastlinstvo a zivocisstvo na susi 6. Zo zivota miestnych obyvatelov 7. Nieco malo z historie, sucasnosti a moznej buducnosti tohto miesta 8. Nase plany v Cabo Pulmo
9. Nase plany do buducnosti
10. Zaver
Pripraveni? Ideme na to.
Kapitola 1.
Ako si tu zijeme
Pre tych, co sleduju nasu poziciu na mape: stale sme v dedinke Cabo Pulmo, na vychodnom pobrezi celkom na juhu polostrova Baja California v Mexiku. Cabo Pulmo je vyznamne hlavne tym, ze je tu morsky narodny park, kedze je tu vraj jediny koralovy utes v Kortezovom mori. Do najblizsej vacsej dediny je to 30 km, z toho 10 km po prasnej (pre nase bicykle velmi nepohodlnej) ceste. Takze od tej doby, co sme sem prisli, sme prakticky stale iba tu (iba raz nas zobrali autom do La Paz a raz do Cabo San Lucas). Ale bicykle nam nezahalaju, kazdy den nas vozia z nasho aktualneho pribytku na pracovisko (je to presne 700 metrov) a spat. Nas pribytok je stary obytny prives s pristavanym pristreskom z palmovych listov (byvaly “dom” nasich “zamestnavatelov”, teraz byvaju opat v starom karavane, ale tentoraz priamo v centre dediny na pomerne velkom pozemku, na ktorom staviame aj hlineny dom.) Na prvy pohlad ziadny velky luxus, ale ked to porovname s tym, ze za posledny rok sme byvali prevazne v stane a kedze ani nase naroky na ulozne priestory teraz nie su velke, kedze veci mame len co sa na bicykel zmesti, tak je to uplne perfektne. (Po tom, co sme stravili niekolko dni upratovanim, kedze prives aj jeho okolie bolo vlastne jedno velke smetisko, cim sa tu ale nelisi obyvany karavan od uz neobyvaneho.) A lokalita je luxusna – za (ci pred?) dedinou, cize uplny klud, (mame akurat jednych susedov, ktorymi su Daniho rodicia. Casto nas pride navvstivit jeden z ich psov.) na jednej strane vyhlad na ocean, na druhej strane na hory a pust. Prives vlastne pouzivame iba na uskladnenie veci a obcasne varenie, inak vacsinu casu travime na starom gauci pod palmovym pristreskom a nasa spalna je tiez palmovy pristresok, postel pod baldachynom z moskytiery. Rovno z postele pozorujeme vychod slnka nad oceanom (ak sa nanho zobudime). Co sa tyka kupelne a zachoda, tak aj to tu mame. Piatok vyrobil kompostovaci zachod, ktory funguje perfektne, bolo treba len vychytat nejake muchy – aby sa nam v nom stale neliahli muchy. Ale s pomocou popola sme to, zda sa, uz vyriesili. Inak funguje bezchybne, nase produkty miznu takmer pred ocami, nesmrdi a jeho zbudovanie bolo velmi jednoduche, jeden clovek a pol dna roboty. Je preto pre nas nepochopitelne, ze tu, na pusti, stale vsetci pouzivaju splachovacie zachody. Ale miestni si s tym, ze su na pusti a teda ich zasoby sladkej vody nie su velmi velke, vobec hlavu nerobia, ako este napisem neskor. A mame aj sprchu – opat, ako uz tolkokrat na tejto ceste, nam to vesmir pekne zariadil – par dni pred tym, nez sme sa dozvedeli, ze mozme byvat v privese, nam turista (tusim Spaniel) par dni prebyvajuci v susediacej chatke, daroval cestovnu vreckovu sprchu (cierny desatlitrovy vak na vodu, s malou sprchovou hlavicou), ze on uz ide domov, takze uz ju potrebovat nebude a nam sa na nasej ceste este urcite zide. Naozaj sa nam zisla, teraz nam uz v nasom luxusnom pribytku nic nechyba :-). Skusame si vlastne velmi minimalisticky zivot – mame malo veci, kedze jedlo dostavame, utracame len velmi malo penazi (len co si obcas chceme trocha prilepsit niecim sladkym alebo kupime co – to, k zivotu tu uzitocne, ako snorchel a masku, maly repracik na pocuvanie hudby z mobilu, koselu, plazove zabky…). Denne spotrebujeme nieco malo cez kybel vody (len co treba na umyvanie ruk a zmytie slanej vody po kupani sa v mori), elektriny len na jednu LED diodu, ktorou si svietime v nasom pribytku a na nabijanie mobilu / repracika / fotaka / celovky – a to vsetko ide z autobaterie napajanej slnecnym kolektorom. Nas denny rozvrh je priblizne takyto: rano (ked sa zobudime a vykoname rannu hygienu a pod., kazdy den je to iny cas) prideme do “prace” – ktorou je stavba hlineneho domu, ktory bude predajnou a dielnou umeleckych predmetov. Po praci sa vzdy ideme okupat, zmyt zo seba blato a smrad kravincov (vysvetlenie nizsie), potom vecera a ideme hore do nasho privesu. Na stavbe vacsinou pracujeme cely den, medzitym si davame kratke prestavky, rozpravame sa s okoloiducimi znamymi, niekedy sa ideme kupat s deckami alebo nas niekto zoberie autom na juznejsiu plaz… Nasa pracovna doba je velmi flexibilna. Teda vlastne ani ziadnu pracovnu dobu nemame, kedze to nie je praca, skratka staviame dom. Za tri jedla denne a moznost byvat v starom privese. Co viac potrebujeme? Co sa jedla tyka, museli sme si zvyknut na miestny rezim – ranajkuje sa okolo jedenastej (niekedy, ak je dobry den, tak dostaneme ranajky uz o desiatej, ale casto az o dvanastej…), obed byva o takej piatej – sietej a vecera okolo deviatej. Takze sa nemusime bat, ze by sa nam ukladali nejake tukove zasoby (viete, ako sme na to ja aj Piatok nachylni ;-)), vacsinou ideme az na doraz a kym dostaneme obed, tak su ranajky uz dokonale spalene. Na ranajky su vzdy vajicka (tolko vajec co tu, som myslim nezjedla za cely zivot dokopy :-D). Gris vari dobre, akurat je ten typ, co ma svojich zopar receptov, na ktore potrebuje presne ingrediencie a nie je velmi flexibilna, ak jej nejake chybaju. Co sa mi velmi paci je to, ze si teraz naozaj uzivame ryby, tie mame teraz velmi casto. Trochu nam chyba cerstve ovocie a zelenina, to tu az tak velmi nejedia (este zeleninu obcas hej, ale cerstve ovocie skoro vobec). Je to ale sposobene asi aj tym, ze rodina, pre ktoru staviame je teraz momentalne vo financnej krize, ale dufaju, ze coskoro sa to zlepsi, tak potom sa hadam opat spestri aj nas jedalnicek. Rodina, pre ktoru pracujeme, je stvorclenna: Dani je strazcom narodneho parku, Gris je nezamestnana (aj ked tu sa to tak nerata), medzi kecanim so susedkami (= rodinou), hranim hier na mobile, pozeranim telky, varenim a kricanim na svoje deti ma obcas kreativnu chvilku, ma kopec napadov, len s ich realizaciou je to vasinou slabsie. Ale ved tu sa nie je kam ponahlat. Vymyslela, ze postavi hlineny domcek, ktory bude dielnou a zaroven obchodikom s umeleckymi predmetmi, ktore bude vyrabat. So stavbou zacali minuly rok v septembri. Susedky, co jej prislubili pomoc, to velmi rychlo prestalo bavit, Gris sa vacsinou tiez nejde pretrhnut od roboty a Dani je sice pracovity, ale ma iba 4 dni volna kazdych 15 dni. Nastastie jej vo februari vesmir zoslal dvoch pracovitych Slovakov, ktori za tri jedla denne su ochotni cely den pracovat a este k tomu z vlastnej iniciativy hladat ten najlepsi sposob, ako napr. namiesat tu spravnu zmes, ci opravovat chyby, ktore uz sa spravili, aj ked to v ich povodnom popise dobrovolnickej prace vobec nebolo. Zvysnymi clenmi rodiny su Irving (11) a Dani ml. (6). Zlate decka, maju nas velmi radi (nielen preto, ze sa s nimi chodime kupat :-)). O zivote miestnych deti viac v 6. kapitole. Nasa spanielcina sa pomaly ale isto zlepsuje, uz aj Piatok zacina dost rozumiet a co-to rozpravat. Ja uz sa viem s Gris o vselicom porozpravat, zatial este nie velmi do hlbky a niekedy to chvilku trva, kym si porozumieme, ale nakoniec sa vzdy nejako dohodneme :-). Nasa anglictina tiez nezahala, kedze je tu vela turistov z USA a nasimi najlepsimi kamaratmi tu su Ian – dobrovolnik z Irska a Sally a Winky – manzelia na dochodku, povodom z USA, ktori 8 mesiacov do roka byvaju tu a 4 mesiace v Colorade. Sally nedavno oslavila 70. narodeniny, ale jej energiu a entuziazmus by jej mohol zavidiet nejeden mlady clovek. Asi ako jedina sa snazi o zblizenie mexickej a USAckej komunity (viac v kapitole o zivote miestneho obyvatelstva). Najma v poslednej dobe sme sa velmi zblizili, zistili sme, ze mame velmi vela spolocneho. Ako som vzdy tuzila mat viac kamaratov medzi rovesnikmi (hlavne, ked som bola mladsia, ked som kamaratov rovesnikov naozaj vela nemala), tak potom zrazu clovek zisti, ze na veku vlastne vobec nezalezi :-). Akuratze Ian aj Sally s Winkym v polovici juna odchadzaju, takze si budeme musiet najst novych kamaratov.
Pictures:
Bike trip