Za Salkirkom obchádzame najprv
elektráreň (na uhlie) a potom sa
dostávame k oceliarni, ktorá je však zavretá. Pred jej bránami posedávajú
„bývalí“ zamestnanci, protestujúci proti zavretiu továrne. SJ sa s nimi
hneď púšťa do reči a zisťuje čo sa deje. V skratke, oceliareň kúpila
U.S. Steel, a keďže momentálne obchody moc nejdú, zavreli to tu
takpovediac cez noc a zamestnancom neponúkli žiadnu vhodnú alternatívu.
Takže americko-kanadské vzťahy sú v tejto oblasti trochu pošramotené.
Za oceliarňou sa
dostávame do Port Doveru, kde vďaka mapám čo sme včera dostali, nachádzame
parádnu cyklocestu vedúcu do kanadského „vnútrozemia“ do mestečka Delhi, ktoré
je na ceste do Londýna (Američania nemajú veľmi bujnú fantáziu na vymýšľanie zemepisných názvov), nie že by sme chceli ísť do Londýna, ale je to zhruba
v rovnakej zemepisnej šírke ako chceme prekročiť hranicu do USA.
Cyklocesta nás vedie popri malej riečke, všade okolo sú lesy a lúky, zrazu
ako keby sme sa ocitli v úplne inej krajine. A ako to už tu je
tradícia, opäť je vybudovaná na starej železnici.
V Delhi
dopĺňame vodu a vrháme sa do útrob agrokultúrnej púšte, ktorá dominuje
v tejto časti Kanady. Cesty sa tu projektovali presne podľa pravítka, dlhé
rovné línie, pravé uhly. Stretávame miestnych cyklistov a dostávame typ na
miesto kde sa dá prespať. Je to pri malej riečke kúsok od Ottervillu (asi tu
v minulosti mali vydry, možno ešte stále majú). Po pár míľach naozaj
nachádzame celkom pekné miesto, schované v lese – čo znamená, že večeru
varíme na naozajstnom ohni, bez pomoci fosílnych palív. Baška trocha hrá
na flautu, ja trochu brnkám na
mandolínu. Baška brnká na nervy miestnemu mývalovi, vyháňa ho na strom
a zrejme mu do konca života pokazila pôžitok z fotografovania. Tašky
s jedlom preventívne vešiame na strom, ale celú noc je pokoj.
No comments:
Post a Comment