Kapitola 1. Ako si žijeme v Cabo Pulmo

Dozrel. Kto dozrel? Cas. Cas na co? No predsa na mail od nas. :-) Kedze hrozi, ze tento text prekroci ramec bezneho e-mailu, cize by Vam mozno nepostacoval cas, ktory ste si teraz vyclenili na citanie mailov, tento mail bude rozdeleny do niekolkych kapitol, ktore budeme posielat postupne. A ak by ste sa k nim chceli vratit neskor, ale nevedeli ich uz najst v zaplave novych mailov, jednotlive kapitoly budu aj na nasom blogu (stale onbikeinusa.blogspot.com) a tam sa k nim budete moct kedykolvek vratit.
Takze, co nas caka?
(Nasleduje zoznam kapitol, ktory bude 1. Namotivovanie Vas, aby ste vedeli, na co sa mozete tesit, 2. Osnova pre mna, aby som na nieco nezabudla ;-))
1. Ako si tu zijeme
2. Ako ide stavba
3. Poveternostne podmienky
4. More
5. Rastlinstvo a zivocisstvo na susi 6. Zo zivota miestnych obyvatelov 7. Nieco malo z historie, sucasnosti a moznej buducnosti tohto miesta 8. Nase plany v Cabo Pulmo
9. Nase plany do buducnosti
10. Zaver
Pripraveni? Ideme na to.
Kapitola 1.
Ako si tu zijeme
Pre tych, co sleduju nasu poziciu na mape: stale sme v dedinke Cabo Pulmo, na vychodnom pobrezi celkom na juhu polostrova Baja California v Mexiku. Cabo Pulmo je vyznamne hlavne tym, ze je tu morsky narodny park, kedze je tu vraj jediny koralovy utes v Kortezovom mori. Do najblizsej vacsej dediny je to 30 km, z toho 10 km po prasnej (pre nase bicykle velmi nepohodlnej) ceste. Takze od tej doby, co sme sem prisli, sme prakticky stale iba tu (iba raz nas zobrali autom do La Paz a raz do Cabo San Lucas). Ale bicykle nam nezahalaju, kazdy den nas vozia z nasho aktualneho pribytku na pracovisko (je to presne 700 metrov) a spat. Nas pribytok je stary obytny prives s pristavanym pristreskom z palmovych listov (byvaly “dom” nasich “zamestnavatelov”, teraz byvaju opat v starom karavane, ale tentoraz priamo v centre dediny na pomerne velkom pozemku, na ktorom staviame aj hlineny dom.) Na prvy pohlad ziadny velky luxus, ale ked to porovname s tym, ze za posledny rok sme byvali prevazne v stane a kedze ani nase naroky na ulozne priestory teraz nie su velke, kedze veci mame len co sa na bicykel zmesti, tak je to uplne perfektne. (Po tom, co sme stravili niekolko dni upratovanim, kedze prives aj jeho okolie bolo vlastne jedno velke smetisko, cim sa tu ale nelisi obyvany karavan od uz neobyvaneho.) A lokalita je luxusna – za (ci pred?) dedinou, cize uplny klud, (mame akurat jednych susedov, ktorymi su Daniho rodicia. Casto nas pride navvstivit jeden z ich psov.) na jednej strane vyhlad na ocean, na druhej strane na hory a pust. Prives vlastne pouzivame iba na uskladnenie veci a obcasne varenie, inak vacsinu casu travime na starom gauci pod palmovym pristreskom a nasa spalna je tiez palmovy pristresok, postel pod baldachynom z moskytiery. Rovno z postele pozorujeme vychod slnka nad oceanom (ak sa nanho zobudime). Co sa tyka kupelne a zachoda, tak aj to tu mame. Piatok vyrobil kompostovaci zachod, ktory funguje perfektne, bolo treba len vychytat nejake muchy – aby sa nam v nom stale neliahli muchy. Ale s pomocou popola sme to, zda sa, uz vyriesili. Inak funguje bezchybne, nase produkty miznu takmer pred ocami, nesmrdi a jeho zbudovanie bolo velmi jednoduche, jeden clovek a pol dna roboty. Je preto pre nas nepochopitelne, ze tu, na pusti, stale vsetci pouzivaju splachovacie zachody. Ale miestni si s tym, ze su na pusti a teda ich zasoby sladkej vody nie su velmi velke, vobec hlavu nerobia, ako este napisem neskor. A mame aj sprchu – opat, ako uz tolkokrat na tejto ceste, nam to vesmir pekne zariadil – par dni pred tym, nez sme sa dozvedeli, ze mozme byvat v privese, nam turista (tusim Spaniel) par dni prebyvajuci v susediacej chatke, daroval cestovnu vreckovu sprchu (cierny desatlitrovy vak na vodu, s malou sprchovou hlavicou), ze on uz ide domov, takze uz ju potrebovat nebude a nam sa na nasej ceste este urcite zide. Naozaj sa nam zisla, teraz nam uz v nasom luxusnom pribytku nic nechyba :-). Skusame si vlastne velmi minimalisticky zivot – mame malo veci, kedze jedlo dostavame, utracame len velmi malo penazi (len co si obcas chceme trocha prilepsit niecim sladkym alebo kupime co – to, k zivotu tu uzitocne, ako snorchel a masku, maly repracik na pocuvanie hudby z mobilu, koselu, plazove zabky…). Denne spotrebujeme nieco malo cez kybel vody (len co treba na umyvanie ruk a zmytie slanej vody po kupani sa v mori), elektriny len na jednu LED diodu, ktorou si svietime v nasom pribytku a na nabijanie mobilu / repracika / fotaka / celovky – a to vsetko ide z autobaterie napajanej slnecnym kolektorom. Nas denny rozvrh je priblizne takyto: rano (ked sa zobudime a vykoname rannu hygienu a pod., kazdy den je to iny cas) prideme do “prace” – ktorou je stavba hlineneho domu, ktory bude predajnou a dielnou umeleckych predmetov. Po praci sa vzdy ideme okupat, zmyt zo seba blato a smrad kravincov (vysvetlenie nizsie), potom vecera a ideme hore do nasho privesu. Na stavbe vacsinou pracujeme cely den, medzitym si davame kratke prestavky, rozpravame sa s okoloiducimi znamymi, niekedy sa ideme kupat s deckami alebo nas niekto zoberie autom na juznejsiu plaz… Nasa pracovna doba je velmi flexibilna. Teda vlastne ani ziadnu pracovnu dobu nemame, kedze to nie je praca, skratka staviame dom. Za tri jedla denne a moznost byvat v starom privese. Co viac potrebujeme? Co sa jedla tyka, museli sme si zvyknut na miestny rezim – ranajkuje sa okolo jedenastej (niekedy, ak je dobry den, tak dostaneme ranajky uz o desiatej, ale casto az o dvanastej…), obed byva o takej piatej – sietej a vecera okolo deviatej. Takze sa nemusime bat, ze by sa nam ukladali nejake tukove zasoby (viete, ako sme na to ja aj Piatok nachylni ;-)), vacsinou ideme az na doraz a kym dostaneme obed, tak su ranajky uz dokonale spalene. Na ranajky su vzdy vajicka (tolko vajec co tu, som myslim nezjedla za cely zivot dokopy :-D). Gris vari dobre, akurat je ten typ, co ma svojich zopar receptov, na ktore potrebuje presne ingrediencie a nie je velmi flexibilna, ak jej nejake chybaju. Co sa mi velmi paci je to, ze si teraz naozaj uzivame ryby, tie mame teraz velmi casto. Trochu nam chyba cerstve ovocie a zelenina, to tu az tak velmi nejedia (este zeleninu obcas hej, ale cerstve ovocie skoro vobec). Je to ale sposobene asi aj tym, ze rodina, pre ktoru staviame je teraz momentalne vo financnej krize, ale dufaju, ze coskoro sa to zlepsi, tak potom sa hadam opat spestri aj nas jedalnicek. Rodina, pre ktoru pracujeme, je stvorclenna: Dani je strazcom narodneho parku, Gris je nezamestnana (aj ked tu sa to tak nerata), medzi kecanim so susedkami (= rodinou), hranim hier na mobile, pozeranim telky, varenim a kricanim na svoje deti ma obcas kreativnu chvilku, ma kopec napadov, len s ich realizaciou je to vasinou slabsie. Ale ved tu sa nie je kam ponahlat. Vymyslela, ze postavi hlineny domcek, ktory bude dielnou a zaroven obchodikom s umeleckymi predmetmi, ktore bude vyrabat. So stavbou zacali minuly rok v septembri. Susedky, co jej prislubili pomoc, to velmi rychlo prestalo bavit, Gris sa vacsinou tiez nejde pretrhnut od roboty a Dani je sice pracovity, ale ma iba 4 dni volna kazdych 15 dni. Nastastie jej vo februari vesmir zoslal dvoch pracovitych Slovakov, ktori za tri jedla denne su ochotni cely den pracovat a este k tomu z vlastnej iniciativy hladat ten najlepsi sposob, ako napr. namiesat tu spravnu zmes, ci opravovat chyby, ktore uz sa spravili, aj ked to v ich povodnom popise dobrovolnickej prace vobec nebolo. Zvysnymi clenmi rodiny su Irving (11) a Dani ml. (6). Zlate decka, maju nas velmi radi (nielen preto, ze sa s nimi chodime kupat :-)). O zivote miestnych deti viac v 6. kapitole. Nasa spanielcina sa pomaly ale isto zlepsuje, uz aj Piatok zacina dost rozumiet a co-to rozpravat. Ja uz sa viem s Gris o vselicom porozpravat, zatial este nie velmi do hlbky a niekedy to chvilku trva, kym si porozumieme, ale nakoniec sa vzdy nejako dohodneme :-). Nasa anglictina tiez nezahala, kedze je tu vela turistov z USA a nasimi najlepsimi kamaratmi tu su Ian – dobrovolnik z Irska a Sally a Winky – manzelia na dochodku, povodom z USA, ktori 8 mesiacov do roka byvaju tu a 4 mesiace v Colorade. Sally nedavno oslavila 70. narodeniny, ale jej energiu a entuziazmus by jej mohol zavidiet nejeden mlady clovek. Asi ako jedina sa snazi o zblizenie mexickej a USAckej komunity (viac v kapitole o zivote miestneho obyvatelstva). Najma v poslednej dobe sme sa velmi zblizili, zistili sme, ze mame velmi vela spolocneho. Ako som vzdy tuzila mat viac kamaratov medzi rovesnikmi (hlavne, ked som bola mladsia, ked som kamaratov rovesnikov naozaj vela nemala), tak potom zrazu clovek zisti, ze na veku vlastne vobec nezalezi :-). Akuratze Ian aj Sally s Winkym v polovici juna odchadzaju, takze si budeme musiet najst novych kamaratov.
Pictures:
Bike trip