... a nohami, stale vo vode nebolo nic vidno), raz som pri tej prilezitosti asi stupila na malu raju alebo co, nieco ma silno pichlo / stiplo do chodidla, chvilku som skoro nevedela chodit, ale marne. Hladat potopenu vec v oceane je asi este beznadejnesie ako hladanie ihly v kope sena. Hladala som aj v smere prudu, lebo som ocakavala, ze prud so sebou uniesol aj moje okuliare (aj ked niekto z miestnych mi povedal, ze si mysli, ze to bude stale ne tom istom mieste, kde som to stratila, tociace sa vo vire). Nakoniec som sa vzdala marnej nadeje, ze ich este niekedy uvidime a v snorchlovani sme sa zasa s Piatkom striedali. Bolo mi velmi luto, ze som stratila ten Daniho snorchel, Dani sa sice tvaril, ze to nie je ziadny problem a ze nechce, aby som mu kupila novy, ale bol to jeden z takych lepsich a bolo mi to velmi blbe. Ale co sa dalo robit. Asi po dalsom tyzdni ideme takto raz vecer s Piatkom na plaz a zrazu na nas vola chlapik z jedneho zo snorchel – biznisov, ze ako vraj vyzerali tie okuliare a snorchel, co som stratila (povedala som im vtedy, ze keby nahodou niekto nasiel okuliare a snorchel, tak nech mi daju vediet). Tak som mu ich popisala a on na to “popis sedi, nasli sme Ti ich”. Nasli ich, ked boli na clne, uplne niekde inde, nez kde som ich stratila a po viac ako tyzdni co sa kupali v mori a piesku na dne (vdaka tomu, ze boli plne piesku, uz potom asi neodplavali dalej). Je to jasne, vesmir nam stale praje :-).
No comments:
Post a Comment