Day 214 - 2nd January, Santo Tomas - San Vicente, 30.93 miles

Rano opat cvicime Tai-chi a potom sa vydavame na cestu. Siroka cesta vedie az do udolia s dedinkou Santo Tomas, kde konci sranda a zacina stara uzka cesta, jej prerod na siroku a krajnicovu je vsak uz v plnom prude, takze mozno za par rokov bude po romantickej Baja Californii, pochovanej pod pruhmi asfaltu... Teraz vsak tieto miesta pokroku bolo treba obchadzat po "polnej" ceste, celkom sme boli radi, ze nemame cestne bicykle, to by bola riadna otrava. Z okolo nas prechadzajuceho auta sa ozve potlesk, posadka - vsetko mladi surferi - si zjavne robia srandu, ale bolo to celkom mile, ako sme sa tam tak prebojovavali tym prachom, kamenim a horucavou. Celkovo s autami nemame zatial ziadne problemy, premavka je relativne mala, kamiony su uzasne ohladuplne, vzdy nas obchadzaju sirokym oblukom a nezabudnu nas priatelsky pozdravit (aj ti co idu v protismere).
Pred Santo Tomas skusame vypytat vodu v restauracii/obchode, ale chcu iba predat. Zastavuje sa vsak pri nas mexicka rodinka vo velkom autisku, otec rodiny zil nejaky cas v USA a je to bajker-pretekar, pozna dokonca aj nejakeho borca z Ciech, co je svetovou jednickou na horskom bicykli. Ked zistuje, ze nemame vodu, hned nam capuje zo svojej bandasky. Santo Tomas sa nachadza v sirokom udoli, je to dalsia oaza, obcas tadialto preteka rieka, teraz sucha (prsi tu vraj len v septembri, do roka maju v priemere tak 3 cm zrazok), naokolo su polia a pastviny, zvolna prechadzajuce do puste. Cesta sa zacina lepit na jeden z kopcov co uzatvara toto udolie a klukatit sa do sedla. Je teplo a stupanie je pomerne dlhe a strme, jedina vyhoda je, ze kopec nad nami tieni slnko, a tak ideme relativne v tieni. Nahle pri nas zastavuje auto v protismere a sofer z neho (z USA) na nas krici nieco take, akoze ci si myslime, ze nas tu niekto chce na cestach a ze sme blazni... hm, tak my sme blazni a ohrozujeme premavku? Hlavne ze on so svojim sirokym truckom blokuje celu cestu v strmom kopci a v ostrej zatacke... holt niektori USAncania su strasne nervozni. Az mi z tych negativnych vibracii, co vysielal, zrazu praskla spajdla na zadnom kolese. No, vyteperili sme sa hore do niecoho co som si zprvu myslel, ze bude sedlo, v skutocnosti to bol skor zaciatok dalsej z mnohych nahornych plosin, opravil som spajdlu (bola to ina, nez ta naposledy) a pokracovali sme v ceste. Slnko pomaly zapadalo a my sme sa v zlatej hodinke klukatili pomedzi zlte kopce a zlte skaly, vsetko bolo zlate a oranzove. Az navecer sme dosli k okraju onej nahornej plosiny a pod nami sa otvoril vyhlad na rozsiahlu rovinu olemovanu zubatymi kopcami. Takmer kolmo pod nami bolo mestecko San Vicente. Zjazd bol uplne uzasny, taky vecerne pohodovy, vzduch uz zacinal byt chladny a vonal prichadzajucou nocou. Hned v prvej restauracii sme si vypytali vodu, dedusko za pultom nas najprv poslal do obchodu, ale potom vybehol za nami von s krcahom a naplnil nam vsetky flase (pricom sa asi tri krat musel vratit dnu a doplnit krcah, vzdy sa len usmial a spytal sa s paradnou spanielskou anglictinou: "mooor?"). Kedze sa uz zmrakalo a nevyzeralo to na zakernu prietrz mrakov, zisli sme do blizkeho koryta rieky a tam rozbili nas tabor. Noc bola mraziva, na oblohe asi tisic miliard hviezd, makky piesok pod stanom kompenzoval nase vyfuknute karimatky, spalo sa dobre, aj ked v noci mrzlo, rano bola na stane celkom slusna namraza a zips sa nedal poriadne otvorit ako bol zamrznuty. Holt pust je pust.