Kedze sa inde moc nedalo, postavili sme si stan na tych cukrovych vodnych kvetinkach, rano sme mali celkom slusne mokru podlahu na stane. Spali sme kusok za El Rosario, kedze najblizsia voda bude az za cca 50 km, vratili sme sa do dediny po vodu (dali nam ju zadarmo v miestnych restauraciach). Samozrejme dedinky psi nas chceli trochu poprehanat, ale Roberto nam na nich poradil dobry trik, staci na nich vystreknut trocha vody z flase a hned sa zastavia. Na tuto prilezitost som si uz davnejsie prichystal jednu malu flasku (po okrajoch ciest sa ich tu valaju stovky) od Gatorade (oblubeny to iontovy napoj v US a popularny aj tu). A naozaj ked po nas psiska vystartovali, chrstol som na nich trochu vody a ihned sa zastavili. Mozno nie su zvyknuty na taky naval vody tu v pusti, Roberto nam hovoril, ze je to preto, ze sa nekupu a vodu nemaju v oblube :-)
Za El Rosario sme prekonali siroke koryto vyschnutej rieky a zacali stupat do hor. Ono vlastne cely den sa niesol v takej povznesenej nalade, stale sme totiz stupali do vysin nebezkych. Cesta sa stverala od urovne mora az od Valle de Los Cirios (udolie Ciriov?), co bolo vo vyske okolo 1000 m n.m. Coskoro sme za sebou nechali zelene policka okolo El Rosaria a vstupili do puste. No skor ako pust by sa dalo povedat do neuveritelnej obrovitanskej zahrady. Zo zaciatku bolo vsade len vsadepritomne agave, mnohe z nich kvitli, takze to vyzeralo ako v nejakej zahrade. S nadmorskou vyskou sa zvysovala aj diverzita jednotlivych sukulentov. Jedine co sme este ako tak rozpoznavali boli opuncie, agave a Ciria, co su prazvlastne endemity, vyzeraju ako kmene stromov bez konarov (mozu mat az 15 m do vysky) iba porastene listkami a na vrcholku maju taku vtipnu korunku kvetov, teraz vsak uz uschnutych. Byt tu tak v sezone, ked vacsina z kaktusov kvitne, tak to tu musi hyrit takym kvantom farieb, ze ani peyotom sa netreba pchat. Ciria tu vytvarali doslova lesy, ved tym je tato cast Baja aj znama. Su to uplne fantasticke kaktusy (ak sa to vobec este radi medzi kaktusy). A islo sa vyssie a kaktusov pribudalo, aut ubudalo, ku koncu dna sa objavilo tak jedno za 10 minut. Kopec zdaleka nebol taky strmy a keby aj, kto ma cas sa zapodievat nejakym kopcom, ked tu vsade naokolo je tak krasne. Agave, opuncie, ciria, hm, este nieco co sa po anglicky vola Compas Barrel Cactus (vizera ako taky maly, niekedy velky, hodne pichlavy sud a pichliace na jeho vyrholku vytvaraju nieco co s trochou fantazie pripomina ruzicu kompasu), to boli take vacsie a vyraznejsie druhy, medzi tym sa tmolilo kopec pichlavych krpalov, jeden pichlavejsi ako druhy. Ked sme sa dostali uz skoro na nahornu plosinu s udolym ciriov zacali sa objavovat dalsie fenomenalne kaktusy, po spanielsky sa volaju Cardon Cactus (Pachycereus Pringlei), su giganticke, v americkych westernoch mozete casto vidiet ich severnejsich pribuznych - saguara, ale to je len slaby odvar. Cardony mozu mat takmer 20 m na vysku, vahu niekolko ton, kopec bocnych "vetiev" a vek okolo stoviek a tisicok rokov, ze vraj tieto tu su okolo 2000 rokov stare. Takze ako keby sme boli opat v Redwoods National Park, akurat ze v kaktusovej podobe. Posledne zbytky dna si vychutnavame spanilou jazdou na vrsku planiny. Narazame na restauraciu (naozaj skoro presne po 50km), vodu nam moc nechcu dat zadarmo, tak po prvy krat pouzivame nas filter na vodu (nech sme ho tych 10 000 km nevlacili zbytocne) a filtrujeme si vodu co je zadarmo v umyvadle, aj tak ju potrebujeme iba na varenie, takze este prejde varom. Kym definitivne pohasne den, nachadzame pekne miestecko pod mohutnymi Cardonmi a jednym Ciriom, kusok od cesty. Dostat sa nan s bicykalmi bolo tak trochu ako prechod minovym polom.
Before we left up to the mountains, we stopped in El Rosario for water (next possibility will be in 50 km). Some dogs tried to chase us but I sprayed them with water from bottle and it changed their minds. Thanks Roberto for this little trick, it works perfectly. From El Rosario led nice road with shoulder, first following the Arroyo river, totally dry now. The river bed is used for farming, around El Rosario are many farm fields. The east bank is formed by nice (sand, sandstone?) cliffs, which makes impression that you are in real desert now. After the Arroyo river begins the uphill to the Valle de Los Cirios, this huge valley/plateau is about 2500 feet above sea level. Very soon the good road ended and we were biking again on narrow and windy one. Luckily the climb wasn't very bad, a few steep parts were separated by nearly flat sections in the river valleys and sometimes we enjoyed nice downhill. Traffic wasn't bad at all, semitrucks in narrow curves were nasty, but they were really careful and always gave us enough space or stopped (not as buses from ABC, which always nearly hit us, even if the road was straight and empty).
No comments:
Post a Comment