Day 28 - June 30th 2013

Ráno cestujeme späť do Clevelandu. Opäť mrzneme v Megabuse. SJ vystupuje v Tolede a zostáva do pondelka u jej priateľky Courtney. Nás v Detroite vyzdvihujú SJ-iny rodičia a ideme nakupovať nejaké zásoby (aj pre nás na cestu). Po ceste si obzeráme jeden blok postavený len preto, aby nakoniec efektívne vyletel do vzduchu. Natáčajú tu ďalší diel Transformerov. Navštevujeme ešte SJ strýka, sú čerstvými znovurodičmi, tak všetci chcú vidieť (ošahať, ovoňať) nové mimino. Našťastie to len z povzdáli sledujeme.

Day 27 - June 29th 2013 Cleveland Pride

Výhodou pobytu v civilizácii je, že na raňajky môžete mať lievance a vajíčka.

Harmony odišla na Pride o trochu skôr, keďže bude v sprievode. My šliapeme pešo (do centra je to asi len 20 min), odetí do dúhových farieb. Pride tu má evidentne dobrú reputáciu, kopec ľudí nás zdraví, nikto sa nám nesnaží vymlátiť mozog z hlavy, myslím, že sme po ceste nezaznamenali ani jednu negatívnu reakciu.

Keďže Američania milujú sprievody s alegorickými vozmi, Pride tiež prebieha v tomto duchu. Sprievod, v ktorom sa reprezentujú rôzne organizácie, spolky, firmy, ale aj cirkvi (tých tu bolo fakt kopec) sympatizujúce alebo bojujúce/podporujúce práva gayov a lesieb, vedie z centra do prístavu, kde je potom až do večera festival. Na jednom úseku postáva hlúčik „normálnych“ ľudí, mávajúcich bibliou a transparentmi v štýle ako, že „proste boha o milosť“, či len stručné „do pekla s vami“. Proti týmto demonštrantom je pripravená, už tradične, jednotka asi dvadsiatich anjelov, ktorí vytvoriac líniu medzi sprievodom a demonštrantami, celkom efektívne zatienia týchto „normálnych“ ľudí a ich „normálne“ transparenty svojimi krídlami. A všetci v sprievode vrátane áut sa snažia robiť v tomto mieste maximálny hluk, takže sa vôbec nedá počuť čo po nás tí „normálovia“ pokrikujú. Ale ani by to nebolo treba, keďže týchto demonštrantov nie je ani tridsať (zatiaľ čo v sprievode je nás okolo troch tisíc). Sprievod končí v prístave, kde je do večera festival. Kopec stánkov s rôznymi organizáciami, akciami, hudba. Na záver festivalu sa na oblohe ukazuje naozajstná dúha.  

Day 26 - June 28th 2013 Späť do Clevelandu

Doobedie trávime v knižnici na internete, SJ u lekára, ktorý jej potvrdzuje, že je v lepšej kondícii než bola pred naším bike tripom. Po ceste do Detroitu sa nás snaží utopiť menšia prietrž mračien a potom vďaka prepchaným cestám takmer nestíhame autobus. Nakoniec ale všetko klape a plynulo prechádzame z auta do autobusu a rútime sa v ústrety Clevelandu. Megabus je skvelý, dvojposchodový autobus s internetom (ktorý nám ale nefunguje) a klimatizáciou, ktorá je permanentne nastavená na 20°C, v praxi to znamená, že v autobuse je permanentne tak 15°C (šofér je ale super, každú chvíľu sa za to ospravedlňuje, bohužiaľ ani on nad tou pekelnou klímou nemá kontrolu). V Clevelande spíme u Harmony, SJ priateľky, ktorá tiež ide zajtra na Pride. Celú noc leje ako z krhly.

Day 25 - June 27th 2013

Véľmi dlho spíme, potom jeme, rozprávame sa. Skúšame balancovať na windsurfingovom prkne (bez plachty) čo sa nezaobíde bez „nedobrovoľného“ plávania (u Bašky aj dobrovoľného). Dozvedáme sa o tom, že cez víkend bude v Clevelande Rainbow Pride a keďže len pred pár dňami prešiel v Amerike zákon zaručujúci rovnaké práva pre heterosexuálne alebo gay manželstvá v celej USA (s výnimkou niektorých štátov, ktoré tento zákon bojkotujú), zdá sa, že by to mohla byť celkom veľká udalosť. Zisťujeme ceny lístkov a Megabus vychádza na 20 $ za spiatočný lístok. Ďalej nie je čo riešiť, kupujeme lístky a zajtra pofrčíme do Clevelandu.

Day 24 - June 26th 2013 Library Day

Ráno ide Baška ako prvá na masáž, potom ja a na koniec SJ. Zvyšok dňa trávime v knižnici na internete, skypujeme s rodinami, aktualizujeme fotky na picase, plánujeme ďalšiu trasu a podobne. Na večer navštevujem SJ babku a strýka, kde ostávame do druhej v noci a potom ideme vyzdvihnúť Molly (SJ sestru) na letisko v Detroite. Jej lietadlo pristalo o pol štvrtej ráno (so skoro 2-hodinovým meškaním). Späť na ostrov sa dostávame za svitania, akurát pozdravíme SJ rodičov na ceste do práce.

Day 23 - June 25th 2013 Mystery Day

Baškine narodeniny, Theresa (mama SJ), spolu so SJ a Juliou (jedna z troch SJ sestier) nám prinášajú raňajky do postele a potom vyrážame na výlet s prekvapením, tým je jazero Huron a maják na jeho pobreží v Port Huron. Po exkurzii po majáku (viete koľko majákov má Michigan? no rozhodne viac ako máme na Slovensku, povedal pán sprievodca :-)) a obede sme sa čvachtali v jazere a hľadali Petoskey stones, čo sú vlastne skamenelé koraly (bolo ich tam celkom dosť), občas sa prehnal nejaký trajekt a aj by sme si zaplávali, ale dnes sa zlomilo počasie a bolo zamračené a pomerne chladno. Potom čakalo Bašku ešte jedno prekvapenie a to hľadanie pokladu – Theresa pripravila kartičky s rôznymi úlohami, ktoré musela Baška splniť a zakaždým sa dozvedela ďalšie miesto s novou úlohou. Poklad ju očakával v aute a to bola poukážka na masáž (a jedna pre mňa a SJ). Večer sme strávili v St. Clair, kde SJ rodina má ďalší dom a SJ nám poukazovala jej „rodné mesto“, hlavne kde nás zajtra očakáva masáž a kde je knižnica, kde sme zajtra plánovali cez deň parazitovať na internete.

Day 22 - June 24th 2013 Sleepy Day

Dnes v podstate len vylihujeme, organizujeme fotky a plávame v rieke čo je hneď za SJ domom. Na večer sme si boli zaskákať z mostu.

Day 21 - June 23th 2013, 45.8 miles, Shetland Cons. Area – Marine City – Harsens Island

Ráno je ako po búrke vymaľované, vyrážame do krásneho dňa a celkom slušného protivetru a 30 míľ po takmer absolútne rovnej ceste. Skúšame sa striedať na čele, ale veľmi to nepomáha. Protivietor dominuje tomuto dňu. Okolo obeda prichádzame do ... naloďujeme sa na ferry a prechádzame na americkú stranu rieky St. Clair. Potom nás čaká nekonečné čakanie na hranici. Chlapík na colnici mal rôzne podivné otázky, napr. ako dlho budeme v USA, kde presne sa budeme zdržovať, kde a kedy odlietame domov a pod. No vzhľadom na povahu našej expedície sa na tieto otázky dosť blbo odpovedalo, tiež veľmi nepomohlo keď sa začal vypytovať na to, či máme nejaké zamestnanie a pod. Colníkom je hneď akési podozrivé, keď im poviete, že skrátka teraz máte v pláne iba cestovať a nič iné. Taktiež mali trocha problémy, že náš status bol stále pre J1 víza a zmeniť ich na turistický status sa väčšinou robí tak, že sa dotyčná osoba musí vrátiť do svojej rodnej krajiny. Takže chlapík čo nás mal na starosti musel trochu telefonovať veľkému bratovi náčelníkovi, ale evidentne sme mu boli sympatickí a chcel nám pomôcť, takže nakoniec to dobre dopadlo. Trocha pomohlo, keď si pozrel koľko peňazí máme na účte a nakoniec, po asi hodine čakania, nám bolo láskavo povolené vstúpiť na americkú ctenú pôdu, ale iba na 90 dní, potom musíme preč. Čisto teoreticky by malo byť v pohode prejsť do Kanady a potom sa zase vrátiť späť. Dúfam, že ďalší ujovia colníci budú mať pre nás pochopenie, lebo tu je to všetko iba o ľuďoch. O ľuďoch a papieroch, lebo aj v dnešnej dobe vyspelej digitálnej technológie sme stále museli vypĺňať dokola tie isté formuláre (asi štyri krát) a aj napriek tomu, že máme pasy s čipmi a všetkými tými kódmi, odtlačkami prstov, všetko závisí na malom papieriku, ktorý nám pripli do pasu a pokiaľ ho neodovzdáme na hranici, tak máme průser. 
Po úspešnom prechode hraníc sme to oslávili kúpaním sa v rieke St. Clair, stále bolo veľmi horúce počasie. Potom nás čakalo ešte niekoľko míľ na Harsens Island, ale to sme zmákli ľavou zadnou, za chvíľu už sme sa viezli kompou na Island a SJ nám nadšene rozprávala o všetkom okolo nás. U Kukawkovcov nás už očakával celý uvítací výbor, celá SJ rodina a ešte zopár susedov/priateľov. Po troch týždňoch na bikoch nastal čas na chvíľu si vydýchnuť a odstrojiť našich tátošov. Doposiaľ sme urazili 675 míľ alebo 1100 km.

Day 20 - June 22th 2013, 51.18 miles, St. Thomas – Newbury

Od rána je obloha zatiahnutá, ale je to ten typ oblačnosti čo neprináša chládok, od rána je nepríjemne dusno a ešte teplejšie ako včera. Pokračujeme po vedľajších cestách, niekedy dokonca aj s asfaltom, zakaždým s protivetrom. Všade sú len polia, dokonca aj fariem ubudlo. Okolo obeda je tak horúco, že sa schovávame do tieňa stromov a máme obed/siestu až pokým najväčšie teplo neprejde. Na ceste do Wardsvillle nachádzame podivuhodnú galériu – Made on Earth. Opäť potrebujeme doplniť vodu, tak prečo nie tu, že? Vchádzame dnu a nachádzame týpka/umelca, ktorý to tu všetko vytvoril. S trochou nadsádzky by sa dalo povedať, že sa vynoril z oblaku dymu, pohodový úsmev na tvári, plechovka Coca-Coly v ruke (predstavme si radšej pohár vína – červeného), dlhé vlasy, opálený, vyžaroval z neho mier a radosť. Skrátka taký miestny hipík/hašišák. Všetky jeho sochy alebo maľby boli inšpirované prírodou, spiritualitou, ekológiou a boli vyrobené z „odpadu“. Namiesto plátna dvere od skrine, či staré dosky, farby od ľudí čo mu ich buď darovali alebo ich chceli vyhodiť, kadibúdka v rohu záhrady vyrobená zo starej verandy so starodávnym lustrom hádam ešte na sviečky, veľkú obľubu mal asi v starých satelitných tanieroch, jedna časť „galérie“ s pódiom (v budúcnosti bude slúžiť ako miesto na koncerty) mala po stranách na plote kvety zo satelitov (odrážajú zvuk, lepšia akustika), a bola tam aj malá kaplnka (na účely svadieb a pod.), ktorej strecha bola z obrovského satelitu, keď ste stáli v strede a niečo povedali vytváralo to naozaj zvláštnu ozvenu. Takmer som zabudol, že všetko bolo angel-friendly, súčasťou galérie (ono to ešte nie je úplne hotové) bude aj malá kaviareň/reštaurácia (ovocie a zelenina z miestnej záhrady) a všetky stoličky boli spravené tak, aby na nich mohli v pohode sedieť aj anjeli (to znamená, že operadlá boli vykrojené tak aby nezavadzali krídlam). No a všade boli zasadené kvety (nenáročné, nie veľmi extravagantné, ale vo všetkých možných farbách), bylinky, stromy... Jeho dom bol zrejme v minulosti kostol. Chlapík bol naozaj v pohode, nechal nás tu obkukovať aj potom čo naložil svoju rodinku do auta (mal dve malé dcéry) a odfrčal niekam preč. Keď sme prechádzali cez Wardsville, kde-tu sme videli jeho obrazy.

Vo Wardsville sme sa pokúšali kontaktovať SJ rodinu. Naše telefóny boli nanič, takže sme skúsili „klasickú“ telefónnu búdku. Kupodivu fungovala, ale ako sa vlastne s tou predpotopnou vecou narába? Spojenie sa nám nepodarilo nadviazať, aspoň sme zarobili desať centov (automat vypľul toho viac ako sme doň nahádzali). Takže SJ „odchytila“ dvoch miestnych chlapíkov čo meditovali nad motorom nákladiaku a jeden z nich jej požičal svoj mobil (videl nás pred tým sa trápiť s telefónou búdkou), takže sa nám nakoniec spojenie podarilo nadviazať a informovať SJ rodinu o tom, že zajtra prídeme. A ako bonus nám ešte poradili, že asi 10 míľ odtiaľ je Shetland Conservation Area s kempom, kde sa dá prespať. 

Za Wardsville prechádzame cez ďalšie malé mestečko – Newbury. Práve tu prekračujeme hranicu 1000 km. Nasleduje malá oslava s čokoládou. Za Newbury sa napájame na cestu, ktorá vedie na hranicu s USA, po zopár zatáčkach smeruje takmer priamo na západ. Priamka dlhá 30 míľ.

Už za tmy nachádzame Shetland Conservation Area s asi najtichším kempom, čo som kedy videl. A čo je paráda, je to zadarmo. Zastavuje sa u nás starý Joe (či Bill?), niečo ako miestny správca, ukazuje nám kde je voda a toalety, dáva zopár rád do života a pridá zopár svojich životných príhod. Pred tým než zaľahneme ešte príde búrka a na chvíľu sa chce tváriť akože je naozaj, ale „stanujeme“ pod prístreškom a tak sme úplne v pohode.

Day 19 - June 21th 2013, 43.95 miles, Otterville – St. Thomas

Prvý naozaj veľmi horúci deň. Obloha bez jediného oblaku, slnko sa nás snaží stopinkovať za každú cenu. Prašné vedľajšie cesty – sú bez premávky a najkratšou alternatívou aj keď fyzicky náročnejšie. Ale zase môžeme ísť vedľa seba a rozprávať sa. Hrajeme hru povedz dve pravdivé príhody zo svojho života a jednu vymyslenú, ostatní musia uhádnuť čo je pravda a čo nie.

Nachádzame dom zakopaný do svahu, keďže nás zaujal a potrebujeme vodu, ideme si ju vypýtať do tohto parádneho domu. Dozvedáme sa, že nie je úplne energeticky pasívny, ale na vykurovanie im stačí iba elektrina a je to o dosť výhodnejšie, akurát v zime musia dať na strechy protisnehové zábrany, aby im nezasypalo vchod. Ale inak ľudkovia čo tu bývajú si tu spokojne nažívajú už 25 rokov.

Ďalej prechádzame cez nekonečné polia, míňame jednu farmu za druhou. Pomerne často sú súčasťou farmy aj obrovské solárne panely. Kanada sa zdá byť trocha „ekologickejšia“ než USA, aspoň SJ hovorí, že niečo takéto v USA nevidela.

Navečer sa dostávame do mestečka St. Thomas, mesto úzko spojené so železnicou, teraz už len so spomienkou na železnicu. Mala tu byť ďalšia cyklocesta namiesto železnice, ale nevieme ju nájsť. Nakoniec spíme v záhrade na jednej z miestnych fariem.

Day 18 - June 20th 2013, 48.38 miles, Selkirk – Port Dover – Delhi - Otterville

Všetky zásoby prežili mývalí nočný nájazd. Vyrážame skoro ráno (náš rekord, je len niečo málo po ôsmej), časť motivácie spočívala v tom odísť skôr ako otvoria Office v kempe a budeme musieť zaplatiť za noc. Tento plán nám vyšiel :-). 

Za Salkirkom obchádzame najprv elektráreň (na uhlie) a potom sa dostávame k oceliarni, ktorá je však zavretá. Pred jej bránami posedávajú „bývalí“ zamestnanci, protestujúci proti zavretiu továrne. SJ sa s nimi hneď púšťa do reči a zisťuje čo sa deje. V skratke, oceliareň kúpila U.S. Steel, a keďže momentálne obchody moc nejdú, zavreli to tu takpovediac cez noc a zamestnancom neponúkli žiadnu vhodnú alternatívu. Takže americko-kanadské vzťahy sú v tejto oblasti trochu pošramotené. 

Za oceliarňou sa dostávame do Port Doveru, kde vďaka mapám čo sme včera dostali, nachádzame parádnu cyklocestu vedúcu do kanadského „vnútrozemia“ do mestečka Delhi, ktoré je na ceste do Londýna (Američania nemajú veľmi bujnú fantáziu na vymýšľanie zemepisných názvov), nie že by sme chceli ísť do Londýna, ale je to zhruba v rovnakej zemepisnej šírke ako chceme prekročiť hranicu do USA. Cyklocesta nás vedie popri malej riečke, všade okolo sú lesy a lúky, zrazu ako keby sme sa ocitli v úplne inej krajine. A ako to už tu je tradícia, opäť je vybudovaná na starej železnici.

V Delhi dopĺňame vodu a vrháme sa do útrob agrokultúrnej púšte, ktorá dominuje v tejto časti Kanady. Cesty sa tu projektovali presne podľa pravítka, dlhé rovné línie, pravé uhly. Stretávame miestnych cyklistov a dostávame typ na miesto kde sa dá prespať. Je to pri malej riečke kúsok od Ottervillu (asi tu v minulosti mali vydry, možno ešte stále majú). Po pár míľach naozaj nachádzame celkom pekné miesto, schované v lese – čo znamená, že večeru varíme na naozajstnom ohni, bez pomoci fosílnych palív. Baška trocha hrá na  flautu, ja trochu brnkám na mandolínu. Baška brnká na nervy miestnemu mývalovi, vyháňa ho na strom a zrejme mu do konca života pokazila pôžitok z fotografovania. Tašky s jedlom preventívne vešiame na strom, ale celú noc je pokoj.

Day 17 - June 19th 2013, Dunnville to Selkirk Provincial Park

Ranné kúpanie v ľadovej vode, Baška sa ukázala ako pravý ľadový medveď. Je nádherné ráno, ideálne počasie, ideálna cesta. Pred obedom sa zastavujeme v bufete/reštaurácii a dávame si vyprážaného Melanogrammus aeglefinus a smoothie (čo je ľadová dreň s ovocím, niečo ako ovocný koktail ale bez mlieka). Prechádzame okolo veterných turbín. Cesty a niektoré domy lemujú plagáty vyzývajúce ľudí do boja proti nim, alebo vyzývajú ľudí k ich podpore, zjavne sme uprostred nejakej lobistickej kampane. V Dunnville prechádzame cez "Grand River" a potom sa opäť vraciame na breh jazera Erie. Míle ubiehajú, čas obeda sa blíži, ale je ťažké nájsť nejaké miesto na obed, všade sú len dovolenkové chatky/domy, súkromné pozemky a tabuľky so zákazom vstupu.
Navečer sa dostávame k Selkirku čo je Provincial Park, niečo ako State Park v USA. Pri jednej z prestávok okolo nás prechádza chlapík na bicykli a hovorí nám, že v Selkirku je kemp, kde sa dá prespať. Vzhľadom na to, že nič lepšie po ceste nie je, ideme tam. Pred vstupom do parku stretávame toho istého chlapíka, tentokrát na krásnej motorke a dostávame od neho niekoľko máp tejto časti Kanady, len tak. Prišiel sem vlastne len kvôli nám, aby nám dal tie mapy, milé.
V kempe neplatíme nič, lebo je už večer a "office" je už zavrený. Kemp je fajn, akurát sme sa dostali do krížovej palby nejakej mývalej rodinky. Celý čas obliezajú náš stan a neuveriteľne ich priťahujú naše tašky s jedlom. Najprv som ich zabalil do celty, ale to pre nich nebola prekážka. Zaľahli sme a už o chvíľu som vyskakoval zo stanu a odháňal otravných mývalov od nášho jedla. Potom som sa snažil schovať tašky pod bicykle, na vrch som narafičil ešus s lyžicami a šálku, ako poplašné zariadenie. Ani nie za desať minút po tom čo som zaľahol, ma budí rachot a tak skáčem zo stanu von a znovu odháňam mývalov. No skúsil som ešte niekoľko variánt, ale nič nezabralo. Keď som vyliezal so stanu asi po piaty krát, skonštatoval som, že jediná možnosť je zavesiť tašky na strom. Nejako sa mi to podarilo a opäť som zaľahol, aby som za chvíľu zase skákal zo stanu von. Jeden mýval sa úporne snažil dostať do tašiek aj napriek tomu, že viseli z konára. Tak som ho pomocou opaľovacieho krému (použitý ako projektil) a nadávok zahnal až na vrchol stromu a išel spať. Po zvyšok noci už bol kľud. Baby celú tú srandu prespali a o ničom až do rána nevedeli.

Day 16 - June 18th 2013, 28.58 miles, Fort Erie to Port Colborne

Ďalší krásny deň, do Port Colborne nás vedie cylkocesta ako narýsovaná pravítkom, holt je to celkom výhoda budovať cyklotrasy na starých železničných tratiach. Nachádzame čerešňu, čo si len tak rastie niekomu v záhrade. Je to asi prvý ovocný strom čo sme tu za celý čas stretli a keďže SJ ešte nikdy nejedla čerešne zo stromu a  tu sa moc nepoužívajú ploty...
Počas obednej pauzy zisťujem, že Thelma má menšie problémy s bedrami, akosi jej hrkoce stredová oska, hmm... V Port Colborne, potom čo sme si pozreli ako funguje výťahomost (akurát prechádzal trajekt), nachádzame bike shop a Thelma prekonala menšiu operáciu (za 50 $), takže teraz jej už klepocú iba staré pedále.
Cyklocesta končí v Port Colborne, ale popri pobreží vedie celkom pekná cesta s výhľadmi na jazero. Kopírujeme jazero až do večera, keď nachádzame verejnú pláž (malá medzera v nepriepustnom páse súkromných pozemkov lemujúcich celé jazero). Bivakujeme na pláži, Baška sa rácha v jazere, my rozvážnejší radšej varíme večeru (voda je naozaj ľadová).

Day 15 - June 17th 2013, 22.99 miles

Ďalšia noc v kempe (43 $ aj s daňou), moc sa neponáhľame, oddychujeme. Cyklocesta nás vedie do Fort Erie, opäť raz vidíme Buffalo, ale tentoraz z opačnej strany. Pozorujeme kŕdeľ rybárov loviacich v rieke Niagara, od dnešného dňa budeme chvíľu kopírovať severný breh jazera Erie. Nálada je akási ospalá, my sme akýsi ospalí. Navečer Baška so SJ idú obzrieť vhodné miesto pre kempovanie na pláži, ja ostávam na cykloceste a pokúšam sa trocha doladiť moje zodrané brzdy. Po chvíli sa pri mne zastavuje cyklopani so svojou cyklodcérou a začína sa odvíjať klasický rozhovor akože odkiaľ, kam a ako dlho... končiaci otázkou, že kde budeme spať. Hovorím, že radi by sme ušetrili peniaze, takže asi niekde na pláži. Na to nás cyklopani pozýva ku nej domov (do ich "letného" sídla), je to síce asi dve míle späť, ale zase by sme mali k dispozícii celý ich "druhý", malý dom, ktorý obvykle prenajímajú a teraz je prádzny a bolo by to zadarmo. Takže večer spíme v luxusnom domčeku, chvíľu sa prechádzame po pláži a tetuška je neuveriteľne super, ešte nám dokonca dáva kopec jedla. Na večeru máme palacinky s čučoriedkami, kopec orechov a na raňajky nás čakajú vajíčka (čo je pre SJ takmer ako týždňový pobyt v rajskej záhrade).

Another night, another camp (43 $ with tax). This day we didn`t hurry, so we spent only the afternoon on bikes. The bike trail led us by Niagara River to Fort Erie. We saw Buffalo again, but from the opposite site of the river. An amazing flock of terns was catching fish in river. From Fort Erie we will be following northern bank of the Lake Erie. In the evening while Baška and SJ went to check the beach for some suitable place for camping, I stayed on the bike trail and tried to fix my brakes. After a while some lady and her daughter on bikes stopped and asked me about our trip and where we would like to sleep tonight. I said that we would like to save money and we are looking for some place on beach... After that she invited us to her house and let us sleep in her family's rental house. Such a lucky coincidence! Thanks again Sally, Lee and Sarah!!! (especially for the eggs, blueberries, nuts, chocolate and yogurt)

Day 14. Still Niagara Falls, June 16th 2013, 14.29 miles

We made it to the falls yesterday (had some difficulty sending messages near the border but now we're in the most wonderful diner letting us use their wifi). Canada is amazing, we've been telling our story to all the tourists (even in the middle of all these strangers we still stick out:). At Scoops (the diner) this morning everyone paid for our breakfast...and then the diner didn't bill us!!  They're even sending us with a loaf of bread for the road. 
Just wanted to let everyone know that Canada is treating us like long lost friends,& as Martin just said,"it was hard to get here but it will be even harder to leave this place"....he was talking about the wait for the amazing food but I think it applies to this beautiful country too.

Niagara Falls

Finally we are here  :-)

13. deň, 15. júna 2013, 43,5 míľ

Výrážame na naše pomery pomerne zavčas rána (okolo 10:00 :-)). Je slnečný deň, ale fúka pomerne svieži vietor. Prepletáme sa ulicami Buffala, cez centrum a rôzne mestké štvrte, až k rieke Niagara, popri ktorej vedie cyklocesta. Breh rieky je lemovaný opustenými industriálnymi komplexami - pamiatka na zašlú "slávu" tohto regiónu, keď jednoduchí ľudia mohli mať jednoduchú prácu a nemuseli sa veľmi starať. Nuž "outsourcing" je sviňa a Čína vie všetko vyrobiť tak lacno...
Počas nášho prechodu Bufallom stretávame kopec miestnych bikerov, zopár z nich sa zastaví na kus reči, občas sa to hodí, hlavne keď nevieme ako vyliezť na hrozitánsky most vedúci cez rieku Niagara do Niagara Falls. Je to dobrá skratka, ale prechod cez most (vlastne dva), je dosť odpudivý - chodník pre cyklistov je taký úzky, že sa naň ledva vlezieme a ani nie dva metre od nás sa preháňajú stáda aút a kamiónov. Na benzínovej pumpe kupujeme palivo do variča, stálo nás to 47 centov (benzín je tu o polovicu lacnejší ako u nás doma). Minieme ešte zopár odpudivých tovární a už sú tu Niagarské vodopády, teda najprv iba obrovské pereje a potom asi 50 m vysoký útes a neuveriteľné množstvo vody, ale najlepší je na tom ten hukot a burácanie (to takmer ani autá počuť nie je :-)). Najprv obkukávame americkú stranu, očakávali sme, že tu bude polovica planéty, akurát ma dosť prekvapilo, že celá tá obkukujúca polovica je zo stredného východu, Pakistánu alebo Indie. Asi sa tieto suché národy chodia radi pozerať na také množstvo vody... ani sa im nedivím.
Do Kanady prechádzame bez problémov, akurát musíme zodpovedať zopár absurdných otázok ujovi colníkovi, ale to už patrí k pohraničnej tradícii. A akurát sa dostávame do Kanady včas, aby sme si zamenili Americké doláre za Kanadské plastové (hodnotnejšie, sympatickejšie) doláre. A keďže sa medzitým akosi zotmelo, vychutnávame si spolu s ďalšou polovičkou planéty svetelnú šou na Niagarských vodopádoch, a hmlu a dážď z Niagarských vodopádov a hukot vody... Zostávame pri vodopádoch skoro až do polnoci, potom sa vydávame na krušnú cestu do najbližieho kempu. Krušnú, lebo musíme vyliezť najprv na kopec, čo nie je problém, horšie je, že na tom kopci je niečo ako malé Las Vegas. Čiže davy ľudí obzerajúcich si vodopády sú ničím v porovnaní s davmi prelievajúcimi sa pomedzi pestrofarebné bary, reštaurácie, kluby, či plastové atrakcie a "múzeá" typu: najšialenejšie Guinessovské rekordy, Pírati z Karibiku, niečo ako King Kong alebo voskové figuríny najslávnejších hrdlorezov. Z každého tohto "hniezda" radosti hučí iná hudba (no ťažko to ešte nazvať hudbou, možno skôr melodický hluk... aj keď nie veľmi melodický...) a aspoň stopäťdesiať ujačaných deciek, všade niečo lieta, cinká, búcha a ľudia vyzerajú ešte podivnejšie ako my. Našťastie sa toto šialenstvo kŕčovito drží iba okraja rokliny s vodopádmi a keď sme si pretrpeli zopár blokov, ocitli sme sa v tichu rozľahlej pláne s nekonečnými motelmi, hotelmi a inými telmi. Mali sme namierené do jedného z nepočetných kempingov, dúfajúc v prijateľnú cenu za nocľah. Kemp bol více-méně zaplavený (nejako im tu pršalo či čo) a po miernom vyjednávaní SJ vyhandlovala izbu v susednom moteli (čo vyšlo lacnejšie ako kemp - 45 $ dokopy na noc). Izba mala dve postele a vliezli sme sa tam aj bicyklami a všetkými báglami. Celkom fajn, vonku akurát začínalo pršať...

12.deň - 14.júna 2013, 37.4 míľ, spolu: 336 míľ

Počasie nám dnes praje, aj keď je dosť chladno. Po pobreží míle ľahko ubiehajú, kopce sme nechali ďaleko za sebou. V Evangola State park dojedáme na obed posledné zbytky sušenej pizze. Prechádzame cez indiánsku rezerváciu kmeňa Seneca, je to dosť deprimujúce, vidíme len kasíno a obchody s alkoholom a tabakom. Trochu doľaďujem SJ prehadzovačku, Baške trochu mäkne zadné kolo. Vidíme konečne Buffalo, prechádzame ulicami s extra pruhmi pre cyklistov, Buffalo je naozaj, bike friendly. Večer máme vianoce, spíme u SJ príbuzných, berú nás do cykloobchodu (SJ potrebuje nový plášť, šortky, my kupujeme stojany a ochranu proti defektom na kolesá), SJ príbuzný všetko platia, zistili nám ako sa najlepšie dostať na Niagarské vodopády a či nebude nejaký problém s jedlom na hraniciach, a ešte nás aj pozývajú na večeru :-)).

11.deň - 13.júna 2013, 23.11 míľ, spolu: 298 míľ

V Kanade nám moc nefungovalo spojenie, takže teraz sa snažím to dohnať...
Ak nerátam, krátky príspevok od Niagarských vodopádov, naposledy sme skončili kdesi v New Yorku na toaletách, vôkoľ iba hustá hmla, dážď, vietor a zima... čiže pokračujeme:

Vysedávali sme na miestnych toaletách, ukrývajúc sa pred vetrom, dažďom a hmlou, asi do piatej, než sa oblaky konečne uráčili presunúť nad iné časti New Yorku a pustili nás zo svojho zovretia. Nasledoval trochu šialený zjazd vo vetre dolle do Broctonu. Obloha sa medzitým úplne vyjasnila. Prechádzali sme cez vinice až k pobrežiu jazera Erie, v Lake Erie State Park sme si mohli jazero aj ošahať. Bivakujeme v utajení na pláži, kdesi medzi Dunkirkom a Irvingom.

Vidíme Kanadu/ We can see Canada

Pondelok - zamračene, občasne daždivo. Prešli sme cez úchvatný Oil Creek State Park. Viedla nás parádna cyklocesta vybudovaná na starej železnici. Oil Creek je v údolí takmer vysokohorského charakteru, akurát tie hory chýbajú... Všade bolo plno pripomienok na doby, keď tu ťažili ropu. Skoro som prešiel cez obrovskú užovku. Pri prenášaní bicyklov cez popadané stromy si Baška všimla orla bielohlavého, sedel na strome kúsok od nás. Čipmankovia nám vkuse skáču pod kolesá (ale zatiaľ všetci prežili), z mosta sme pozorovali rodinku potápačov, keď z lesa vyletela sova prenasledovaná kŕdľom bluejay-ov a drozdov. Cyklocesta skončila v Titusville, nakúpili sme nejaký proviant v Giant Eagle, potom sme opäť začali zdolávať kopce ako pred Allegheny (šmária to bola fuška). Dostali sme sa hlboko do končín, kde žijú Amish-ovia, prechádzali sme “dediny “ ako Rím alebo Sparta. K večeru sa krásne vyčasilo. Pred Spartansburgom sme zabivakovali na pozemku farmára Dale-a, vlastní pílu, dvoch psov a deväť detí, nie je Amish, pripravil nám oheň na večeru, nabili sme si uňho batérie, SaraJane s ním viedla hlbokú filozofickú debatu o viere, celkom fajn chlapík. Večer nám SJ porozprávala svoj životný príbeh - prvá “story night".
Utorok - opäť je pod mrakom, ráno leje, vyrážame až pred obedom, počasie je na draka, “Amish land“ je nádherná, farmy, pasienky, lesy, kopce - tých je kopec, očakávam, že z ich vrcholu už uvidíme jazero Erie, ale to je ešte ďaleko. Učíme SJ jesť surovú zeleninu. Aj napriek tomu, že je vegetariánka, je to pre ňu celkom nový zážitok. Nachádzame ďalšiu cyklocestu, ďalšia stará železnica, ale je to piesková pasca, tak ju po chvíli opúšťame a ideme po ceste, malebným údolím s meandrujúcov riečkou a pasienkami. Navečer po asi sto päťdesiatom kopci sa SJ spýtala jedného Amisha, že kde môžeme prespať, poslal nás do “folklórneho centra“, z čoho sa vykľul parádny hipisácky kemp - Brushwood (dajú sa nájsť aj na Facebooku, alebo na http://www.brushwood.com, je to pri mestečku Sherman, v štáte New York, ozaj už sme v ďalšom štáte :-)), s úžasnými festivalmi, niečo na štýl našej Zaježky, či skôr Rainbow -hudobné, umelecké workshopy, bubnovačky, táboráky, tanec, meditácie, atď. Bohužiaľ sme tu boli priskoro, najbližší festival bude až o mesiac. Ale zase sme mali celý kemp pre seba, vrátane výrivky s horúcou vodou a bazénom. Dnes som rozprával ja svoju story - druhá “story night". Keď sme išli spať, vyzerali sme trochu ako sušené slivky - tak to dopadá, keď sedíte do druhej v noci vo výrivke.
Streda - ráno krásne, slnečno, teplo. Sušíme všetko mokré, opäť sa ráchame vo výrivke, využívame výhody reálnej kuchyne, to všetko iba za 10$ na hlavu. Vyrážame až okolo štvrtej a začína pršať. Ďalšie kopce a cyklocesta, ktorá je pre zmenu takmer bažina. Opäť mnoho amishkých usadlostí. Konečne kopec, z ktorého vidíme jazero Erie. Spíme na jeho vrcholku a pod nami svietia mestečká na americkej aj kanadskej strane jazera Erie. V noci sa popri nás prehnala búrka, ale prístrešok kde sme zabivakovali (je tu malý park) spolu so stanom nás bez problémov ochránili.
Štvrtok - od rána leje, je hmla a fuka studený vietor. Keďže sme už všetko zbalili a sme pripravený vyraziť, jediné vhodné miesto, kde sa dá schovať pred vetrom sú dámske toalety, čakanie na lepšie počasie si krátime písaním denníkov a listov... Doposiaľ sme urazili 275 míľ.
Monday - we passed through Oil Creek State park with an amazing bike trail, many interesting things to see like an eagle, snake, tons of chipmunks, beautiful nature, owl being chased by bluejays and robins and once we portaged our bikes because trees had fallen on the trail. We passed the small town of Titusville, bought some supplies and heard some life stories from people passing by. Then we went though hills again, many hills, the weather was cold and rainy as usual, do they have something like summer weather here? But in the evening clouds disappeared and we biked in nice sunset light. All around us were farms, hills, cows, meadows and a lot of Amish people, which was very interesting to see. Before the night we ended up on Dale's farm. SJ asked him if we could stay and he showed us quite a nice campsite near his "crik" or creek, brought fire wood (he runs a sawmill), then while we prepared dinner he talked with SJ about religion - it was quite a philosophical debate. It was also our first story night, we heard SJ's life story, so we went to sleep very late.
Tuesday - another rainy and cloudy day, we passed through places like Sparta and Spartansburg. We crossed more hills, got trapped in a sandy bike trail, tried to teach SJ to eat raw vegetables and saw a lot more Amish people. Barbora continues to beat us up the steepest hills. In the evening SJ asked one Amish guy if we could camp somewhere nearby and he sent us to the coolest place in this part of Amish country - Brushwood folklore centre (http://www.brushwood.com , it is in New York near the town of Sherman). It was a true hippie camp with amazing earth-spiritual-arts-friendly atmosphere, music/dance/arts/spiritual workshops...  The people at registration were quite surprised when they saw us, because first festival will be in July and the camp was nearly empty. Better for us, there was a pool and hot tub, kitchen, many cool things and it was there only for us (probably we would not be able to enjoy it like this with another 2000 people) and it all cost just 10$ per person (compare with Europe it was quite cheap). So after dinner we sat in hot tub till 2am, while I was telling my life story  :-).
Wednesday - finally a sunny day, but swimming in the pool and sitting in the hot tub was also nice, so we left Brushwood very late and we didn't want to leave, but there are still a few miles to ride. So back to the rollercoasters, up and down through hills to the rain and clouds. We rode through another bike trail which was a mud trap this time (bike trails here are really horrible), but the country roads are good and empty. We passed the town of Mayville with a really big lake. SJ started to yell that we did it, until I corrected her that this is not Lake Erie. But finally at the end of day we saw it from the top of one hill near Brocton - there was small overlook park with shelter so we camped there, and the guy who came to close the park doors was really ok with that. So far we did 275 miles. In the night a nice storm hit us, but the pavilion together with our tent kept us dry and warm.
Thursday - raining whole morning, it is cold, foggy, windy... Perfect time to hide in the bathroom (the only place out of the wind) and write our journals, blog and letters. We are waiting for the sun :-).

Cez Pennsylvániu k rieke Allegheny

Včera sme sa zobudili do zamračeného rána (skôr obed), cez deň sa to moc nezmenilo, ale aspoň to bolo bez dažďa. Pomaly sme sa prebojovávali cez pensylvánsku pahorkatinu, bolo to ako jazda na húsenkovej dráhe, prudký kopec hore potom zošup dolu. Niektoré zjazdy stali za tú drinu, myslím že sme zopár krát prekročili max povolenú rýchlosť. Ale ku koncu dňa sme už tie kopce veľmi nezvládali, Cemetery road sme skoro nepredýchali, tam bolo tých kopčekov asi dvadsať. Inak krajina pekná, všade samé farmy, polia, pasienky, lesy, skoro to isté ako u nás. Niektoré cesty boli úplne bez premávky, výborne sa bicyklovalo. Ľudkovia tú sú tiež fajn, každú chvíľu nám niekto máva, zdravý nás, púšťajú sa, že kam ideme. Sme tak trochu putujúca atrakcia. Pýtali sme si vodu a dostali sme aj plnú hrsť sladkostí, jablká, tetuška by nám aj sendvič urobila. Akurát ku koncu dňa sa všade na okrajoch poli a lesov začali rojiť tabuľky s nápismi “súkromný pozemok“, “zákaz vstupu -narušiteľa budú zastrelený“. A to sme potrebovali niekde zabivakovať. Nakoniec SJ už toho mala dosť a opýtala sa v najbližšom dome či môžme kempovať na ich trávniku (tú nemajú záhrady). Mohli sme, nenašli s tým najmenší problém.

V sobotu nás čakalo už iba zopár kopčekov a potom zjazd (skoro) horskou dolinou k rieke Allegheny. Tu v malom mestečku Foxburg sme sa napojili na cyklocestu vedúcu popri rieke. Ale ešte predtým sme túto ďalšiu metu našej cesty oslávili dúškom čokolády z miestnej úžasnej čokoládovne. K obedu vyliezlo aj slnko, cyklocesta hre postavená na bývalej železnici, je to dosť zaujímavé, staré kamenné mosty,násypy, telegrafné stĺpy (teda ich zbytky). V Emlentone sme nabrali vodu v bývalom parnom mlyne a jeho majiteľ nám spravil exkurziu a poukazoval nám celý mlyn. Údolie Allegheny pripomína trochu Dyje, akurát je o dosť širšie. Cyklocesta viedla aj cez tunel, za ním sme našli výborné a legálne miesto na kempovanie, čo sme ihneď využili. Je tu aj prístrešok, ale predtým než sme sa v ňom usídlili sme museli pozametať dikobrazie hovienka. Keďže tu bolo aj ohnisko malo klasickú štvorchodovú večeru. V noci nám tu všade blikajú svätojánske mušky (tu nesvietia, iba blikajú), vyvreskovali mývali a jeden dikobraz nám skoro vliezol do spacáku.

V nedeľu sme sa zobudili do krásneho dňa, celý deň nás viedla cyklocesta popri rieke Allegheny, prešli sme cez ďalší starý tunel, obkukovali indiánsky kameň bohov, postretávali kopec zvedavých cyklistov, naďabili na jahodový chodník (skoro náhrada za obed), pri ďalšom kempovacom mieste sme konečne dali vysušiť naše mokré veci, poprali špinavé a poriadne sa vyráchali v Allegheny. Prešli sme cez Oil City (tu po prvý krát objavili v amerike ropu, doby tekutého zlata pripomínajú staré pumpy ako aj náučný chodník) a po menšom (prvom) nákupe sme skončili v Oil Creek State park, kde sme využijúc tunajšie piknikové miesto vykúzlili ďalšiu štvorchodovú večeru a svätojánske mušky nám tu prevádzajú neuveriteľné divadlo.

Friday was cloudy and chilly whole day, but without rain. We really didn't expect that Pennsylvania would be so hilly. This was ride on rollercoaster, up and down, all day. Cementary road with it's "twenty" hills nearly killed us. But the country side was very nice, lots of farms, fields, forests. Kind people, one woman gave us candy and apples, many people were asking questions about our trip. In the evening we camped in some family's yard, SJ asked if we could stay.

On Saturday we finally arrived at the Allegheny river. First stop was in Foxburg, actually in Divani chocolate shop. Then we followed an old railroad, now it is a bike trail. In Emlenton we visited old steam mill. Bike trail led though one tunnel, tomorrow will be one more. Now we camping near the river and one porcupine still wants to sleep with us...

Sunday was very nice and warm. We passed another tunnel, met a lot of bikers who wanted to know everything about us, found wild strawberries, Indian rock of God, many old oil drills, washed our dirty cloths and also us (finally) in Allegheny river, passed through Oil City (first oil in USA came from here). Now we are in Oil Creek State park and lightning bugs are doing amazing fire show.

Oh, rainy day

We spent our first outdoor night in forest near New Castle. It was also the first test for our tent, because after hot and sunny Wednesday came rain and it was raining nearly till noon (tent is quite good, it kept us dry). So we arrived to New Castle around one o'clock. After finishing all our bank stuff (we sent some money home, got some cash, etc... this was the last First Merit in this part of the world), after very brief lunch when we finally start biking, came the rain. The sky was heavy with clouds whole day, so we didn't pay attention to one small shower. But very soon it changed to heavy cloudburst and in minute the water was everywhere. Streets and sidewalks where we were (we were walking next to bikes because of steep hill) changed to streams. Run off like from Dr. Noah Itall's presentation. Second test of this day - are our penniers really waterproof? (yes, they are) We already knew that we aren't, not after a huge shower from truck passing by. SJ was laughing and nearly forgot to close her mouth before she got this truck shower too. Fortunately it wasn't cold so we continued for the rest of the day in the rain. And if Ohio was like a huge calm sea, Pennsylvania is like a lake on a windy day. Many small (and big) hills. Finally the rain stopped and we found small lake in the middle of nowhere, quite good for camping and swimming. So now we are camping somewhere between New Castle and the Allegheny river, & this morning is quite chilly and misty. Where is the sun? It needs to come dry out our clothes!

Hot, sleepy, sunny day

Ráno nakupujeme v Youngstowne ešte zopár drobností do našej cyklovýbavy (duša pre Thelmu - SJ bike, náhradné brzdové lanká, nepremokavý návlek pre Baškinu staručkú sedanku, čo sme zrekvírovali z Everettu, kľúč na špajdle, kompresný vak na spacák, predavači boli úplne super, nadchol ich náš plán, dali nám zľavu a zadarmo nejaké super-energy letkvary). Po mierne krkolomnom prechode mestom sme sa dostali na cyklocestu do New Castle sledujúcu rieku Mahoning. To už sa blížil obed a slnko riadne pripekalo. Pred New Castle sme sa schovali do tieňa stromov na obedovú pauzu, než sme však stihli začať, naše bicykle pritiahli pozornosť iných cyklistov a tak sme asi 20 min strávili vysvetľovaním ako a kam ideme. Dozvedeli sme sa, že cyklocesta popri rieke Allegheny je nádherná, tak sa tešíme. Po obede nás skolila horúčava a únava z predošlých dní, takže dievčatá to asi na hodinu zalomili. Ja som si zatiaľ zašil topánku, ktorá sa už začína rozpadať. Do New Castle sme sa dostali pomerne neskoro, takže sme nestihli banku, poslednú na široko ďaleko, takže sa sem musíme zajtra vrátiť a doriešiť naše financie. Na wifi v knižnici sme si našli cez Google Maps najbližší “pustý “ les na bivak. Chvíľu sme rozprávali s Veterníkom, že vraj máte povodne... Tu je sucho, ale vraj má v noci prísť búrka, no už je jedenásť a zatiaľ sa nič nedeje. Ozaj, dnes máme prvé kempovanie “na divoko “ v USA  :-).

Tak prvé dva dni máme úspešne za sebou. Prvý deň sme sa dostali z Everretu do Youngstownu. Predpokladaná dĺžka tejto etapy bola okolo 90 km. Nakoniec to bolo skoro 120 km. Priveľa na prvý deň. Navigujeme sa podľa GoogleMaps, ktoré sú fantastické, ale keď máme k dispozícii iba napísané inštrukcie (šetríme mobil, takže je stále vypnutý), je pomerne jednoduché si trochu zájsť, hlavne pokiaľ chýbajú popisky ulíc/ciest (tu je každá cesta vlastne ulicou a má svoje meno) alebo inštrukcie sú trochu zavádzajúce. V budúcnosti sa musím viac spoliehať na svoj inštinkt, keby som to spravil včera, tak sme v pohode. Takto sme skončili úplne zničení 16 km pred Youngstownom, poniektorí z nás už neschopní ďalšieho pohybu. Zachránila nás priateľka SJ (SaraJane), u ktorej sme mali stráviť prvú noc. Keby pre nás neprišla autom a nezobrala naše bágle, tak bivakujeme na “predmestí “ Youngstownu.

Odhliadnuc od tohto “malého“ debaklu sme mali úžasný deň. Po rozklepanom štarte (ovládať plne naložený bicykel je celkom fuška, každý má tak okolo 40 kg - trochu sme to prehnali s jedlom, síce je sušené, ale máme zásoby asi tak na pol roka), si začíname zvykať nielen na “bajky“, ale aj na seba navzájom, SJ s ukazuje ako výborný parťák a naša krvná skupina. Ráno bolo ešte pod mrakom, ale za chvíľu už bolo krásne slnečné, aj keď chladné počasie. Ideálne na bike. Po tom, čo sme vyšlapali kopec z údolia Cuyahogy, sme išli prevažne po cyklocestách (bývalé železnice) a po všelijakých bočných cestách prakticky bez premávky. Ohio bolo ako obrovské zelené more, pri pohľade z kopca vyzeralo ako keby sem nikdy nedorazila civilizácia, všade samé stromy. Až keď človek prechádza krajinou, vidí, aká je to ilúzia, všade sú totiž polia, farmy, trávniky, jazerá. Teda farmy tu boli v minulosti, teraz sa skoro všetko mení na obytné štvrte, Ohio je vlastne jedno veľké predmestie, všade sú rodinné domy. Občas bol problém si čo i len odskočiť na wc. Ale ak nerátam štvrte s domami ako z počítačovej hry Sims a s umelými trávnikmi, tak to viedli celkom malebne.

V Kente sme stretli chlapíka s podobne naloženým bikom ako máme aj my. Objavil sa v momente, keď sme potrebovali trochu pomôcť s navigáciou (vesmír funguje). Ďalšia sranda bola, že tiež smeruje na západ do Washingtonu. Chvíľu po tom sme stretli iného týpka, čo mal opasok vyrobený zo starého bicyklového plášťa a reťaze a v minulosti fotil pre Adventure cycling (odfotil si aj nás).
V Ravenne sa SJ uvoľnil predný nosič a nemali sme poriadne náradie na jeho upevnenie. Poblíž bol však obchod s autami. Za chvíľu SJ doniesla vhodný šrobovák. A za rohom bol obchod s náradím. Konečne už máme poriadny šrobovák.  :-)

Druhý deň sme strávili so SJ priateľkou, ktorá pracuje na organickej farme/duchovnom centre (niečo ako kláštor/rekreačné zariadenie, skrátka retreat centre) - Villa Maria (ako sme sa dozvedeli neskôr, nachádza sa už v Pennsylvánii, takže už môžme povedať, že sme navštívili tri americké štáty  :-)). Trochu sme im pomohli pri naťahovaní protiburinových fólií, vyskúšali sme si sadenie, majú tu úžasnú bylinkovú záhradu, stodolu s búdkou pre plamienky (rovnaká ako boli voľakedy tie naše), pozreli sme si bývalé mäsiarstvo premenené na Art house (úplná fantázia, na povale bola meditačná miestnosť s malou zenovou záhradou - čo sme si hneď vyskúšali a výborne si tu zarelaxovali - zdriemli), majú tu aj labyrint a ľudia tu sú úplne skvelí. Stretli sme sa s úžasnou sestrou Terezou (toto miesto obývajú mníšky vo výslužbe). Aj napriek vyššiemu veku z nej vyžarovala neuveriteľná energia a pohoda, vyzerala ako ženská verzia nášho učiteľa Tai-chi. A pochádzala z Borského Mikuláša  :-)
Úžasný deň sme zakončili večerou na trávniku pred Carrieným (priateľka SJ) domom.
P.S.
Naučili sme ich ako sa varí bylinkový čaj.

First day
Last good bye to Emily, Erin, Tess & Rudy. First metres In bikes were horrible, why we packed so many things, bikes are terrible heavy. Second mile was better, after forty miles it was quite bearable. Not the hill up from the Cuyahoga valley, only Barbora did it on bike. Weather was amazing, sunny & chilly, ideal for biking. We followed bike trail (old railroad) to Kent and got lost a little. But we met one biker, on his way to Washington, and he helped us. We did small detour in Ravenna. Well it isn't very easy to navigate without map, only with written directions. In Ravenna SJ's front rack got lose and we didn't have good screwdriver to fix it, but SJ borrowed one from car shop and than we found that hardware store was right behind the corner. Slowly we were heading to Youngstown, crossing many small hills, Ohio looks like sea of green, many farms, much more houses, and illusion of forests. Close to Youngstown our directions fooled us again and we did another huge detour, nice detour but it was another 12 extra miles. Finally SJ's friend saved the day (actually night, it was nearly midnight), and took Barbora with her bike and all our bags by car.

Next day we spent at Villa Maria farm/retreat centre with SJ's friend Carrie. She showed us whole farm, we helped a little with planting and transplanting onions, visited Art house, Labyrinth, met really nice people here. It was really delightful experience. Pleasant day finished with delicious dinner on the lawn.

Začíname!!!

Day before Day one/Deň nula

When was the last time we went to bed before midnight? I really don`t know, last week was pretty crazy and last a few days were very exhausting. So many things to pack. Our house still looks like after small earthquake...

 Balíme sa o 106, po celom baráku sa povaľujú veci, krabice, papiere, tašky, vrecia.... Ako to všetko narveme do tašiek a zavesíme na bicykle???? Toľko sme toho nestihli spraviť, koniec intershipu prišiel náhle a s prudkosťou hurikánu, človek si to ani nestihne poriadne uvedomiť a už sa musí pratať preč... No našťastie ešte máme zopár hodín :-) 
Skrátka taký klasický stres pred odchodom na veľkú akciu.