Výrážame na naše pomery pomerne zavčas rána (okolo 10:00 :-)). Je slnečný deň, ale fúka pomerne svieži vietor. Prepletáme sa ulicami Buffala, cez centrum a rôzne mestké štvrte, až k rieke Niagara, popri ktorej vedie cyklocesta. Breh rieky je lemovaný opustenými industriálnymi komplexami - pamiatka na zašlú "slávu" tohto regiónu, keď jednoduchí ľudia mohli mať jednoduchú prácu a nemuseli sa veľmi starať. Nuž "outsourcing" je sviňa a Čína vie všetko vyrobiť tak lacno...
Počas nášho prechodu Bufallom stretávame kopec miestnych bikerov, zopár z nich sa zastaví na kus reči, občas sa to hodí, hlavne keď nevieme ako vyliezť na hrozitánsky most vedúci cez rieku Niagara do Niagara Falls. Je to dobrá skratka, ale prechod cez most (vlastne dva), je dosť odpudivý - chodník pre cyklistov je taký úzky, že sa naň ledva vlezieme a ani nie dva metre od nás sa preháňajú stáda aút a kamiónov. Na benzínovej pumpe kupujeme palivo do variča, stálo nás to 47 centov (benzín je tu o polovicu lacnejší ako u nás doma). Minieme ešte zopár odpudivých tovární a už sú tu Niagarské vodopády, teda najprv iba obrovské pereje a potom asi 50 m vysoký útes a neuveriteľné množstvo vody, ale najlepší je na tom ten hukot a burácanie (to takmer ani autá počuť nie je :-)). Najprv obkukávame americkú stranu, očakávali sme, že tu bude polovica planéty, akurát ma dosť prekvapilo, že celá tá obkukujúca polovica je zo stredného východu, Pakistánu alebo Indie. Asi sa tieto suché národy chodia radi pozerať na také množstvo vody... ani sa im nedivím.
Do Kanady prechádzame bez problémov, akurát musíme zodpovedať zopár absurdných otázok ujovi colníkovi, ale to už patrí k pohraničnej tradícii. A akurát sa dostávame do Kanady včas, aby sme si zamenili Americké doláre za Kanadské plastové (hodnotnejšie, sympatickejšie) doláre. A keďže sa medzitým akosi zotmelo, vychutnávame si spolu s ďalšou polovičkou planéty svetelnú šou na Niagarských vodopádoch, a hmlu a dážď z Niagarských vodopádov a hukot vody... Zostávame pri vodopádoch skoro až do polnoci, potom sa vydávame na krušnú cestu do najbližieho kempu. Krušnú, lebo musíme vyliezť najprv na kopec, čo nie je problém, horšie je, že na tom kopci je niečo ako malé Las Vegas. Čiže davy ľudí obzerajúcich si vodopády sú ničím v porovnaní s davmi prelievajúcimi sa pomedzi pestrofarebné bary, reštaurácie, kluby, či plastové atrakcie a "múzeá" typu: najšialenejšie Guinessovské rekordy, Pírati z Karibiku, niečo ako King Kong alebo voskové figuríny najslávnejších hrdlorezov. Z každého tohto "hniezda" radosti hučí iná hudba (no ťažko to ešte nazvať hudbou, možno skôr melodický hluk... aj keď nie veľmi melodický...) a aspoň stopäťdesiať ujačaných deciek, všade niečo lieta, cinká, búcha a ľudia vyzerajú ešte podivnejšie ako my. Našťastie sa toto šialenstvo kŕčovito drží iba okraja rokliny s vodopádmi a keď sme si pretrpeli zopár blokov, ocitli sme sa v tichu rozľahlej pláne s nekonečnými motelmi, hotelmi a inými telmi. Mali sme namierené do jedného z nepočetných kempingov, dúfajúc v prijateľnú cenu za nocľah. Kemp bol více-méně zaplavený (nejako im tu pršalo či čo) a po miernom vyjednávaní SJ vyhandlovala izbu v susednom moteli (čo vyšlo lacnejšie ako kemp - 45 $ dokopy na noc). Izba mala dve postele a vliezli sme sa tam aj bicyklami a všetkými báglami. Celkom fajn, vonku akurát začínalo pršať...
No comments:
Post a Comment