Na prvy sviatok vianocny ostavame verni tradicii (v Baskinej rodine), ze treba sa vystverat na nejaky kopec. Roberto nas berie na El Coronell, najvyssi kopec v okoli, svaty megaJezis je oproti nemu uplny pidizvik. Najprv prechadzame cez vyprahle policka (tu sa na poliach pestuju aj kaktusy), potom malym udolim, kde su celkom pekne stromy, prechadzame popri dalsich farmach, naberame vysku, kratka pauza v dalsom malom lesiku a potom sa skriabeme kolmo hore, az na samy vrchol El Coronella. Zrazu sme hore, duje tu poriadny vietor, je prijemne chladno a cela Baja od Tijuany po Ensenadu nam lezi pod nohami. Kdesi kolmo dole sa belie Jezisovo rucho, teraz len mala bodka. Zostup po chodnickoch uz je menej krkolomny, skoro zaslapujem jasterku, nastastie hady teraz v "zime" vraj spia. Schadzame do dalsej doliny, vsetko naokolo je riadne suche, rastu tu len nejake zakrsle kriaky, kaktusy tu zatial moc nevidno (iba na poliach). Preliezame zopar plotov na tunajsich rancoch, tu to nikomu nevadi, a caka nas dlhy pochod naspat k Robertovmu domu. No oproti tradicnej vianocnej ture sme to trochu prepiskli, cely okruh, ktory sme spravili, mohol mat nieco cez 20 km, a prevysenie asi bolo tiez slusne. U Roberta sa davame trochu dokopy, vecer sme pozvani na dalsiu vianocnu hostinu, tentoraz k Robertovej sestre, co byva kusok opodial. Opat tu stretavame kopec Robertovych pribuznych a znamych a opat tu je kopec vyborneho jedla. Robertov svagor je navyse naozajstny expert vo vareni, takze vsetko je naservirovane ako keby sme boli v prvotriednej restauracii. Keby to u nas bolo mozne, nase bruska by sa uz zacali pekne zagulatovat.
Druhy sviatok vianocny je venovany relaxu, nikam nejdeme, cely den oddychujeme, vyvalujeme sa a citame si.
No comments:
Post a Comment