Bol raz jeden hurikán...

Niekedy okolo 12.septembra 2014 sa kdesi nad Tichým oceánom zrodila Odile*. V piatok trinásteho už v La Paz vedeli, že sa majú pripravovať na možný hurikán. Deti a učitelia odišli skôr zo školy, tí, ktorí si to mohli dovoliť, odišli skôr z roboty, aby mali čas sa na to pripraviť. Medzitým v dome na kopci hneď pri televíznom vysielači si jeho obyvatelia pokojne nažívali, netušiac vôbec nič. Tými obyvateľmi sú: Baška, Piatok, María – priateľka** Jonna, majiteľa domu, ktorý je teraz kdesi v Belgicku a Krim – Jonnov pes, ktorý sa spamätáva z rán osudu, ktoré sa mu prihodili v posledných dňoch: v Cabo Pulme bol pokúsaný rotvajlerom (keby Piatok okamžite nezasiahol, tak možno aj prekúsnutý na polovicu!), čo bolo vlastne prvé zranenie v jeho pokojnom živote, teraz mu niekam odišiel páníček a tí ľudia, čo sa oňho teraz starajú sú síce milí a priateľskí, ale len do chvíle, kedy si zoberú do ruky nejaký fialový sprej (nazývajú ho dezinfekčný a repelentný, či tak nejak) a sprejujú mu ho do rany a každé jedlo znehodnotia jednou hnusnou tabletkou, čo jedného chudáka psa privádza k životnej dileme: hladovať či zjesť tú odpornosť?

V nedeľu 15. septembra bol Krim nejaký nepokojný a skoro celý čas bol zalezený v šatníku – miestnosti bez okien, ktorá slúži len na uskladnenie oblečenia. María potrebovala niečo vybaviť a tak odišla do mesta. Vrátila sa asi o druhej hodine po poludní a hneď vo dverách hovorí: “Mám dve správy, dobrú a zlú, ktorú chcete počuť ako prvú? Tá dobrá je, že som sa rozprávala s kamarátkou, redaktorkou miestnych novín a rada by s vami spravila interview, vo štvrtok nám zavolá a dohodneme sa na termíne. Tá zlá je, že na nás ide hurikán.” Ihneď sme túto informáciu skonzultovali s pánom Googlom a ukázalo sa, že v oceáne na juh od južného cípu Bajy sa pohybuje smerom na sever hurikán 4. stupňa***. Jeho predpokladaná trasa je zasiahnuť južný cíp

…................................................................................................................................................................................

* Alebo zrodil Odile. V tomto ešte nemáme úplne jasno, či je to ženské alebo mužské meno, v angličtine je to často veľmi nejednoznačné.

** Keď nás Jonn viezol do La Paz, rozprával nám o nejakej dáme, ktorú prvýkrát stretol tesne pred odchodom a nemal čas s ňou prehodiť veľa slov, ale že sa s ňou chce určite ešte stretnúť, lebo z nej mal pocit, že táto dáma je “very special”. Neskôr nám potom v maili napísal, že sa s ňou stretol a že je naozaj “very special”... Teraz už bývajú spolu a sú zaľúbení ako puberťáci (María má cez 50, Jonn cez 60), vraj to bola láska na prvý pohľad a majú pocit, že sa poznajú odjakživa...

*** Kategórie sú podľa rýchlosti vetra, najvyšší je 5. stupeň.

Bajy, čiže turistické letoviská Los Cabos****, odkiaľ už vraj aj evakuujú ľudí a potom sa predpokladá, že to Odile lízne západným pobrežím, čiže my tu, v La Paz, by sme nemali schytať najničivejšie jadro hurikánu, ale len jeho okraj, keďže my sme na východnom pobreží. Čo ale nie je dôvod na podceňovanie situácie, pri hurikáne 4. stupňa je aj jeho okraj “riadna pecka”. Úprimne povedané, my s Piatkom, netušiac do čoho ideme, sme sa tešili, že zažijeme pravý hurikán, v bezpečí domu za vysokým múrom, len nám bolo trocha ľúto, že nezažijeme hurikán v Cabo Pulme...

Síce som hurikán ešte nezažila, ale inštinkt mi velil schovať dovnútra všetko, čo sa dá. Takže nastalo veľké sťahovanie nábytku, kvetináčov, ozdobných predmetov a iných cerepetičiek z dvoch terás dovnútra domu (ešte, že je taký veľký). Ďalším orieškom bol Jonnov maliarsky ateliér, ktorý je síce z troch strán chránený múrom, ale stále je vonku, ja si myslím, že netreba nič ponechať náhode, Jonn by sa nám iste nepoďakoval, keby svoje plátna, štetce, farby, stojany... musel zháňať po celom La Paz... Potom prichádzajú na rad sklenené okná a dvere – hurikánový vietor má vo zvyku nechránené sklenené plochy vybiť. Len ako ich ochrániť, keď nemáme žiadne okenice, ani plastové kryty, aké sme montovali na okná Gordonovho domu, kým sme opustili Cabo Pulmo. Pre tieto prípady je tu riešenie a lá McGyver – lepiaca páska. Prehľadajúc celý dom sme zhromaždili všetky kúsky lepiacich pások, ktoré sa nám podarilo nájsť, oblepiť krížom krážom všetky okná a dvere, na to je celkom spotreba. Piatok stále dumá nad tým, ako dať dole veľké celty, oceľovými lankami natiahnuté okolo celého domu ako tienidlá. Ja s Maríou ho presviedčame, že to nie je treba, tak silný ten vietor hádam nebude, aby ich zhodil...

Od desiatej hodiny večernej sa začína dvíhať vietor a do polnoci už je to riadny fučák. Zvukové efekty sú naozaj intenzívne, meluzína vyspevuje árie, vietor lomcuje celtami-strieškami, oknami, dverami... Teraz zisťujeme, že naozaj malo zmysel schovať všetko, čo sa dalo, pretože ak je to poriadne nepripevnené, či ľahšie ako 50 kíl, tak to zrazu pocíti neodolateľnú potrebu lietať. Tak sme napríklad prišli o veľkú drevenú

….................................................................................................................................................................................

****Los Cabos je súhrnný názov pre Cabo San Lucas a San José del Cabo, dve, ešte nie tak dávno rybárske dedinky, ktoré mali tú smolu, že prilákali developerov, takže dnes sú to turistické rezorty najťažšieho kalibru, pre bohatých a vyvolených, superluxusné hotely hneď na pobreží (každý samozrejme s veľkým bazénom), početné golfové ihriská a pod. A keďže bahatí turisti sú lákadlom pre chudobných, peňazínajlepsšiebezprácechtivých občanov, odvrátenou stranou Los Cabos sú špinavé štvrte rozpadajúcich sa barabizní rodín, ktoré sa sem nasťahovali z celého Mexika – málo obyvateľov Los Cabos je pôvodom odtiaľto.

dosku, rozmerov asi 2x2 metre, ktorá bola položená na zemi a zaťažená veľkým dreveným trámom – proste zmizla, už sme ju nikdy viac nevideli. Mrzí ma, že som ju nevidela, keď bola práve na úteku (totiž úlete), stále mi totiž príde neuveriteľné, ako taká vec mohla len tak odletieť. Veľký drevený trám nebol dostatočne aerodynamický na to, aby odletel, ale vietor si ho posúva po podlahe, ako keby to bol hokejový puk. Zrazu veľké “bum”. Čo to len mohlo byť? Ále, len veľký železný gril spadol z terasy na zem. “Bum, bum bum bum...” a ktovie, čo bolo toto, čo sme len zabudli schovať, či sme podcenili? Uvidíme ráno...

Neustále sledujeme satelitné snímky na internete, zdá sa, že predpokladaný smer sa veľmi nemení a dokonca už tvrdia, že v La Paz budeme mať “iba” 3. stupeň... Okolo polnoci má Odile práve vystrájať nad Los Cabos... O tomto čase si to ale my už nemôžme skontrolovať na satelitnom snímku, vypla sa nám totiž elektrina. Keďže sme tu na kopci, máme krásny výhľad na La Paz pod nami a zdá sa, že sme prví, ostatné štrte si ešte veselo svietia... Nie však dlho. Zrazu sa nad mestom zablysne zelená žiara a ďalšia časť mesta zostáva v tme. Takýchto zelených žiar sme potom videli ešte niekoľko, spôsobených skratom na elektrickom vedení a postupne tak zhasínajú ďalšie a ďalšie časti mesta, do hodiny už je skoro celé mesto čierne – okrem jednej malej oblasti, kde stále svietia osamelé svetielka, táto ulica má možno to šťastie, že má elektrické drôty vedené pod zemou (čo je tu ale veľmi netradičné – pre nás je to dosť nepochopiteľné, keďže silný vietor trhajúci nadzemné elektrické vedenia tu nie je zas až tak neobvyklým úkazom...).

Od miestnych vieme, že hurikány sa tu delia na dva typy – tie, ktoré prinesú veľmi silný vietor a tie, ktoré prinesú veľa dažďa. Druhý typ je menej ničivý počas hurikánu, ale zasa vystrája ešte po ňom, v podobe záplav. Odile je prvý typ. Ale každý jeden hurikán nadelí obojo, vietor aj dážď, otázka je len v akom pomere a v akej sile. Okolo polnoci nám tu celkom intenzívne prší. Čo dodáva celej situácii ďalší rozmer – okrem nových zvukových efektov máme aj postarané o ďalšiu zábavu – neustále mopovanie a utieranie podlahy. Za tú dobu, čo sme v Mexiku, sme ešte nevideli dom, ktorý by bol vodotesný. Okná a dvere sa tu robia tak, že sa pre ne spraví diera do steny, do ktorej sa potom zasadia. Bodka. Utesňovaním a vypĺňaním špár sa tu veľmi nezaoberajú (a keď, tak iba veľmi „zbežne“). Niekoľkomilimetrová špára medzi oknom a stenou nie je nič neobvyklé. A niečo také ako práh vôbec nepoznajú. Takže nám sem pod dverami prúdi malý vodopád, prinášajúci so sebou aj hlinu a listy.

Dážď trocha ustal, vodopády pod dverami a oknami sú zachytávané do uterákov, ktoré sme tam naukladali, na kvílaciu meluzínu, búchavé zvuky aj okná a dvere vibrujúce vo vetre už sme si celkom zvykli... (María, ktorá už zažila jeden hurikán, čo vybíjal okná, hovorí, že nebyť tej lepiacej pásky, tak by sa už ani tie naše asi neudržali. Nevieme to posúdiť, pravdou ale je, že nám nimi lomcuje poriadne. A to máme v tomto dome ešte to štastie, že zo strany, odkiaľ fúka, sme chránení vysokým betónovým múrom.) Už sme aj riadne unavení, ideme teda spať. María s Krimom si ustlali na zemi v šatníku (María už zažila mať porezané nohy od lietajúcich črepov a nemieni si to zopakovať) a ja s Piatkom ideme do svojej izby do postele. Hosťovská izba, v ktorej bývame, je v inej časti domu, takže musíme prejsť nejakých 10 metrov po vonku. No nie je tam veľmi vľúdne, treba povedať.

Spali sme asi hodinu, keď nás zrazu zobudilo veľké “tresk” priamo do našich sklenených dverí, asi meter a pol od našej postele. Došlo na tie tienacie celty, ako sa Piatok obával. Tá, čo bola nad našimi dverami, sa už drží len na dvoch rohoch. Na každom rohu je ťažké železné “udelátko”, ktorým to je pripevnené ku stene, no a jedno sa práve z tej steny, zabetónovanej mexickým betónovacím spôsobom (rozumej tak, aby to udržalo, kým robotník odíde, čo sa s tým bude diať ďalej, už nie je jeho starosť), vytrhlo a teraz nám celou silou búcha do dverí. Ďalšie “tresk” a nám tuhne krv v žilách, konečne sme sa aj my začali počas tohto hurikánu trocha báť. Ak sa pod nárazom dvere rozletia, tak schytáme dážď sklenených črepov priamo na svoje nezakryté telá (aj keď tu okolo nás vystrája taký hurikán a človek by hádal, že sa konečne aj trocha ochladí, nie je tomu tak, stále je veľmi teplo a vo vyhriatom betónovom dome je bez klimatizácie naozaj teplo, hádame, že cez 30°C). Nečakáme na ďalší úder a utekáme do kúpeľne. Sú asi tri hodiny ráno a hurikán Odile nám tu práve vystrája svojou najväčšou silou. Ak boli predtým zvukové efekty intenzívne tak, že to bol pre nás zaujímavý zážitok, teraz sú ešte oveľa intenzívnejšie a začíname pociťovať aj strach. Každú chvíľu počuť tresknutie niečoho veľkého, či zvuk črepov. Čo to bolo? Že by lepiace pásky už ten nápor nevydržali a okná sa nám rozleteli? Čo to bol ten buchot na streche? Čo asi robí María? Je v poriadku? A čo my tu, odrezaní? Cítime sa tu ako v pasci. A tie nárazy vetra sú naozaj neuveriteľné. Ustieľame si sprchovací kút uterákmi a vankúšmi, to bude teraz naše útočisko, tu sme najchránenejší pred prípadnými letiacimi črepmi. Veľká celta nám dožičila ešte jedno “tresk” do dverí a potom sa utrhla celá a spadla na zem, za čo sme veľmi vďační, už nám nebude ohrozovať dvere.

Čo to? Že by vietor na chvíľočku troška ustal? To je naša príležitosť, teraz, alebo nikdy! Prejsť cez mláku plnú hliny a listov na podlahe, všetkou silou udržať pri otváraní dvere, aby sa nerozleteli a utekať do domu, ako najrýchlejšie sa dá, pre istotu si kryť hlavu pre prípad zblúdilých letiacich predmetov. Betónovú cestičku skoro nevidíme pod vrstvou listov, konárov, kusov betónu, kvetináčových črepov, vyzerá to dosť apokalypticky, ale nie je čas sa obzerať. A ani toho nie je veľa vidieť, tma je čiernočierna, celé La Paz už je v tme. Keď sme za sebou zabuchli dvere domu, konečne sa nám uľavilo. Zdá sa, že všetky sklenené plochy sa zatiaľ držia, tie črepy, čo sme počuli, boli iba kvetináče. María s Krimom sa k sebe túlia v šatníku, María hovorí, že cíti, ako sa pod ňou chveje zem a ďakuje všetkým svätým, že sme tu boli a pomohli jej to všetko pripraviť, ona sama by možno polovicu vecí, čo sme my schovali, nechala vonku a ani dosť lepiacej pásky na okná by vlastne nemala, keďže väčšinu som poskytla ja... Hlavne nech to tie okná a dvere vydržia.

Poutierame ďalšiu mláku pred dverami a ustieľame si na zemi v kúpeľni, v šatníku už nie je miesto. Počúvajúc poryvy vetra, búchanie a meluzínu a cítiac tie vibrácie celého domu, ešte dlho neviem zaspať. Nad ránom sme to však predsa len všetci zalomili.

Neskôr sme sa dozvedeli, že toto bol najsilnejší hurikán, aký La Paz vo svojej novodobej histórii zažilo. Bol v kategórii 3 (aj keď už skoro na hranici s kategóriou 4), rýchlosť vetra v nárazoch 220 km/hod. Celkom slušný vetrík. Čo to musí byť pri kategórii 5, to už si ani neviem predstaviť...