Do USA a späť 2.

Etapa druhá: Menej ako 24-hodinová návšteva USA

Prechod cez hranicu prebehol bez problémov. Ani si od Gordona nepýtali papiere na psov, nikdy si ich vraj nepýtajú. Ovšem s dvoma Slovákmi, to je niečo iné, ako s troma psami, my nielenže potrebujeme ukázať ten správny papier, aby sme mohli dostať ďalší správny papier, ale musíme za týmto účelom ísť do budovy, kde nás čaká už tá stará známa procedúra. Stará známa je pre nás, nie pre miestnych colníkov, ako obvykle im chíľku trvá, kým zistia, čo s nami vlastne majú robiť. Zatiaľ čo platné USA vízum v pase je prínosné, lebo vás hneď posunie v celom procese o kúsok ďalej a spraví vás menej podozrivým, také vypršané vízum je zasa naopak skôr oštara, keďže každý colník, ktorý otvorí naše pasy, ich hneď otvorí na tých vízach a hneď nám oznamuje, ako veľkú novinku, že ale víza už nám neplatia. Tak vždy znova vysvetľujeme, že my vieme, že sme tu ako turisti, a tak ďalej, a tak ďalej. Treba však povedať, že tunajší colníci sú naozaj milí a ľudskí, hádam najpríjemnejší US colníci, s akými sme sa doteraz na našej ceste stretli. Nepýtajú sa žiadne zbytočné otázky, len tie, ktoré potrebujú, aby ich systém pustil ďalej – ako napríklad aká je adresa našej destinácie. Keďže, narozdiel od niektorých našich predchádzajúcich skúseností, títo colníci chápu, že žiadnu presnú adresu nemáme, tak nám iba dajú na výber z niekoľkých názvov hotelov, my si jeden vyberieme a oni pre nás vygooglia jeho adresu. Aké jednoduché. Opäť nás to každého stojí 6 dolárov, za čo sa nám skoro až ospravedlňujú (ešte sa pokladníčka musí popasovať s problémom, že nám nemá z čoho vydať, v USA už sa predpokladá, že všetci platia kartou, takže ak nemáte presnú sumu, môžete pri platení v hotovosti naraziť na problém). Aj keď boli milí a ústretoví, predsa len to chvíľu trvalo, kým zistili, čo s nami a prekúsali sa cez systém. Dosť dlho na to, aby Gordon, parkujúci priamo pred budovou, začal niekomu vadiť, čo ak tam s tými troma psami naozaj plánuje nejaký ten teroristický útok, či ako prepašovať venezuelskú rodinu? A je požiadaný, aby ihneď opustil colnicu. Že tu na niekoho čaká ich nezaujíma. Už zapájal všetku svoju kreativitu, aby vymyslel, ako nám dá vedieť a ako sa ešte stretneme (keďže do tejto chvíle sme si s ním nevymenili žiadne kontaktné informácie), keď v tej chvíli sme našťastie vyšli von.

Tak, to by sme mali, sme opäť v USA. Na úplne najjuhovýchodnejšom cípe Californie. V meste Yuma (ktoré už je v Arizone, tým pádom sme navštívili náš 12. štát USA) sa s Gordonom lúčime, on pokračuje ďalej smer Boston, my sa ideme postaviť tvárou v tvár neistote, ako a kam teraz vlastne ideme.

Zaujímavé je, že zrazu máme pocit, ako keby sme prišli domov. Naša stará známa USA, kde sa s každým bez problémov dohovoríme, vieme už ako to tu funguje, všade je čisto a upraveno... Nikdy som si nepomyslela, že USA vo mne vyvolá taký pocit bezpečia a domova :-D.

Zvyšok dňa strávime v štvrti obchodných domov, aké má každé USA mesto (väčšina ich má niekoľko), rozhodli sme sa kúpiť počítač. Po odpoludní strávenom striedavo v obchodoch, na parkovisku na lavičke a v kaviarni Starbucks (v USA osvedčené miesto, kde vždy nájdete verejné wi-fi, stačí si dať jednu kávičku a môžete „surfovať“, čo vám hrdlo ráči...), rozhodovaním sa a robením kompromisov, keďže to, čo sme si vybrali, nemajú..., už máme tejto Mekky konzumu dosť, pocit domova sa vytratil a máme chuť ísť späť „domov“ do Mexika :-). A okrem toho je tu veeeeľmi teplo (asi tak 40 °C).

Dávame sa na pochod za mesto, k nájazdu na diaľnicu, kde sa pokúsime stopovať, chvíľku to aj skúšame, ale pomaly sa začína stmievať, radšej si ideme nájsť miesto na spanie. Kde že je to ten náš hotel, čo sme uviedli na hranici ako našu adresu? Áno, myslím že to bude tu – v poli za kríkom pod násypom, to je naša adresa na dnešnú noc. Perfektne kryté miesto s rovnou plošinkou, v niečo také ideálne sme tu ani nedúfali. Aj keď slnko už dávno zapadlo, zem stále vyžaruje jeho teplo, ktoré celý deň akumulovala, skoro až páli. Ani do rána nevychladla, niekoľkokrát sa v noci budíme na to, ako je nám teplo.

Skoro ráno vyrážame, prechádzame okolo historickej väznice - dnes je to State park, o tomto čase ešte zavretý, takže si ju pozeráme iba z vonka. Ak poznáte film Podivné dedičstvo, tak toto je tá väznica v ktorej sedel Opičák. Je to Piatkov obľúbený film a hlášku „Mali by sme ísť - do Yumy je ještě daleko a opičák tam není na vejletě“ používa pomerne často, tak je to pre nás celkom vtipné, že sme sa tu zrazu ocitli :-).

Stopovať na „Freeway“ diaľniciach v USA je zakázané, tak to skúšame na nájazde, hneď pred tabuľou „Zákaz chodcov a cyklistov“. Či je to tou tabuľou alebo tým, že stopovanie už nie je v USA tak popoulárne, ako pred 50 rokmi a dnes, kŕmení negatívnymi historkami, väčšina ľudí verí, že ako stopovanie, tak branie stopárov je extrémne nebezpečné, čoskoro nadobúdame pocit, že takto by sme sa asi ďaleko nedostali, vzdávame snahu dostať sa smerom na San Diego a ideme to skúsiť späť do Mexika, dúfajúc, že tam to pôjde lepšie (minimálne tam môžeme stopovať pri všetkých cestách a môžu nás zobrať aj na korbu, čo je v USA samozrejme striktne zakázané). Zastavil nám mladý chalan, ktorý zhodou okolností išiel práve na hranicu, tak nás tam zobral. A tak sme sa, po menej ako 24 hodinách ocitli na tom istom malom hraničnom priechode, cez ktorý sme včera prišli.

Prechod do Mexika prebehol opäť bez problémov, vyplníme potrebný papier, colník, rozprávajúci plynulou angličtinou a ignorujúci moju snahu rozprávať s ním po španielsky, všetko naťuká do počítača, zaplatíme potrebných 612 pesos (50 dolárov) a máme konečne ten správny papier, hlavný motív tohto výletu. Máme ďalších 6 mesiacov v Mexiku (že sme tých prvých 6 mesiacov troška pretiahli, to si colník vôbec nevšimol).

Ako sa nám darilo stopovať v Mexiku, či to naozaj bolo také jednoduché, ako sme si to predstavovali a ako sme sa nakoniec späť do Cabo Pulma dostali, sa dočítate v ďalšom pokračovaní.

To be continued...