Do USA a späť 3.

Etapa tretia: Cesta od hranice

Tak sme zasa v Mexiku. Plní elánu a optimizmu. Jediná nevýhoda je, že cesta, na ktorej sa práve nachádzame, nie je príliš frekventovaná, obzvlášť nie naším smerom, toto nie je práve hlavný ťah na La Paz. Ale veď hádam sa odtiaľto nejako dostaneme.

Na začiatok sme chytili zopár krátkych stopov cez prihraničné dedinky. Od jedného pána, ktorý nás zobral, sme dokonca dostali hamburger, vodu a chcel nám dať aj nejaké peniaze, ale povedali sme mu, že máme. Čoskoro sme zistili, že táto oblasť nie je práve ideálna na stopovanie. Jednak tu nie je veľmi hustá premávka, ľudia tu nie sú na stopárov veľmi zvyknutí, takže asi nevedia, čo si o nás myslieť, či sme nebezpeční, alebo nie, tak nám radšej ani nezastavia. Tu, blízko pri hranici, sme v „nebezpečnej zóne“, keďže sa tu stretávajú „dva svety“, vraj je tu plno emigrantov a iných podivných indivíduí, ktorým neradno veriť (my sme nič také nevideli)... Ale pre mnohých ľudí už len názov „USA-mexická hranica“ je synonymom nebezpečnosti... Je aj veľa prípadov, kedy by nás nemohli zobrať ani keby chceli, keďže kapacita ich auta už je naplnená, až preplnená (tu už nie sme v USA, kde sa vo veľkých autách vyváža väčšinou iba jeden, niekedy dvaja ľudia). A hlavne sme vo veľmi horúcej oblasti v horúcej časti roka, čo nie je práve ideálna kombinácia na trávenie času na slnku na kraji cesty... Preto nám extra dobre padne, keď nás po takmer hodine zobral manželský pár na korbu svojej dodávky. Prúd vzduchu, ktorý nás ofukuje, je veľmi príjemný a studená voda, ktorú sme dostali, je tiež veľmi vítaná (z vody v našich fľašiach už by sme bez problémov mohli spraviť zelený čaj). Idú síce len do dedinky, ktorá je nejakých 10 km odtiaľto, ale aj to je lepšie ako nič, každý kilometrík sa ráta. Aké bolo príjemné prekvapenie, keď nám povedali, že nás zoberú až k Mexicali, aj keď si tak predĺžili cestu o asi 50 kilometrov. Vysadili nás na obchvate Mexicali (sme radi, že tým pádom nemusíme cez mesto, Mexicali je hlavné mesto Baja California a vraj je to jedno veľmi špinavé a chaosné mesto, ktoré nestojí veľmi za návštevu) a mysleli aj na to, aby nás vysadili v tieni – pod mostom.

Nebyť tieňa mosta, ktovie, či by sme to prečkali zdraví v tomto teple (teplomer nemáme, ale myslíme, že je tak okolo 40°C, aj informácie na internete to potvrdili). Toto miesto sa nám totiž stalo útočiskom na zopár hodín. Počiatočný elán z nás už vyprchal, postupne ho vystriedala takmer beznádej a hovorili sme si, že sme radšej mali ísť autobusom. Keby tu nejaký niekde v blízkosti stál, tak asi neváhame ani minútu. Lenže od centra Mexicali sme vzdialení nejakých 14 kilometrov, z tohto miesta sa inak ako stopom, zdá sa, nedostaneme. Po asi 4 hodinách, ktoré mi však pripadali ako večnosť, sa konečne našiel záchranca – vodič kamiónu vezúceho dve vlečky balíkov sena. Ideme pomaličky, keďže jeho náklad vraj váži 50 ton – človek by nepovedal, aké môžu byť také balíky sena ťažké (v USA je vraj limit 35 ton, ale tu v Mexiku to tak neriešia). Musíme prekonať horský hrebeň 1 200 m vysoký, naša priemerná rýchlosť je asi 15 km za hodinu. Divokosť okolitých hôr narúša iba obrovské potrubie a vodné veže s čerpadlami – systém prepravy vody z Columbia river do Tijuany a do San Diega. Treba uznať, že zrealizovať niečo také musel byť celkom technický „oriešok“. Než môžeme vojsť to mestečka La Rumorosa, ktoré je na vrchole hrebeňa, čaká nás ešte jedna vojenská kontrola – takých je tu na Baje niekoľko, ich dôvodom je boj proti drogám, prehliadajú vozidlá, či niečo nepašujú – na základe našich skúseností a aj toho, čo sme počuli od miestnych, je to však len také divadielko pre turistov a dôvod pre mexickú vládu povedať si, že bojujú proti drogám. Tentoraz tú kontrolu však berú celkom vážne, dlhou tyčou prešťuchujú balíky sena a medzery medzi nimi, čo keby sa náhodou iba tvárili ako balíky sena?

Do La Rumorosy, ktoré je cieľovou destináciou nášho šoféra, sme dorazili v červenom svetle zapadajúceho slnka. Keďže sme v horách, nie je najmenší problém nájsť dobré kempovacie miestečko hneď za mestom, na ohníku si opekáme zemiaky a cibuľu a užívame si príjemnú teplotu, dnes v noci sa bude treba aj prikryť (toto je jedno z mála miest na Baja California, kde poznajú aj také veci, ako sneh a mráz).

Skoro ráno, ešte sme ani nezačali poriadne stopovať a už máme odvoz do mesta Tecate – náš najseverozápadnejší bod, odtiaľto už konečne začíname mieriť naším smerom, na juh. Na Tecate je zaujímavé asi iba to, že tu je pivovar, Tecate je jednou z najobľúbenejších značiek piva tu na Baje. Inak je to mesto veľmi špinavé, domy nevyzerajú, že by ich obyvatelia boli extra bohatí, či že by mali zmysel pre estetiku. Ďalší dobrodinec, ktorý nás zobral aspoň na kúsok, je USAnčan, ktorý však má už života v USA dosť a rozhodol sa, že to skúsi v Mexiku. Pozval nás k sebe domov na raňajky a pokec. Je to programátor, dozvedeli sme sa od neho napr. že Microsoft kradne nápady a brzdí vývoj, že Mexičania by to mohli dotiahnuť ďaleko, keby neboli takí leniví a využili by svoj potenciál alebo že ovládať nemčinu začína byť veľmi užitočné, keďže jej je v programátorských kruhoch stále viac...

Príjemne občerstvení zaujímame opäť svoje stopovacie stanovište. Zastavuje pri nás policajné auto. A jéje, hovorím si, možno sa tu nesmie stopovať a máme problém... Dvaja policajti mi však s úsmevom na tvári hovoria, že vedia o lepšom mieste na stopovanie, kúsok ďalej, že nás tam zoberú. Sú veľmi komunikatívni, zaujímajú sa o našu cestu a chcú nám pomôcť. Keď sa dozvedeli, že mierime do La Paz, tak jeden z nich hovorí „To je škoda, že sme vás nestretli včera, môj kamarát akurát včera išiel do La Paz, mohol vás zobrať“.

Kamiónista nás zobral do Ensenady. Píšem smsku nášmu kamarátovi v Ensenade – warmshowerákovi Juanovi, s ktorým sme strávili Silvestra a Nový rok (od neho máme mexickú telefónnu kartu). Aké to prekvapenie sme mu pripravili :-). Ešte máme v mobile uloženú lokalizáciu jeho roboty, kde sme sa s ním stretli a išli sme spolu na obed, rovnako ako pred vyše siedmymi mesiacmi. Náš plán bol len si s ním dať obed a pokračovať v stopovaní, ale on nás zasa pozval, že môžeme prespať u nich, že jeho manželka sa s nami tiež zasa rada stretne a aspoň spoznáme jeho dcéru, ktorá ešte nebola na svete, keď sme tu boli naposledy. Kým Juan skončí v robote, troška sa zasa flákame po Ensenade a leňošíme na pláži za jeho domom, rovnako ako keď sme tu boli minule. Opäť pozorujeme surferov, v decembri ich síce bolo oveľa viac, keďže aj vlny boli väčšsie, ale na naše prekvapenie sa tu surfuje aj teraz. Len paradoxne dnes je asi chladnejšie, ako keď sme tu boli v decembri. Zasa raz sme sa ocitli v pacifickej hmle a od rána zasa raz zažívame ten, v poslednej dobe pre nás veľmi nezvyčajný pocit, skoro sme už zabudli, aké to je – pocit zimy.

Ďalší deň to máme štyri „stopy“ a jeden obed v malej rodinnej reštaurácii, s domácou kuchyňou, dali sme si kura s opunciovou omáčkou, k tomu máme čerstvých domácich tortíl, koľko zjeme a aj keď už aj pôvodná porcia nebola práve najmenšia, bez problémov si môžeme pridať a to všetko len za 70 pesos (asi 4 eurá). Skončili sme, už po tme, v malej dedinke Nuevo Rosarito, troška ohučaní z niekoľko-hodinového počúvania mexických „vypaľovákov“, ktoré sú až neuveriteľne na jedno brdo, stále ten istý rytmus, tie isté nástroje a hlavne ten istý text, ktorému hravo porozumiete aj keď máte iba základy španielčiny, niečo v zmysle „prečo si ma opustila... bolí ma corazóóóón (corazón = srdce, slovo, ktoré sa vyskytuje hádam v každej jednej mexickej pesničke, bez toho by sa to asi ani nerátalo za pesničku)..., nemôžem na teba zabudnúť... chýbajú mi tvoje bozky a objatia... stále myslím na našu rozlúčku...“ A do toho občas podivné výkriky, ktoré majú asi predstavovať plač (či smiech? Ťažko povedať.), oveľa viac to však pripomína zavýjanie kojotov... (Tučný nevie o čom spieva, keď spieva „Všichni jsou už v Mexiku, buenos diaz, já taky jdu, poslechnu si dobrou muziku, co se hraje v Mexiku...“, rozhodne s ním, na základe našich doterajších skúseností, nemôžeme súhlasiť). Dnes to bol celkom úspešný deň, sme kúsok od Guerrera Negra, čiže už skoro v polovici Bajy. Opäť jedno kempovanie vo veľmi peknej púšti. Dnes sme prešli Valle de Los Cirios – našu najoblúbenejšiu časť. Veľa toho teraz kvitne, takže to má zasa troška inú atmosféru. Autom si to však človek zďaleka tak neužije, ani sme sa nenazdali a prefrčali sme cez všetky tie parádne miesta, niektoré sme si skoro ani nestačili všimnúť. Opäť sa presviedčame, že na spoznávanie nových miest je bicykel najlepším dopravným prostriedkom...

Nasledujúce ráno nás zobral z Nueva Rosarita veľmi komunikatívny kamionista, rozprávame sa celú cestu až do San Ignacia (asi 3-4 hodiny), ja som so sebou veľmi spokojná, že viem už toľko konverzovať s mojou španielčinou, väčšinu mu rozumiem (a čo nie, to si domyslím :-)) a viem sa porozprávať o všakovakých témach, napr. o prostitútkach (k tejto téme sme sa dostali tak, že som mu hovorila, ako srandovne pre nás znie dopravná značka, na Baje veľmi častá, „Curva peligrosa“ (=nebezpečná kurva, totiž zákruta)). Veľa sa zaujíma, aké je to na Slovensku. Niečo pre nás tak bežné, ako je striedanie ročných období, je pre väčšinu miestnych niečo takmer nepredstaviteľné.

Keď sme dnes ráno začínali stopovať, tak Piatok, plný ranného optimizmu, povedal: „Teraz prosím niekoho, kto nás zoberie aspoň do San Ignacia“. A to sa nám aj vyplnilo. Povzbudení týmto úspechom si hovoríme, že dnes by sme mohli mať šťastný deň na stopovanie a preto Piatok pred ďalšou etapou suverénne hovorí: „A teraz poprosím do La Paz“.

Či sa mu toto prianie vyplnilo... sa dočítate v ďalšom pokračovaní. Teraz idem variť obed :-).