Po hurikáne

Už sa vám niekedy stalo, že ste sa ráno zobudili na nejakom zvláštnom mieste, ktoré určite nebolo vaša posteľ? A keď ste si trocha pretreli oči, tak ste zistili že ležíte v kúpeľni na zemi? Mne doteraz ešte nie, toto bola pre mňa nová skúsenosť. Neviem, čo spravíte ako prvé, keď sa takto prebudíte po preflámovanej noci. Ale keď sa takto zobudíte po hurikánovej noci, tak prvé vaše kroky vedú k oknu. Zvedavosť, aké sú následky nočného vystrájania Odile je taká veľká, že neriešite ani to, že stojíte bosými nohami v kaluži vody, ani to, že sa musíte pozerať cez clonu kúsočkov listov prilepených na oknách a dverách (a ste radi, že to tie okná a dvere prežili bez ujmy, to že v tej kaluži, v ktorej stojíte, neplávajú aj črepy, je dobré znamenie – nie vždy črepy znamenajú šťastie). Ďalšia vec, ktorá Vám príde na um je, že by ste mali dať vedieť svetu a hlavne rodine na opačnom konci sveta, ktorá nikdy nezažila hurikán a nevie si ho poriadne ani predstaviť, že ste nažive a v absolútnom poriadku. Piatok sa hneď zhostil tejto úlohy a poslal domov túto správu:

Ahojte, tak zdá sa, že to najhoršie z hurikánu Odile už máme za sebou, vonku je síce ešte stále vietor že by jednému aj spodky odfúklo, ale v porovnaní s tým čo bolo v noci je to už iba slabý vánok. To sme mali o zvukové a svetelné efekty celkom postarané. Ale prežili sme bez ujmy na zdraví, iba náš dom má trocha “pocuchanú fasádu“ a záhrada vyzerá ako keby sa cez ňu prehnal šialený holič s úchylkou na listy, ale inak sme zatiaľ nezaznamenali vážnejšie škody (zdá sa, že tá lepiaca páska na okná nie je až tak zlý nápad). Celé La Paz je ešte bez elektriny, mobilný signál je ako tak, píšem vám teraz z mobilu. Našťastie vodu a plyn máme vlastný tak až na ten plný mrazák nemáme problémy. Keď začnú veci opäť fungovať dáme vám vedieť.

Elektrina samozrejme nejde, ale telefónny signál chvíľami naskočí, takže na tretí pokus sa ju podarilo poslať. Neskôr však sa nám aj telefónny signál vytratil a sme na pár dní bez spojenia so svetom...

Ráno je veľmi pokojné – pri použití tohto slova si však uvedomujem, aké je všetko relatívne. Predvčerom by som toto určite pokojným dňom nenazvala – palmy v La Paz sú stále zohnuté v smere vetra, nebo je temné, mračná sa rýchlo presúvajú... Ale obyvatelia La Paz sa nikam nepresúvajú, všetci sú zalezení, zatiaľ všetko pozorujú z tepla (ale to je aj vonku) a sucha (to je tu ale veľmi relatívny pojem, nie všetci majú teraz v domoch to, čo by sme nazvali suchom) svojich príbytkov. A vedia, že čoskoro ich čaká veľa roboty – rovnako ako nás.

Našou náplňou práce počas Jonnovej neprítomnosti bolo aj starať sa o záhradu a udržiavať je peknú čistú. V svetle nových udalostí sa zdá, že splnenie tejto úlohy bude vyžadovať viac času a energie, ako sme si pôvodne mysleli. Úloha číslo jeden bude presekať si cestu von, momentálne sme tu totiž uväznení. Jeden z dvoch vysokých stromov, juka, ktorá bývala domovom pre vtáky, plazy aj hmyz a Jonnovou obľúbenou rastlinou na jeho pozemku, to neustála (jedno z nočných „tresk!“ je vysvetlené). Pod jej spadnutým kmeňom je teraz pochovaný náš východ von. Železné zábradlie, ktoré ho lemovalo z obidvoch strán, pod váhou spadnutého stromu zmenilo tvar, rovnako ako plastová bedňa, ktorú sme zabudli schovať a vietor ju presunul práve do cesty padajúcemu stromu... Všade po zemi sa váľajú kúsky listov a konáre, niektoré rastliny „oplešateli“ celkom, niektoré čiastočne. Nejaký ten rozbitý kvetináč a úroda paradajok a paprík bude menšia, ako si Jonn predstavoval. Dve z tieňových cielt sa váľajú na zemi, jedna bola vytrhnutá zo steny, takže až na zopár dier je stále ešte použiteľná, druhej železné rohy zostali na svojom mieste, ale zvyšok celty, spolu s oceľovými lankami, sa odtrhol, teraz leží na zemi celá zamotaná, rozmotať ju bude celkom hlavolam. Betónové kvádre, z ktorých sa tu stavajú domy a z ktorých tu mal Jonn spravené nízke oplôtky, sú pováľané a polámané na zemi. Váľajú sa po zemi spolu s inými vecami, ktoré sem vietor nafúkal z celého pozemku. No na pár dní máme o zábavu postarané, ale zdá sa, že až na ten strom a dve potrhané celty žiadne vážnejšie škody nemáme. Dokonca aj gril, ktorý si v noci vyskúšal skok z výšky (sfúklo ho to z vrchnej terasy), to prežil len s odlomenou plastovou priečkou, ktorá nevyzerá, že má vplyv na jeho fungovanie.

V podvečer, keď Piatok troška presekal cestu k východu, sme sa išli prejsť mestom. Hneď na začiatok na našej ulici musíme podliezť elektrický kábel. Keď sa tak pozeráme na tie potrhané drôty, tak to vyzerá, že elektrinu ešte pár dní mať nebudeme... Najväčšie škody sú na stromoch, niektoré ulice sú vyvrátenými a polámanými stromami a ich časťami celkom zablokované. Zopár častí mesta je mierne zaplavených vodou (pri ich prechádzaní sa snažíme nemyslieť na to, že okrem dažďovej vody je to aj to, čo sa už nezmestilo do preplnenej kanalizácie...). Všetko to steká rovno do mora. Turistami najvyhľadávanejšia časť La Paz - „malecón“ (- keďže nemáme more, neviem ani, či na to máme v slovenčine slovo, skrátka promenáda po nábreží), je okrem popadaných stromov a konárov plná aj pováľaných lámp – čo ale, ako sme pri bližšom preskúmaní zistili, nie je až tak chyba Odile, ako mexických robotníkov, ktorí lampy priskrutkovali skrutkami menšími, ako boli diery na ne, takže celá lampa držala len na tenkej kovovej podložke, čiže by ju zhodil aj vietor slabší, ako 200 km za hodinu. Všetky reštaurácie sú zavreté, pokiaľ mali vonku slnečníky alebo plátené prístrešky, teraz z nich majú len franforce. Lepiaca páska je tu obľúbeným ochranným opatrením, skoro všetky okná a výklady obchodov sú nimi polepené. A zdá sa, že to aj funguje, zopár sklenených plôch lepiacou páskou nepolepených je vybitých. Z jedného kostola spadol zo strechy kovový kríž, teraz sa váľa na zemi a už nemá tvar kríža, ale šípky. Plechy sú poprehýbané, drevené dosky sfúknuté, tabule pozhadzované. Podaktoré železné konštrukcie, ktoré boli postavené špeciálnym „mexickým spôsobom“, sa zosypali ako domčeky z karát. A v celom meste neostal ani jeden billboard*. Celkovo sme však milo prekvapení, očakávali sme oveľa väčšie škody. Stačí pár dní upratovania a všetko bude zasa v normále...

Nasledujúcich pár dní sa venujeme najmä upratovaniu, čisteniu a zametaniu. (Aby nám nebolo málo, tak ešte María omylom spravila menšiu potopu v dome po tom, čo nechala tiecť vodu v umývadle v kúpeľni). Piatok sa osvedčil ako „osloboditeľ“, prerezal nám cestu cez spadnutý strom a overil si, že vie, ako otvoriť a zatvoriť elektrické garážové dvere (za normálnych okolností na to stačí len stlačiť tlačidlo). Večere máme bohaté – treba rýchlo zjesť zásoby z mrazničky, (aj tak sme to nestihli všetko a nejaké to jedlo sme museli aj vyhodiť) a romantické – pri sviečkach. Každý večer pozorujeme, ako v La Paz pribúdajú svetielka a každý deň dúfame, že teraz sme na rade my... Po večeri si s Piatkom stelieme posteľ na terase, keďže vnútri sa bez klimatizácie spať nedá. Čo je dobrou správou pre komáre, ktorých je tu teraz po dažďoch viac, než je nám príjemné. Radostne si na nás „pochutnávajú“ a ich tenké bzučanie nám robí neustálu zvukovú kulisu...

Piaty deň to Maríu už prestalo baviť a vybrala sa do centrály CFE (miestna elektrická spoločnosť, zatiaľ ešte štátna, ale onedlho vraj prejde do súkromných rúk, z čoho tu však nikto nie je nadšený, keďže to bude pravdepodobne znamenať zvýšenie cien a menšiu kvalitu služieb). Poďakovali jej za nahlásenie závady, nikam si to však nezapísali, ani jej nedali žiadne potvrdenie. Na otázku, kedy asi budeme mať elektrinu povedali, že vôbec netušia. Keď sa María o dva dni bola opäť spýtať, dostalo sa jej rovnakej odpovede a poučenia, že nikto to nepríde opraviť, keď o tom nevedia, závadu treba nahlásiť... O tom, že tam bola María pred dvoma dňami, nič nevedeli. A rovnako ako minule, ani tentokrát si to nikam nezapísali...

….................................................................................................................................................................................

* Nepredstavujte si ale naše „prebilbordované“ mestá, v celom La Paz je billboardov len zopár. Počas našich ciest, nielen po americkom kontinente, sme došli k záveru, že Slovensko a Česko držia svetové prvenstvo v počte billboardov. Ešte nikde inde sme ich nevideli toľko, ako u nás...

…..................................................................................................................................................................................................

Ôsmy deň po hurikáne, keď sme sa večer vrátili z mesta, tak na „našom“ kopci práve elektrikári pilne pracovali. María sa bola uistiť, či opravia aj náš stĺp. Vraj to nemali v pláne ani v popise, keďže o tom nevedeli, ale vraj keď už sú tu, tak sa na to pozrú. Tak sa stalo, že ten večer nevečeriame pri blikajúcom svetle sviečok, ale pri blikaní lámp. Elektrinu síce máme, ale je veľmi nestabilná. Ako sme čoskoro zistili, okrem svetla a wi-fi nič ďalšie neutiahne, ak zapneme čokoľvek iné, všetko sa vypne. Tak to ešte pár dní budeme musieť vydržať bez chladničky a klimatizácie... A ako sme sa neskôr dozvedeli, tak ten kábel, čo nám tu tak visí zo stĺpu pred domom necelé dva metre nad zemou, má byť uzemnenie, teraz je však pod napätím, takže bezpečnostné štandardy tiež zatiaľ nespĺňame... Naplno nám všetko začalo fungovať až o ďalšie tri dni, po tom, čo sa vrátil Jonn – tieto dve udalosti spolu síce nesúvisia, ale Jonnovi to nahráva, aby si z nás mohol uťahovať... :-).

Súdiac podľa nášho výhľadu to vyzerá, že sme boli prví bez elektriny a poslední opäť s elektrinou. Ale stále sme na tom neboli zasa až tak zle. Niektoré domácnosti boli napríklad aj bez vody. S vodou to tu funguje tak, že každý má na streche veľkú cisternu, do ktorej je pumpovaná voda z mestského systému každé dva až tri dni. Lenže na aký pohon funguje taká pumpa? No predsa na elektrický. Takže ten, kto nemal cisternu dostatočne plnú či dostatočne veľkú, sa ocitol bez vody (Jonn má na streche takéto cisterny tri a v čase hurikánu boli na naše šťastie všetky takmer plné). Boli aj takí, ktorým cisternu zo strechy sfúklo. Jedna naša známa nám rozprávala, ako videla počas hurikánu vonku niečo, čo chcela zachrániť, rodina ju však prehovorila, že teraz vychádzať z domu nie je bezpečné. Práve v tej chvíli, presne na to miesto, kde by stála, dopadla veľká cisterna... (Len tak pre zaujímavosť: v roku 2001 bývala v New Yorku a pracovala v jednej zo slávnych dvojičiek. 11.9. ju ráno bolelo brucho, tak nešla do práce. Niekto má skrátka dobrého anjela strážneho...)

Spomínaná voda sa nepovažuje za pitnú. Pitnú vodu si treba kupovať vo fľašiach. Tie boli načas nedostatkovým tovarom a keď zasa začali fungovať tzv. „agua purificadora“- „filtrárne“, kde si prídete s vlastnou fľašou, či kanistrom do ktorého vám načapujú (to je tu najlacnejší spôsob, ako získať pitnú vodu**), tak pred nimi stáli dlhé rady ľudí.

….................................................................................................................................................................................

** Najbežnejšie majú ľudia pitnú vodu doma v tzv. „garafónoch“ - 19 litrových fľašiach. Tieto sú každý deň rozvážané chlapíkom, na ktorého len zamávate, keď ide okolo a on vám vymení prázdne garafóny za plné, bežná cena je 17 pesos (=približne 1 euro) za garafón. Keď si však prídete do „purificadory“ sami, tak za takúto výmenu zaplatíte iba 10 pesos. V obchode či na pumpe najlacnejšie kúpite balenú vodu 15 pesos za galón (3,6 litra). Väčšinou vám všade povedia, že v Mexiku si pitnú vodu treba kupovať, tá z kohútika vraj nie je pitná. Stretli sme sa však už aj s ľuďmi, ktorí „kohútikovú“ vodu normálne pijú a tvrdia, že to je reklamný ťah, aby boli ľudia nútení si vodu kupovať. V niektorých oblastiach sme aj my „kohútikovú“ vodu pili a žiadne ťažkosti sme nemali. Problém je väčšinou asi nie v tom, že by voda bola nepitná, ale že jej prívodnému systému nie je venovaná dostatočná starostlivosť. Čo ale často vraj nie je ani v prípade filtrov v „purificadorách“ (či je to pravda, neviem posúdiť, tak sme počuli). A keď vidíme tie plastové garafóny, ako sa často vyhrievajú na priamom slnku (napr. na korbe auta, čo ich rozváža), tak je otázka, ktorá voda je tu vlastne „pitnejšia“... Faktom ostáva, že sme v Mexiku už jedenásty mesiac a žiadne žalúdočné ťažkosti v súvislosti s vodou sme ešte nemali.

…...................................................................................................................................................................................................

La Paz na tom zďaleka nebolo najhoršie. Asi týždeň po hurikáne sme si spravili výlet do Todos Santos***– turisticky obľúbená dedinka na západnom pobreží, 80 km od La Paz. Obyčajne tu býva veľmi živo, toto miesto je známe najmä svojimi galériami a umeleckými obchodíkmi. Teraz sme tam však nič také nenašli, všetko je pozatvárané, na uliciach namiesto prechádzajúcich sa turistov miestni upratujúci polámané stromy, črepy, kúsky fasády a iný vetrom spôsobený neporiadok. Jediný otvorený podnik je Hotel California (poznáte tú pesničku od Eagles? Toto je ten hotel, o ktorom spievajú), pretože má vlastný generátor. Inak súdiac podľa množstva pováľaných elektrických stĺpov, polámaných ako keby to boli steblá slamy, ktoré lemujú cestu sem, máme pocit, že tu nebudú mať elektrinu ani do Vianoc. Kolóny opravárskych elektrikárskych áut vyzerajú, ako keby sa len bezradne rozhodovali, kde vlastne majú začať... Rozhodne im ich situáciu nezávidíme a už chápeme, že nejaká ulica na kopci, kde zopár rodín nemá elektrinu, nie je pre nich prioritou, keď nevedia, kam skôr skočiť...

Dopravné značky a smerovníky sú pováľané a pozohýbané do všakovakých tvarov, pri pohľade na ne mi príde na um origami (japonské umenie skladania z papiera), od tejto chvíle všetky takéto značky nazývame „origami signs“. A ešte environmentálne okienko: teraz v praxi krásne vidíme, ako sú pôvodné druhy pekne adaptované na miestne podmienky, čo sa o tých introdukovaných povedať nedá – väčšina paliem to ustála, kaktusy tiež nevyzerajú, že by ich hurikán nejak poznamenal, zato obrovské ….................................................................................................................................................................................

*** Todos Santos v preklade znamená všetci svätí. Veľa miest a dedín sa tu volá po nejakom svätcovi, tu si asi nevedeli vybrať, tak si povedali, že to budú všetci a basta :-).

…..................................................................................................................................................................................eukalypty sú vyvrátené z koreňov...

Cestou späť musíme prejsť cez vojenskú kontrolu. Autá idúce od Los Cabos sú kontrolované, či neprevážajú podozrivé množstvo elektrických spotrebičov či bední piva... V Los Cabos, ako sa aj predpokladalo, to „schytali“ najhoršie. Odile tu vystrájala a napáchala veľa škôd na majetku (napr. letisko, štadión, zopár hotelov a jedno z obchodných centier skončili v troskách), ešte viac však vystrájali ľudia v nasledujúcich dňoch. Nie je elektrina, obchody sú pozatvárané a peňazí tiež nieto (keďže bol akurát deň výplaty, lenže nie je ako sa k nej dostať, keďže aj tie bankomaty odmietajú bez elektriny pracovať.) Lenže rodinu nakŕmiť treba a odkiaľ zobrať jedlo, než z obchodu? Že je zavretý, to nevadí, sklo sa ľahko rozbije a bez elektriny ani ten otravný alarm nebude bliakať na celé kolo. Bolo jasné, že sa rabovaniu obchodov nedá zabrániť a že treba doma nakŕmiť hladné krky je tiež pochopiteľné, policajné a vojenské orgány sa teda rozhodli vyriešiť situáciu takto: vchod do obchodu je povolený, každému však len raz a zobrať si môžete toľko, koľko odnesiete v rukách. Plán to nebol úplne zlý, mal však jednu muchu: „nakupujúci“ boli vo veľkej presile, takže strážcovia poriadku sa márne snažili strážiť poriadok, situácia sa čoskoro vymkla kontrole a organizované skupiny v krátkom čase „vybielili“ nejeden obchod, systémom dokonale skoordinovaných „nosičov“ a „nakladačov do áut“. Ako prvé vraj išli na odbyt pivo a televízory. V niektorých častiach sa vraj rabovali aj domy.

V La Paz sa nič nerabovalo, ale menšia panika prebehla aj tu – z obavy pred nedostatkom sa veľmi rýchlo vypredali zásoby benzínu, pitnej vody, sviečok, batérií a niektoré regály v obchodoch s potravinami tiež zívali prázdnotou. Tak schválne, či uhádnete, ktoré to boli... Na naše prekvapenie to boli najmä sladkosti a polievky v konzerve.

Nefungujúca infraštruktúra = žiadni turisti = pre túto oblasť, na turistickom ruchu závislú, problém. Mexičania ukázali, že ak treba, tak vedia aj rýchlo pracovať. Na pomoc prišli robotníci – najmä elektrikári - z celého Mexika, aby sa všetko dalo čo najskôr zasa „do normálu“. Letisko v Cabo San Lucas „povstalo z popola“ a už zasa funguje, teda až na eskalátory. A turisti sa pomaličky vracajú. Zatiaľ čo v La Paz už by ste ani nehádali, že tu niekedy bol nejaký hurikán, v Los Cabos je ešte aj dnes vidieť, že Odile tu nebola žiadna sranda – ruiny hotelov (ktoré ale boli postavené z tak nevhodného materiálu, že pre Odile nepredstavovali vôbec žiadnu prekážku – školy na to síce nemám, ale myslím, že sadrokartón nie je práve najvhodnejší stavebný materiál do hurikánovej oblasti), pováľané tabule a palmové aleje zmenené na palmové solitéry... Toľko sme sa dopočuli od očitých svedkov.

A ešte jeden „darček“ nám tu Odile a dažďová sezóna zanechali – mračná čerstvo vyliahnutých hladných komárov. Miestne komáre však majú okrem toho, že pília uši (obrazne) a pijú krv (doslovne), ešte jednu nepríjemnú vlastnosť – niektoré z nich prenášajú vírus Dengue – endemický vírus, ktorý sa nachádza iba v karibskej oblasti a niektorých častiach Ázie. Vyznačuje sa vysokými horúčkami a silnou bolesťou hlavy, svalov, kĺbov, kostí, skrátka celého tela, žalúdočnými problémami, vyrážkou a tým, že to trvá obyčajne tak dva týždne, pričom ale v priebehu prídu dni, kedy si chorý myslí, že už to má za sebou, aby sa to potom ďalší deň zasa vrátilo. Nie je na to žiadny liek, treba to doslovne len pretrpieť, odmenou je to, že potom má človek minimálne rok imunitu. Ak nie ste batoľa, starec, či s veľmi podlomeným zdravím, tak sa na to nezomiera. (V prípade ľahšej formy, existuje aj ťažšia, komplikovanejšia, ktorá môže byť sprevádzaná napr. aj vnútorným krvácaním, táto je však oveľa zriedkavejšia). No a v La Paz mali tento rok epidémiu, aj v Cabo Pulme zopár prípadov dengue zaznamenali. Piatkovi sa tiež jeden taký dengue štípanec ušiel, takže si môže pripísať ďalší nový zážitok a ďalší nový endemit do zbierky. Dengue sa občas hovorí aj „choroba polámaných kostí“, keďže sa človek cíti ako by mal polámané všetky kosti v tele. Piatkovi táto fáza trvala našťastie len asi dva dni a dva týždne sa cítil veľmi vyčerpaný – táto únava je tiež pre dengue typická. Dnes už je Piatok zasa ako rybička a už si ani nemusí dať každý deň niekoľkohodinového „šlofíka“.

Ani Jonnovi a Márii sa dengue nevyhlo, tiež si „užili“ svoje, čo spôsobilo zmeny plánov – museli odložiť svoju cestu do Mexico city a tým pádom sme nešli do La Paz postarať sa opäť o dom a o Krima. Dokončili sme teda v Cabo Pulme rozrobené projekty (hlinená pec a lavička pre Gordona), stretli sa s našimi dobrými kamarátmi Sally a Wilkie-m a ich synom Luke-om, ktorí 1.11. dorazili z Colorada; a za daživého a na miestne pomery chladného dňa (rozumej teplota pod 25°C) – toto počasie je spôsobené ďalším hurikánom, nezvyčajne neskorým, ale k pevnine tentoraz milosrdným – sme využili ponuku Wilkie-ho, že nás zoberie do La Paz, (kam idú s Luke-om k zubárovi****) a rozlúčili sme sa s Cabo Pumom – miestom, ktoré sme vo februári prišli navštíviť na víkend a stalo sa naším pôsobiskom na celých 9 mesiacov...

….................................................................................................................................................................................

**** Zubári v Mexiku sú asi tak desaťnásobne lacnejší, než ich kolegovia v USA – byť zubárom v Mexiku v blízkosti hranice s USA teda znamená nemať núdzu o pacientov.

…...................................................................................................................................................................................................

P.S.: Tak nakoniec sme sa dozvedeli, že Odile je vraj žena. Ako doteraz všetky ničivé hurikány. Neviem, kto a ako vyberá meno pre hurikán, jediné pravidlo, ktoré je mi známe je, že každý rok od začiatku sezóny sa jednotlivé hurikány pomenúvajú postupne podľa abecedy – pred Odile sme tu mali Norberta a predtým Máriu (predchádzajúce hurikány tejto sezóny sa nás netýkali, takže ich mená sme nezachytili). Ale z nejakého dôvodu to vraj vždy vyjde tak, že hurikán s ničivejšími následkami zhodou okolností nesie ženské meno (určite si ešte spomeniete napr. na Katrinu). Aj tomuto pravidlu sme však našli výnimku: zatiaľ najničivejší hurikán, ktorý postihol Cabo Pulmo sa volal John (v roku 2006).