Do USA a späť 1.

Ahojte.

Tak sme zasa naspat v Cabo Pulmo, po 2 tyzdnovej "dovolenke", ktorej hlavnym cielom bolo opustit Mexiko, aby sme donho vzapati mohli zasa vstupit a tym ziskat novy papier, ktory nas opravnuje byt dalsich 6 mesiacov v Mexiku. To sa zide taky papier, hlavne je fajn spojit to s vyletom – uz sme v Cabo Pulme pol roka, uz si aj nejaku tu dovolenku zasluzime, nie? Mohli sme uz davno ist na hranicu a spat autobusom, ale to by nebola velmi zazivna dovolenka, my radsej troska dobrodruztva :-).

Etapa prva: S Gordonom na hranicu

Burlivy zaciatok

Ako uz som davnejsie spominala, na hranicu sme sa zviezli s Gordonom. Vacsina Gringov, ked sa vracia z Cabo Pulma (ti, co idu autom, vela ich takych nie je) to na hranicu daju za dva dni. Ich jedinym cielom je totizto dostat sa na hranicu. Nie tak Gordon, ktory dobre vie, ze aj cesta moze byt cielom. Snazi sa kazdykrat trasu obmienat, aby videl nieco nove, cas ani kvalita cesty prenho nie su az tak dolezite. To nam vyhovuje taky pristup, my sa nikam neponahlame a radi uvidime nove kuty Bajy. Po tom, co sme si zbalili vsetky veci a opustili stary karavan, ktory bol asi tri mesiace nasim utociskom, prestahovali sme sa na kopec do Gordonovho domu a dva dni na to, 8.7. sme vyrazili. Baska na sedadle spolujazdca, Piatok vzadu zdielal velku plosinu s troma fenkami, ktore si ho myslim celkom oblubili (Gordon totiz svoje auto prerobil na potreby vozenia psov a na dlhe trate, kedy sa zadok auta pouziva ako postel, takze nema zadne sedadla).

Vdaka nedavnemu hurikanu, ktory sa prehnal kdesi nad oceanom, je posledny mesiac neobvykle dazdivy na tuto cast roka (nejaka burka sa tu obcas pritrafi aj pocas leta, ale vacsinou je takyto mokry az september, niekedy ani to nie, v niektorych okolitych oblastiac uz vraj nevideli poriadny dazd asi tri roky). Darmo, je rok el Niňa, tie byvaju vzdy nevyspytatelne (vedeli ste, ze el Niňo znamena dieta? :-)). Dokonca aj v Cabo Pulme sme zazili uz dva dazde, ten prvy tri dni pred nasim odchodom. Vdaka tomu bola cesta miestami dobrodruzna, kedze sa cez nu prelievali riecky a potoky, ktore su vacsinu casu iba plne piesku, ale raz za cas po dazdi sa v nich objavi aj voda. Nie je to vsak velmi casto, takze pre Mexicanov to vacsinou nie je dovod na stavanie mosta, namiesto toho stavaju brody. Po takom riadnom dazdi sa niektore zmenia na dost hlboke riavy, este ze Gordonove auto uz je zvyknute na hocico. Raz sme dokonca museli asi dve hodiny cakat, kym voda trocha opadne, lebo bola naozaj prilis hlboka a kus cesty bol odplaveny, takze nikto nevedel, ake je to hlboke a co je na dne. Bola to cesta veduca do velkej bane a asi 10 autobusov s robotnikmi uviazlo na druhom brehu. Chudaci boli urcite hladni a unaveni po celodennej sichte a namiesto vecere a manzelkinej naruce ich cakalo nikolko hodinove cakanie. Nakoniec zavolali bager, ktory to presiel a preskumal situaciu, trocha to ubagroval a s jeho pomocou sa postupne vsetci, s vacsimi ci mensimi tazkostami (vacsina mexickych aut je na rozpadnutie, su to auta z USA, kde uz boli vyradene ako nepojazdne, pre Mexicanov su vsak este vyborne pouzitelne, obcas so zaujimavymi zvukovymi efektami, ale ved to nevadi, hlavne, ze to jazdi.), niektori zapadli a musel ich bager vytiahnut, niektori presli a na druhej strane otvorili dvere, aby vyliali z auta vodu, ktora im tam natiekla. Gordon a jeho Toyota to vsak nastastie zvladli bez problemov, takze po dvojhodinovej prestavke sme mohli pokracovat v ceste.

Gordon sa este chcel rozlucit s kamaratmi, ktori byvaju po ceste. Ako sme zistili, Gordon si vybera za kamaratov jemu podobnych – minimalne v pohostinnosti. V jednej rodine sme dostali ranajky a manga, dalsia nas zasa pozvala na obed, dostali sme kralovsky obed ako v restauracii a to o nas vobec nevedeli, ze prideme! Ked sme obedovali, tak prave prisla riadna burka a prietrz mracien, tak sme zazili ako vyzera taky lejak v mexickom domceku (ktory je este k tomu stale vo vystavbe – a zda sa, ze konstrukcia kontinualne prechadza v destrukciu- a sucastou domu je aj strom, ktoreho konare siahaju dovnutra). V skratke by sa dal popisat asi takto: “tanier s jedlom a stolicku si posun tak, aby neboli pod prudom vody... a aspon sa umyje podlaha”. V priebehu chvilky cez dom vlastne pretekala mala riecka (nieco take, ako prahy pod dverami vobec nepoznaju a pod pojmom okno sa vacsinou rozumie diera v stene). Ziadny problem, treba zobrat metlu, vodu “pozametat” a podlaha bude krasne vyumyvana. :-) Ono to vlastne vobec nevadi, ked zmoknes vo vlastnom dome, ved po burke zasa zasvieti slnko a v tomto teple vsetko uschne za chvilku. Po burke nasledovala exkurzia po pozemku, v minulosti tu totiz zili Indiani, takze sa priamo na ich pozemku daju najst artefakty, ako kamenne hroty sipov, ci zaoblene obrusene balvany na drvenie obilia a pod. A najlepsim casom na hladanie je prave po takej burke, kedy voda odplavi podu a odkryje nejake zakopane poklady. Po chvilke hladania sme si aj my take dva male hroty sipov nasli :-). Povedali, nech so ich zoberieme, pre nich to nie je vobec nic vzacne, maju ich desiatky, vyrabaju z nich umelecke predmety a bizuteriu.

Dobrodruzna cesta cez hory

Nasledujuci den sme za cely den nevideli ani kusok asfaltu. Keby sa auta mohli potit, tak Gordonova Toyotka by sa ten den riadne zapotila. Vlastne ju tymto oficialne musim pochvalit, ze to cele zvladla a nenechala nas v stychu niekde v kopci, obcas nam nebolo vsetko jedno a mysleli sme, ze to predsa to auto nemoze zvladnut (ma nahon na vsetky styri kolesa, ale inak to nie je nijake velmi specialne terenne auto). Coho sme sa obavali najviac, bola diera o vyfuku, lebo obcas boli uprostred cesty dost velke balvany. Gordon vyzeral dost sebavedomo, nebolo to prvykrat, co isiel takymto terenom, skor sa zdalo, ze taketo tereny su jeho oblubene. Ale kedze sme boli naozaj uprostred nicoho (rozumej v zmysle ludskeho osidlenia, tie hory co nas obklopovali by som urcite nenazyvala “nicim”), ziadny signal, ziadna pripadna pomoc (typujem, ze touto cestou ide mozno tak jedno auto za tyzden, ale mozno ani to nie), v ramci minimalizovania rizika sme sa striedali v tom, kto vyskoci z auta a odprace najblizie velke kamene z cesty. A raz bolo z cesty treba odpratat aj spadnuty velky kaktus. Piatkova uloha bola este utesovat fenky, ktore boli po kazdom nadskoceni auta velmi nervozne. Hory a skaly hrajuce vsemoznymi farbami (vyzerali, ako keby na ne niekto namaloval obrovske farebne pasy po celej dlzke pohoria), do toho kaktusy a obcas sa otvoril vyhlad na Kortezovo more s ostrovcekmi... Parada. Zastavka na okupanie sa v mori. Zastavka na obed pri malickom cintorine s drevenymi a betonovymi krizikmi bez akehokolvek napisu.

Oaza uprostred hor

Mozno sa pytate, preco sme si zvolili prave tuto trasu. No okrem toho, ze bola scenicky velmi pekna to malo aj iny ciel – ist sa pozriet na Gordonov novy pozemok (prave je vo faze jeho kupovania). Gordon nasiel tento pozemok nahodou pri jednom zo svojich prieskumnych vyprav po Baje a hned ked ho uvidel, tak sa do toho miesta zamiloval. A ked zistil, ze je na predaj a este k tomu ako lacno (presnu cenu nam nepovedal, ale vraj ho kupil za menej ako polovicu ceny, za ktoru kupil pozemok v Cabo Pulme, ktory je vsak asi tak 20-krat mensi), tak nevahal ani chvilu a hned sa dohodol s dedkom, majitelom, na jeho kupe (bol vraj prvy zaujemca po tom, co sa dedko rozhodol, ze pozemok preda.) Nachadza sa v malej dedinke La Soledad, co znamena samota - priliehavejsi nazov si neviem ani predstavit. Je to mala dedinka uprostred hor pozostavajuca asi tak z piatich kamennych domcekov a jedneho kostolika. Cim je vsak tato dedinka zaujimava je to, ze je to vlastne oaza uprostred hor. Jej obyvatelia sa zivia pestovanim cukrovej trstiny a pomarancov, ktore tradicne vozievali na somaroch do La Paz, jedna taka vyprava zvycajne trvala asi dva tyzdne. (Nachadzame sa priblizne 200 km severne od La Paz). Miestna cukrova trstina vraj bola vyhlasena a v La Paz vysoko cenena.

Gordonov novy pozemok zahrna kus kanonu (asi 16 ha), posledne dva kilometre uz nie su po ceste, ale priamo korytom, vacsinou v nom vsak nie je velmi vela vody, a nachadza sa na nom niekolko pramenov a mnozstvo stromov, z ktorych su takmer vsetky jedle – manga, avokada, pomarance, limetky, mandarinky, banany, broskyne, datle a este nejake dalsie pre nas exoticke druhy, ktorych ani meno nepoznam. A tiez vinohrad. S problemom ochrany urody pred hroznozravymi tvormi, ako su vtaky a hmyz sa vysporiadali po svojom – miestna babicka so zvyskov latok sije vrecuska a potom kazdy strapec zvlast zabalia do takehoto vrecuska. Vyzera to celkom veselo, kazde vrecusko je totiz z inej latky, takze taky vinohrad hra vsetkymi farbami. Za tuto sluzbu ma babicka zadarmo hrozno, kolko len vladze zjest :-). Zeby inspiracia aj pre nasich vinarov? ;-)

Zda sa, ze obyvatelia dedinky La Soledad sa tesia dobremu zdraviu. Privital nas jeden, dobre naladeny a humorom nesetriaci, rezko nam podal stolicky, nech s nim chvilku posedime a pokecame. Neskor nam Gordon povedal, ze tento pan coskoro oslavi 90. narodeniny. Na to teda vobec nevyzera, ja by som mu tipovala tak 70. Povodneho majitela Gordonovho noveho pozemku sme stretli, ked prave isiel na koni z lekarskej prehliadky. Z dedinky La Soledad nie je jednoduche sa niekam dostat, obchod s potravinami (raz tyzdenne) a lekar (raz mesacne) za nimi chodia sem. Pan ma nieco malo cez 70, ale v konskom sedle je stale ako doma. Ved to bol jeho hlavny dopravny prostriedok cely zivot, soferovat auto sa vraj nikdy poriadne nenaucil. Ma 10 deti, ale ziadne z nich nechcelo ostat byvat tu, vsetky sa prestahovali do mesta, akurat jedna dcera byva s manzelom na nedalekom ranci. Vidiac, ze jeho deti o ten pozemok zaujem nemaju a zistujuc, ze uz na to sam nestaci (zena mu zomrela uz davno), rozhodol sa, ze pozemok preda. A akurat vtedy sa zjavil Gordon. Jedinu podmienku stary pan mal – ze bude moct v svojom dome dozit.

Nasledovala este zachadzka do vedlajsej dedinky (rozumej asi 10 domov), vzdialenej asi 7 kilometrov, kde maju jeden telefon – jedine spojenie s okolitym svetom. Gordon chcel nejako ostat v spojeni, jedina moznost je teda zajst tam a vypytat si cislo (tu ho totiz nikto nevie). Aj tu (dedinka sa vola Primera Agua, Prva voda) sme vrelo privitani, navstevnikov tu casto nevidia. Prezradili nam cestu k vodopadu a ponukli nam, ze mozme kludne kempovat uprostred dediny na betonovom stvorci, ktory je vraj ich tanecny parket. Aj tu maju obcas nejaku tu fiestu :-). Tuto ponuku vsak odmietame, Gordonove fenky totiz rady nahanaju kravy, kone, ovce, kozy... skratka akekolvek hospodarske zvierata, ktorych je tu vsade plno, takze by sme sa tu velmi nevyspali.

Dedinky maju prijemnu atmosferu, jedine, co sem akosi nezapada, su plastove kadibudky, vacsinou postavene vedla povodnych drevenych. Ako sme zistili uz aj v Cabo Pulme, mexicka vlada je obcas stedra a, pravdepodobne v zaujme ziskavania volebnych hlasov, dava ludom obcas nieco zadarmo, napriklad sponzoruju fiesty (oslavy, napriklad ku dnu matiek, ci vyrociu dediny a pod.), v Cabo Pulme dostali zadarmo zopar solarnych panelov a baterii, tu zasa dostali zadarmo tieto plastove kadibudky. Vobec nam to vsak nepride ako pomoc, okrem toho, ze si nemyslim, ze by ich miestni ludia potrebovali, ved maju svoje stare dobre drevene, a ze vyzeraju hrozne, v tychto podmienkach, pod neustalom dohladom zeraveho slnka, tu plast velmi dlho nevydrzi (tu sa rozklada niektory plast rychlejsie ako papier). Takze vidim to tak, ze o par rokov sa tu vsade budu valat kusy plastu z nefunkcnych kadibudok. Ale ved hlavne, ze volebne hlasy su ziskane, to je predsa to, na com zalezi, nie?

Spat do puste

Cesta na druhu stranu hor uz nie je tak rozbita, takze dalsi den uz sa pomerne rychlo dostavame spat na hlavnu cestu cez Baju, tu, ktoru uz mame prejdenu na bicykli. Spominame na miesta, na ktorych sme spali ci obedovali, ci na ten-ktory kopec, ako sme sa na nom zapotili, ci aky to bol dobry zjazd. Na niektorych miestach zjavne prsalo, lebo su zelensie, ako ked sme cez ne naposledy prechadzali, ine su stale rovnako vyprahnute, ale aj tak vyzeraju troska inak, lebo niektore kaktusy a stromy teraz kvitnu (prechadzajuc tadeto v januari sme si hovorili, ze by sme radi videli, ako to tu vyzera, ked je pust zakvitnuta, tak sa nam to teraz vyplnilo).

Opat sme si zopakovali kempovanie v pusti pod velkymi kaktusmi, na kaktusovom dreve robime ohen a opekame si zemiaky... Vsade okolo uplny klud, nebo nad hlavou plne hviezd... Skratka pustna pohodicka :-).

Ked prechadzame cez nasu oblubenu dedinu San Ignacio, ktore sa nachadza v jednej velkej oaze, naskyta sa nam nie prilis uteseny pohlad, skoro vsetky palmy su obhorete. A nielen palmy, minimalne dva domy su do tla. Pytame sa v obchode, co sa stalo, povedali, ze tu bol velky poziar pred troma tyzdnami, vsetci hasici z blizkeho aj vzdialenejsieho okolia zasahovali. Vraj sa nevie, ako k poziaru doslo. Nasa teoria je, ze niekomu sa vypalovanie suchych palmovych listov (to sa vraj bezne robi alebo robievalo) vymklo zpod kontroly. Co sa ani velmi necudujem, suchy palmovy list je totiz idealny na zalozenie ohna, ani papier ci brezova kora hadam tak dobre nehori.

Zaujimave je, ze niektore stromy, ktore v januari mali listy, teraz listy nemaju a vymenili ich za kvety. Na obidvoje naraz by nemali dost vody, tak to vyriesili takto. To je pripad napriklad stromu, ktory sa vola Cirio, ktory je miestnym endemitom, rastie len tu, v casti Bajy, ktora sa vola “Valle de los Cirios” (dolina Ciriov) – inak nasa najoblubenejsia cast Bajskej puste. Miestami nam to tu pripomina obrazky z japonskych zahrad – najma stromy kvitnuce malymi kvietkami v odtienoch cervenej, ruzovej a zltej farby.

P.S.: Pre tych z vas, co sa zaujimate o fyziku a fyzikalne zakony, mame tu jednu temu k diskusii. Jedna sa o Cardony - tie najvacsie kaktusy, niektore aj niekolo stoviek rokov stare (aj ked zatial mi nikto nevedel odpovedat na otazku, ako sa da vlastne zistit vek kaktusu, kedze, pokial je mi zname, kaktus nema ziadne letokruhy) a ako ziskavaju vodu. Dopoculi sme sa, ze je to tak: zakladom je vela slnka. Kaktus ma harmonikovitu strukturu, aby zvacsil svoju plochu, teda plochu, ktora moze absorbovat slnecne luce. Takto sa teda cely den vyhrieva a akumuluje teplo, co to da, aby sa potom v noci, ked sa ochladi, pod vplyvom rozdielu teplot na jeho povrchu a v jeho okoli, vyzrazala na nom voda. Cize ked je dlho zamracene, tak pre kaktus to paradoxne znamena vacsi “smad”, ako ked svieti slnko. Je to pekna teoria a urcite to nejak tak bude. Akurat nam napadla jedna vec: rosia sa chladne predmety, ked nahle pridu do tepla, nie naopak, vsak? Takze na domacu ulohu popremyslajte nad tymto fenomenom a napiste nam Vase nazory a teorie. :-)

Coco's corner

Onedlho hlavnu dialnicu c.1 a Pacificku stranu opustame a mierime na vychodne pobrezie, aspon uvidime zasa nejake dalsie kuty Bajy. Cast cesty je opat prasna, neasfaltova. Ale aj tak vraj bol tento usek v pohode a dalo sa na nom ist pomerne rychlo, este pred pol rokom, ked tu Gordon isiel naposledy. Na nase nemile prekvapenie teraz cestu opravuju, co ma za nasledok, ze je teraz cela rozbita a o nejakej rychej jazde nemoze byt ani reci. Je to az neuveritelne, co dokazu s takou cestou spravit tazke stavebne vozidla. Najneprijemnejsim fenomenom je tzv. “valchovacka” - ked sa na ceste spravia akesi “vlny” a vyzera to ako valcha. Extra neprijemna vec ako pre bicykel, tak aj pre auto.

Ale narazame na jednu z “atrakcii” Bajy, o ktorej uz sme sa niekolkokrat dopoculi, ale nikdy nam nenapadlo, ze sa tam aj pozrieme – tzv. Coco's Corner. Maly bar uprostred nicoho, ktory to dotiahol tak vysoko, ze ho najdete vyznaceny dokonca aj na mape Bajy. Majitelom a vacsinou asi aj jedinym zamestnancom v jednej osobe je chlapik, ktory nema nohy. Miesto je vyhlasene (hlavne v motorkarskych kruhoch) ale hlavne tym, ze chlapik tam ma velku zbierku spodneho pradla, co mu doniesli navstevnici. Tak teda ze sa pojdeme pozriet, ked uz sme tu. Miesto je naozaj ovesane roznymi kusmi (vacsinou damskeho) spodneho pradla, ale aj roznymi inymi blbostami od vymyslu sveta. Davame si pivo a Coco si nas zapisuje do svojej knihy navstevnikov, ku kazdemu si tam vlastnorucne nakresli dopravny prosrtiedok, na ktorom dany navstevnik prisiel (ked sme mu povedali, ze my vlastne cestujeme na bicykli, ukazal nam zapisky od inych cyklistov, co sa tu zastavili, bolo ich tu pomerne dost, vacsina na ceste z Aljasky do Patagonie ci naopak...). Chce po nas, aby sme mu do knihy nieco napisali, ale presne nam prideluje pocet riadkov a nesmie byt ani kusok miesta volneho (preto je cela kniha pokreslena roznymi, niektorymi velmi zvlastnymi, obrazkami). Naspat v aute sme sa potom zhodli, ze z toho cloveka a z celeho toho miesta isla velmi podivna atmofera... Priklaname sa k nazoru niekoho, kto nam Coco's corner spominal davnesie – ze tam bol, ale urcite tam nepojde znova.

A potom, pravdepodobne pod vplyvom tej podivnej energie toho miesta a na zaklade nedorozumenia, kto plati za pivo, nam Gordon povedal, ze by sme sa mali nad sebou zamysliet, lebo od ludi len berieme a nedavame nic naspat (alebo len malo) a ze na svojej ceste vlastne vacsinou len vyuzivame dobrotu ludi. Ked som mu oponovala, ze sa nikoho o nic neziadame, ludia nam sami ponukaju pomoc, Gordon mi odvetil, ze ked vieme, ze to nemame ako oplatit, nemame to prijat. Cely tento rozhovor nas velmi prekvapil, hlavne ked doteraz bolo vsetko v pohode, Gordon nevyzeral, ze by sme ho nejak obtazovali a to, ako nam pomahal bolo jeho rozhodnutie. A dost nas to rozladilo, cely vecer sa potom citim mizerne. Ale ocenovala som Gordonovu uprimnost. Neskor sa mi to rozlezalo v hlave a dosla som k tomu, co som si myslela aj predtym: vsetci sme prepojeni a vsetko sa nam vrati a ak aj nemam teraz ako zaplatit naspat, nabuduce ja zasa pomozem niekomu dalsiemu a ten potom niekomu dalsiemu a tak sa kruh uzavrie. A tomu, kto pomohol nam, sa to tiez vrati, zasa z inej strany. Aky by malo zmysel povedat nie na nieco, co mi pride vhod, cize vlastne klamat? Hlavne ak to bolo rozhodnutie toho cloveka spravit dnes dobry skutok, preco by som mu to mala takto prekazit? Aky by malo zmysel takto prerusovat kruh dobroty a pozitivnej energie? Ved prave to je to krasne na tejto nasej ceste, ze tomuto pozitivnemu hnutiu vzajomnej dovery a nezistnej pomoci takto napomahame a verime, ze sa bude sirit dalej a dalej...

Nasa tretia noc v hoteli

Vychodne pobrezie zdaleka nie je take pekne, ako zapadne. Vlastne miestami nie je pekne vobec. Je to tu velmi vyprahnute a miestami nerastie vobec nic, ziadne kaktusy, stromy, nic, mozno az na par trsov suchej travy a zakrslych krickov medzi vsadepritomnymi kamenmi. Ziadne malebne plaze, akurat hole kameniste plane, obcas s nejakym tym, vacsinou nie velmi estetickym, mexickym osidlenim. Ale kazdu chvilu reklama na pozemok priamo pri mori, ktory je na predaj... Vraj lacno. No to verim, ale tu by som nechcela byvat hadam ani zadarmo :-). Ale aspon vidime dalsi typ puste – nazvala by som ho kamenna pust obkolesena starymi vulkanmi. Zaujimave su aj male ostrovy, totiz vlastne obrovske balvany v mori, niektore z nich ziarivo biele od vtacieho trusu.

Mesto San Felipe je tiez jednou z uvadzanych turistickych destinacii na Baje, nevyzera vsak, ze by na nom bolo nieco extra zaujimave. A co je najhorsie, v jeho okoli nie su ziadne plaze ani ine miesta vhodne na kempovanie, same sukromne pozemky (darmo, blizime sa k hranici s USA)... Takze nakoniec nam neostava, nez si zaplatit noc v hoteli. Gordon chcel ist do hotela tak ci tak, lebo si chcel dat sprchu pred zajtrajsim prechodom hranice. Hovori, ze je treba vyzerat cisto a tak minimalizovat dovody, aby nas chceli nejako velmi “prevetravat” na hranici, ako podozrive osoby snaziace sa dostat do USA. Gordon uz tu ma jeden hotel osvedceny, ktory berie aj psov, tak ideme na istotu. Stoji 40 dolarov, to nie je az take hrozne, hadam si to este mozme dovolit :-). Toto je, prosim pekne, nasa tretia noc v hoteli od zaciatku tejto cesty (a len druha nami platena, za jednu platil SaraJanin stryko, ako sa to zda byt uz davno).

Vecerna prechadzka po plazi, Gordonove fenky sa usilovne snazia vykopavat zahadne zviera, ktore robi v piesku diery, z ktorych unikaju bublinky. Zeby kraby? Alebo nejake plazove cervy? Tato zahada zostava nevyriesena - aj ked sa fenky snazili co im labky stacili, zahadny tvor sa zahrabaval hlbsie a hlbsie a kedze je zjavne zahrabavanie sa do piesku jednou z jeho hlavnych zivotnych cinnosti, vzdy sa mu podarilo nepozorovane zahrabat este hlbsie.

Je piatok vecer, takze v meste to zije, vsade znie hudba, dievcata v minisukniach a s vyraznym piatkovecernym make-upom a mladi caballeros (dzentlmeni) sa prechadzaju ulicami a na kazdom rohu postava skupinka hudobnikov mariachi s ich tradicnymi nastrojmi – gytara, harmonika, velka truba, bubny, hlasivky. Ak sa im zda, ze su v okoli potencionalni posluchaci, tak spustia “tu nasu”. Dufaju, ze dostanu nieco do klobuka ci do vrecka, ale hlavne, ze sa niekomu zapacia natolko, ze si ich pozve k sebe domov na svoju party, party bez hudby by predsa nebola party, totiz fiesta :-).

Osprchovani (hadam dostatocne pre hladky prechod hranicou :-)), prepiname medzi roznymi stupnami klimtizacie, chvilami je tu prilis teplo, potom zasa prilis zima. Stale rozladeni z onoho rozhovoru s Gordonom a nervozni pred zajtrajsim prechodom hranice... Preco nas tie hranice vzdy tak znevorznuju? Citim sa skoro, ako keby som zajtra mala ist na skusku alebo co... Az budem velka, tak zrusim hranice! ;-)

To be continued...