Rastliny
Baja
California je vyznamne miesto s mnozstvom endemitov (pre tych, co
nevedia: endemit = druh, ktory sa vyskytuje iba na jednom mieste,
nikde inde), najma medzi rastlinami. V Cabo Pulme a okoli sa podla
nedavnej studie vraj naslo 406 roznych druhov rastlin. To
mi pride na pust celkom slusne :-). Nie je to tu take zelene, ako sme
zvyknuti, ziadna trava a stromy a kriky maju len male alebo v tejto
casti roka ziadne listy. Ale inak je tu dost bujna vegetacia. Kopce
su porastene nizkymi stromcekmi a krickami, pomedzi to rastu kaktusy
– prave zacali kvitnut, su to tie, co kvety otvaraju iba v noci,
opeluju ich asi netopiere (a mravce, kedze ich po tych kvetoch tolko
lozi). Niektore kaktusy, ako sme si zistili, maju jedle plody – o
com miestni nemaju ani potuchy. Jediny kaktus, o ktorom vedia aj
miestni, ze je jedly, je opuncia - ale nemyslim, ze by ho velmi
jedli. My sme opuncie vyskusali raz, ked Gris doviezla varku opuncii
na stavbu. Je to piplacka zbavit listy tych neprijemnych malych
trnikov a potom som ich vyberala z ruk este asi tri dni. Ale chutili
nam, mali sme ich v prazenici a na obed oprazene s dalsou zeleinou a
so zemiakmi. Su take troska mazlave, ale stavnate a troska kyselkave.
Zit na pusti a naucit sa grif, ako ich zbavovat tych trnikov
rychlejsie, tak ich urcite zaradim do svojho jedalnicka.
Priamo
v dedine rastu aj palmy, neviem, do akej miery tam rastu same od seba
alebo su vysadene, ale predpokladam, ze tu byvala oaza, inak by sa tu
ludia asi neusadili, takze asi su povodne. Ze ma skoro vseto
trne, na to uz sme si zvykli. Ale nasa najneoblubenejsia rastlina je
jedna taka tahava prizemna, na pohlad nicim velmi zaujimava,
pravdepodobne nejaky druh travy, rastie v piesku a padaju z nej male
“gulicky”, z ktorych idu na vsetky strany dlhe trne, samozrejme
zakoncene protihacikom, aby bola este vacsia sranda. Takze s vynimkou
plaze tu neodporucam chodit v piesku naboso, je to velmi neprijemne
(najhorsie je, ze tie male pichlave svine su v tom piesku zahrabane,
takze nie su vobec vidno, clovek si tam kludne stupne v domienke, ze
to je bezpecne a hned ma v nohe bolestivy bodak, ktoreho vytiahnutie
je este bolestivejsie.) Neraz nam zneprijemnovali stanovanie.
Tesime
sa na september, obdobie dazdov, po ktorych sa to tu zrazu zazelena
doslova cez noc. Povodne sme si mysleli, ze to su jedine dve obdobia,
ktore tu maju – vyprahnute takmer celorocne a podazdove zelene.
Preto nam prislo celkom vtipne, ked sa chystali oslavy jari (Festival
de Primavera), na prvy jarny den. Mysleli sme si, ze to je len dalsi
dovod na fiestu (Mexicania velmi radi oslavuju, kazdu chvilu je tu
nejaka fiesta). Ake bolo nase prekvapenie, ked kalendarovo presne na
den sem jar naozaj dorazila! Prizemne rastlinky zakvitli malymi
kvietkami, stromy a kriky (napr. ten hned pri nasom stane – vtedy
sme este stanovali na plazi) tiez zrazu zacali kvitnut. Tu na pusti
treba byt pozornejsi pozorovatel, vacsina kvietkov je malicka, takze
si ich clovek nevsimne tak na prvy pohlad, ako je tomu na jar u nas.
Ale o to viac si kazdy novy kvietok, ktory si vsimneme, vazime. Ovela
ocividnejsou jarnou zmenou bolo, ze sa zrazu zo dna na den objavilo
mnozstvo vtakov a pust, dovtedy pomerne ticha (“najukecanejsimi”
zvieratkami boli gekony :-)), je zrazu plna vtacieho cvirikania,
hrkutania, kvilenia, piskania, “chichotania”, klopania…
Vtaky
Z tych, ktore tu boli aj
v zime, su najvyraznejsie asi supy. Tych je tu naozaj dost, kedze,
ako sme uz cestou sem zistili, uz sa zdaleka nespecializuju len na
zvieracie mrtvoly, novym bohatym zdrojom potravy su im odpadky. A
kedze Mexicania si s odpadom hlavu nelamu a nevadi im zit “na
skladke”, vsade su tu bohate zdroje potravy. A ako sme zistili
pocas stanovania na plazi – “pochutkou” su im aj exkrementy.
Chodili sme vzdy za jednu pieskovu dunu a vsetko si po sebe
zahrabali. Jedneho rana som s prekvapenim zistila, ze vsetko je
rozhrabame, toaletne papiere sa valaju vsade naokolo, ale nic ine
neostalo. Od tej doby sa “cistiaca cata” postarala o nase
produkty kazdy den a my sme sa naucili zahrabavat toaletne papiere
zvlast, aby sa potom vsade nevalali. (Tu na pusti sa take toaletne
papiere valaju bezo zmeny veeeelmi dlho, kedze tu nie je voda
potrebna na ich rozklad.) Cez den supi casto spolu kruzia vo
vzdusnych viroch a rozletia sa do okolia, na noc sa vsak zasa stretnu
na svojom nocovisku – nocuju pospolu vacsinou na palmach alebo na
velkych kaktusoch. Dobre to vyzera rano, ked si pred tym, ako sa
rozletia do sveta, nahrievaju kridla na slnku alebo co, je to super
pohlad na supi sediace pospolu na kaktusoch s roztiahnutymi kridlami
a natacajucimi sa na slnko. A pri stanovani na plazi, kusok od
jedneho takeho, supmi velmi oblubeneho, kaktusu, sme sa o tychto
vtakoch, o ktorych vela ludi tvrdi, ze su odporni, nam su vsak
sympaticki - nielen preto, ze sup (teda supica, vola sa Supika :-))
je nas plysovy maskot, ktory so mnou cestuje na bicykli - dozvedeli
dalsi, do tej doby pre nas netuseny poznatok – a sice, ze supi aj
kychaju! :-D Ano, citate spravne, kychaju, videli sme to na vlastne
oci a poculi na vlastne usi (znie to troska ako ked kycha macka :-D).
Stalymi lovcami na mori
su pelikany, rybare, cajky (aj ked tych je tu prekvapivo malo),
fregaty. Z dravcov su to krsiaky a karakary – zatial
najexotickejsie vyzerajuci dravec, akeho sme na nasej ceste stretli.
A nechybaju ani sovy, skoro kazdu noc nam tu skrieka pravdepodobne
nejaka plamienka (aspon podla skrekotu to tak znie) a obcas pocut aj
ine sovie hukanie, sudiac podla podobnosti zvukov asi nieco
kuvikovite, ale to je iba nasa domnienka. Iste je iba to, ze je to
sova :-). Asi dvakrat sme uz aj zahliadli nejaku sovu preletiet. A
ked uz som pri tych nocnych vtakoch, tak kazdu noc tu lelkuju lelky.
Je tu vela druhov
hrdliciek, niektore vyzeraju skoro ako tie nase (az na to, ze maju
modru skvrnu okolo oranzoveho oka), niektore su vsak dost rozdielne a
to hlavne vo velkosti – zije tu jeden druh prizemnych hrdliciek
(prizemnych preto, ze vacsinou behaju po zemi a pomerne malo
lietaju), ktore su male asi ako nase vrabce. Ked uz hovorime o
vrabcoch – stale na Slovensku ubudaju? Ak by ste mali pocit, ze u
nas uz ich skoro nevidite, tak pridte do Ameriky, tu ich je kopec a
maju s nimi velke problemy, lebo vytlacaju povodne druhy vrabcov
(ktorych je tu ovela viac, nez u nas). V mexickych mestach vraj maju
krdle nasich vrabcov domovych (asi nieco ako su v europskych mestach
holuby). V Cabo Pulme sa im tiez velmi paci, specialne u Daniho a
Gris. Mysleli ste si, ze mate radi vtaciky a krmite ich? Tak vedzte,
ze Vasa laska k vtacikom (a inym zvieratkam, ako su mysi, svabi a
pod.) nie je nic oproti tej Grisinej. Nieco sa nedojedlo? (velmi
bezny jav). Nevadi, nechame to v hrnci / tanieri, na sporaku alebo na
stole (aby ste rozumeli, letna kuchynka a jedalensky stol su vonku,
pod palmovym pristreskom, v privese je teraz neznesitelne teplo uz aj
bez toho, ze tam clovek vari – co ale v poslednych dnoch musime
znasat, kedze vonku dosiel plyn..) a tak to tam bude az pokym nebude
nutne to umyt, lebo uz nebude ziadny iny prazdnejsi ci cistejsi
hrniec ci tanier. Tortilly stare viac ako den?
Nejest. Upratat niekam? V ziadnom pripade, najlepsie je nechat ich
rovno na stole. Supky a zvysky zeleniny ci odpadky? Dat do kosa? V
ziadnom pripade, ten je daleko (vzdialeny asi dva metre), ved na stol
sa este zmestia… Takze si viete predstavit, ze takato kuchynka je
pre vrabcov ako raj, skacu nam po stole, po sporaku, po riadoch a
napchavaju sa a vobec im nevadi ani ze sa na nich pozerame :-).
Ci
ste na Slovensku alebo v Cabo Pulme, svitanie je “najhlucnejsia”
cast dna aj tu. Vtaci orchester zlozeny z hlasov nam znamych aj
neznamych. Strnadkovite, vlhovite, drozdovite, kardinali cerveni
(uplne ti isti, co boli v Ohiu, v Ohiu je to ich “State Bird”),
kolibrici (aj ked ich uz nevidame tak casto, ako predtym), krkavce…
Z “behavcov” su to jariabky s takou srandovnou ciernou chocholkou
na hlave (v anglictine quills alebo tak nejak) a “cestny bezec”
(v anglictine sa vola Roadrunner, neviem jeho slovenske meno).
A osobitny odsek este
venujem datlom. Tie totiz jednoznacne vedu v sutazi o najhlucnejsie
vtaky Cabo Pulma. Myslim, ze su to asi najbeznejsie vtaky tu (viac uz
je iba vrabcov a supov) – aj ked mozno sa mylim, mozno ich je tu
len zopar a tento dojem vytvaraju len tym, aki su hlucni a napadni.
Maju velmi prenikavy kriklavy hlas, najradsej priletia priamo k
pribytku, sadnu si na nejake vyvysene miesto a spustia ten svoj krik.
V ktorukolvek dennu dobu. Potom maju ale este jednu zalubu a na tu sa
myslim specializuju len skoro rano: namiesto do dreva klopu do
strechy plechoveho privesu. Za tie roky uz predsa museli zistit, ze v
plechu ziadne chutne cervicky nenajdu a osobne si myslim, ze mlatit
zobakom do tvrdeho plechu ani nemoze byt velmi prijemne, takze zatial
jedine vysvetlenie tohto ich pocinania, ktore nam napadlo je to, ze
to robia naschval, z cistej roztopase a nedostatku inej cinnosti a
hlavne sa vyzivaju v skodoradosti. Niet spolahlivejsieho budicka, ako
ked Vam hned pri posteli zacne nieco mlatit do plechu sialenou
rychlostou, vyborne to rezonuje a znie to, ako keby niekto strielal
zo samopalu a to doslovne! Vzdy mi napadne citacia z jednej knizky,
ktorej autorom bol osetrovatel v zoo: “Zvieratka su tu pre radost!”
:-).
Cicavce
Vraj tu ziju pumy, rysy,
kojoty, akesi miestne jelene a antilopy… ale ziadneho z tychto
vacsich cicavcov sme tu este nevideli (teraz pisem o divo zijucich,
kone a kravy, ktore sa tu prechadzaju kde sa im zachce, takze ich
mozte stretnut v pusti kdekolvek, neratam). Mensie “cicune” su
viditelnejsie, zajace s dlhotanskymi usami a cipmankov vidime okolo
nasho privesu denne. Zajace iba ako bezia po ceste z kricka do
kricka, cipmankovia si tu skacu po konaroch a po kaktusoch a
ohryzkavaju co im pride pod labku a pod papulku v tesnej blizkoskosti
nasho obydlia, ale az sem k nam nechodia. S kym tu vsak nas pribytok
priamo zdielame, su mysi a potkany. Predchadzajuci obyvatelia im
vytvorili idealne podmienky tym bordelom, aky tu nechali, takze ked
sme prisli a zacali to tu upratovat, tak sme nasli mysacie hniezdo
skoro v kazdej skrinke. Povodny zamer vsetko to tu vycistit sme
coskoro vzdali, kedze by to aj tak bolo zbytocne a tak teraz vacsinu
skriniek a suflikov uz vobec neotvarame, kazdy z nas ma len jednu,
ktora je mysotesna, kde mame vsetky svoje veci, (viac toho aj tak
nemame) a jedlo je zavrete v mysotesnom chladiacom boxe na jedlo.
Clovek si musi zvyknut, ze co nechce, aby bolo
poslapane a pokadene, pripadne okostovane, musi byt schovane. A
tak si tu s tymi chlpatymi potvurkami celkom nazivame. Potkan byva
pod privesom a vacsinou sa nam neukazuje – kde byva sme vlastne
zistili az vtedy, ked si prisiel zobrat supku od bananu, co nam
spadla na zem a mysky nam obcas prebehnu popod nohy (raz uz mi
prebehla aj cez nohu), spod skrine pod gauc a naopak. Su
srandovne, kedze to nie su len take nase obycajne mysi, ale su to v
anglictine “Cangaroo mouse”, cize okrem behania aj skacu. A maju
dlhotansky chvost, zakonceny chlpatym brmbolcom.
Pomerne
pocetnou skupinou miestnych cicavcov su netopiere, tych tu vecer
lieta celkom dost. Jednu dobu nas jeden usaty netopier (asi nejaky
druh uchaca, rod Plecotus) chodieval pravidelne navstivit do domu,
ktory staviame :-)).
Plazy
Tie
su tu velmi pocetnou a roznorodou skupinou. Tolko jasteric, tolkych
roznych tvarov, velkosti (niektore su naozaj velke, ked sme ich
videli prvykrat, tak sme si neboli isti, ci to bol leguan alebo
jasterica) a farieb (hnede, cierne, pieskove, modre, cervene,
bodkovane, s farebnym bruchom, pasikate… co si len vymyslite :-)),
som este nikde nevidela. Behaju si kade tade, najradsej ich
pozorujem, ako jedia mravce - taka miestna jasterica to ma vlastne
velmi jednoduche, len sa postavi do mravcej cesticky, ktore su tu
skoro vsade a potom uz iba robi “kliky” (naozaj to tak vyzera) a
zobka si mravceky :-). Behaju neuveritelnou
rychlostou, obcas to vyzera, ako keby sa ani nedotykali zeme a len
tak levitovali. Ale vzhladom k tomu, aka je tu zem horuca, ked je tak
spravne vyhriata od slnka, tak sa ani necudujem, keby trocha
spomalili, tak si asi oskvaria nozicky.
Velmi
pocetne su gekony. Ziju tu v kazdom ludskom pribytku, cez den sa
vacsinou schovavaju v skarach a strbinach a v noci vyliezaju a
miestni ich nazyvaju “kissing gecko”, lebo vydavaju take zvuky,
co trocha pripominaju hlasne bozkavanie. (Ked sme sem prisli, tak
prvu noc, ked sme spali vnutri, tak som sa celu noc cudovala, co su
to za zvuky, ci je to nejaky cvrcek ci cikada, ci vtak, ani na jedno
z toho mi to velmi nesedelo, ale nevedela som si predstavit, co by to
ineho mohlo byt, skratka velka zahada. Ze je to gekon mi
naozaj nenapadlo :-)). Gekoni su sympataci a vsetci ich maju radi,
lebo lovia v dome hmyz. Parkrat sme ich videli priamo v akcii, ako
ulovili napr. nocneho motyla, to muselo byt pre nich slusne susto. A
boli sme svedkom aj toho, ako gekon ulovil modlivku, ktora bola asi
rovnako velka ako on sam (bola to taka celkom sympaticka modlivka,
mala cervene oci – inu cervenooku sme tu zatial nevideli – a
kazdy vecer nam sem priletela. Tak sme sa
rozhodli, ze to bude nase domace zvieratko a dali sme jej meno
Elvira. Dlho si vsak svoje meno neuzila, hned na druhy den ju
potom ulovil gekon. Prirodne zakony potravneho retazca su neuprosne).
Dalsimi zo skupiny
exotickych plazov su leguany. Ked sme videli velkeho leguana
prvykrat, ako sa vyhrieval na kamennom muriku, tak prve, co mi
napadlo, bolo “aha, niekomu utiekol z terarka leguan”. Az po
chvili mi doslo, ze tieto zvieratka, ktore som doteraz poznala iba za
sklom terarka, si tu volne ziju. Musim povedat, ze takto volne su
ovela zabavnejsie a pohyblivejsie, nez v terarku, kde vacsinou
vyzeraju ako sochy. Velmi obratne sa vedia schovat
do spary medzi kamenmi, ked sa k nim clovek priblizi. Najradsej mam
ale pohlad, ked sa vyhrievaju na velkych kaktusoch. Kusok od nasho
privesu je jeden taky velky kaktus, ktory, ako sme neskor zistili,
nie je len ich oblubene miesto na slnenie sa, ale aj ich dom. Kaktus
je prevrtany dierami (asi od datlov) a v nich si byvaju leguany.
Minimalne traja. Je to super pohlad na leguaniu hlavu vykukujucu z
diery v kaktuse :-).
No a
hadam Vas ani neprekvapi, ze hadov je tu tiez ako hadov. So zopar
druhmi uz sme mali tu cest sa stretnut. Vacsina je neskodna, teda ak
neratame, ze Vas moze postriekat smradlavou tekutinou, aj tunajsie
uzovky maju tieto zvyky. Ziju tu vsak aj jedovate exemplare, ako
napriklad vretenice a strkace (toho sme tu zatial videli len raz).
Obojzivelniky
Tych
sme tu zatial vela nevideli, teda ani sme necakali, ze by tu nejake
boli, ake bolo nase prekvapenie, ked sme z hromady ilu na stavbu
zrazu vyhrabali zabu (nejaku ropusku). Vyhrabali sme ju potom este
asi trikrat, ci to bola vzdy ta ista, alebo ich tu bolo tolko, tazko
povedat. Vraj tu zije aj jeden druh rosnicky, ale zatial sme nemali
tu cest sa s nou stretnut.
Hmyz
Hned
aj viem, kym tuto podkapitolku zacnem, kedze ma tu rozculuju, ako mi
stale lozia po nohach - mravce. Este nikde som nevidela tolko
mravcov ako tu. Mravcie kolonie a “dialnice” su tu doslova vsade.
Spominam si, kedysi na zaciatku, ked som pri naberani ilu na stavbu
rozkopla mravcie hniezdo, tak mi to bolo luto a ospravedlnovala som
sa im. To sa ale zmenilo, dnes uz viem, ze takychto hniezd je tu viac
nez dost, takze sa ich prave naopak snazime zbavit. Hlavne tych, co
sa nam nastahovali do domu. Tym, ako bol zo zaciatku stavany s
nevhodnou zmesou, ktora velmi popukala, tu maju uplne idealne
podmienky na byvanie, tie steny musia byt zvnutra uplne prelezene.
Takze im stale zapchavame dalsie a dalsie diery,
ale je to ako boj s veternymi mlynmi. Ziju tu mravce roznych farieb a
velkosti, najneprijemnejsie su, co Vas asi neprekvapi, male cervene,
ktore stipu ako dive, beda tomu, kto sa im v sandaloch postavi do
dialnice! Najhorsie vsak bolo, ked nam naliezli do jedla a skrinky s
vecami (prave tie spominane male cervene). To sme stravili cely vecer
a rano snahou vsetko odmravcovat a potom zalepovanim vsetkych dier,
ktorymi prichadzali. Zistili sme, ze na zabezpecenie jedla pred
mravcami zdaleka nestaci dat ho do igelitoveho sacku, kedze ten
svojimi kusadlami hravo prekusu. Dani a Gris spali par noci v stane
(kedze vnutri v ich privese uz je neznesitelne teplo), teraz uz sa
ale zasa potia v privese, kedze v stane mali problem s mravcami. Tie
potvory sa prekusali cez podlahu stanu dovnutra. Pre nas by to mozno
bol dovod nejako sa s tym popasovat a vymysliet to nejak inak, pre
miestnych je to dovod sa kazde rano stazovat, ako im bolo v noci
neznesitelne teplo.
Mravce
vsak este nie su najnicivejsie male potvorky. Tymi su termity. V
palmovom pristresku pred nasim privesom ich je priamo pocut, ako si
hryzkaju a kazdy den mozme zametat nove kopky drevenych “granuliek”
– termitich “hovienok”. Dufame, ze nam ten
pristresok, kym odideme, nespadne na hlavu. Co je vsak este horsie,
nejdu len na drevo, ale aj na slamu v stenach hlineneho domu (teda
predpokladame, ze v tej slame boli uz predtym a teda sme ich priamo
zamiesali do zmesi). Takze, kedze miestni sa, ako s nicim, ani so
slubovanym chemickym utokom na termitov, prilis neponahlaju, postupne
chodbickuju hlinene steny, zvnutra aj zvonka. Teda aby som to dala na
pravu mieru: zatial ich mame na dvoch miestach a dom nam na hlavu
este nepada, ani neviem, ci mozu jeho statiku nejak ohrozit a ak hej,
tak kolko rokov by to trvalo. Zatial su hlavne estetickym problemom,
kedze aj chodbicky, ktore im zburame si opakovane vytvaraju znova a
znova na povrchu steny. Tiez troska zmenili nas pohlad na mravce v
dome, kedze, ako sme zistili, mravce su ich uhlavni nepriatelia.
Takze sa v poslednych dnoch z casu na cas zabavame rozputavanim a
pozorovanim mravco-termitich vojen a dufame, ze tento biologicky boj
zaberie (zatial vyzera, ze by to mohlo fungovat) :-).
Velmi
pocetne su muchy, ktore su tu extremne neodbytne a takmer sa nedaju
odohnat. Neprakticke je najma to, ze stale sadaju na jedlo, vsetko
treba zakryvat (co domaci velmi neriesia). A akonahle sa zotmie, tak
zo spar a dier vylezu svabi a je ich vsade plno. Domaci ich
samozrejme zabijaju, len co ich zbadaju, ale zaroven im vo svojich
pribytkoch plnych neporiadku a zvyskov jedla vytvaraju idealne
podmienky, takze je ich tu tolko, ze ich tazko mozu vsetkych
pozabijat, aj keby si tym zodrali celu podrazku (ta vacsinou byva
hlavna protisvabova zbran). Sranda bola, ked sa jeden svab dostal do
jednej z flias na velrybe. Zatial co my sme navrhovali pockat do
vecera, kedy urcite vylezie von a potom upchat dieru, cez ktoru tam
vliezol, Gris to pomyslenie, ze by tam ostal cely den, nezniesla a
radsej spravila dieru do steny, aby ho mohla vysparat von. Teraz je v
tej flasi namiesto svaba, ktory by skor si neskor urcite vyliezol,
hruda hliny, ktora odtial nevylezie a dostat von sa tiez neda.
Mokru hlinu na stavbu
nam chodia kradnut osy, ktore ju potom pouzivaju na stavanie
hlinenych komorok, do ktorych zavru cvrcka alebo nieco podobne, do
ktoreho nakladli vajicko a ten potom bude sluzit larve ako zasobaren
jedla az kym nevyrastie na osu a neprekuse sa z komorky von. Pri ich
pozorovani sme pochopili, odkial ludia okopirovali stavbu hlineneho
domu, tie osy na tie svoje komorky dokonca davaju aj omietku.
Zaujimavu strategiu ma miestny druh srsna. Je cely cierny a leskly, s
oranzovymi kridlami a obrovsky. Vsetci pred nim utekaju, vraj jeho
ustipnutie velmi boli – co je ale podla mna hlavne davova psychoza,
podobne, ako nase srsne, (ktorych som sa ako mala strasne bala, lebo
mi ktosi povedal, ze ked ma stipne srsen, tak mozem aj zomriet),
vobec nie su agresivne. Tie rozmnozovanie riesia zasa tak, ze svoje
vajicka kladu pre zmenu do tela tarantuly. Miestne vcely vyzeraju
rovnako ako nase a chodia nam na vodu do nasej sprchy.
Aj motylov je tu celkom
dost, hlavne tych nocnych, niektore su riadne velke. Okrem nich nam v
noci okolo lampy lietaju chrusty, bzdochy (smrdia uplne rovnako, ako
tie nase), male cierne chrobaky a obcas prileti modlivka. Z chrobakov
je asi najbeznejsi taky cierny, bystruskoviteho typu, ktory vylieza
hlavne v noci a zahrabava sa do piesku. O to, aby nebolo ani chvilku
ticho, sa staraju aj cvrcky a cikady, niektore vydavaju velmi
prenikave zvuky. Najpodivnejsi je jeden, co znie uplne umelo, tak
kovovo, Piatok to prirovnal k niecomu takemu, ako ked piska lozisko.
Ked je prilis blizko, tak je to naozaj neprijemny
zvuk. A ked hovorime o neprijemnych zvukoch, tak to zname pisklave
bzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzzz pri uchu, ked sa clovek snazi zaspat, je
bezne aj tu v pusti (teda v pusti asi nie, ale v usadlosti ludi, co
maju kade tade otvorene nadoby s vodou). Este, ze mame nad postelou
moskytierovy baldachyn. Ale nie je to nic hrozne, komarova
sezona vraj bude v septembri, po dazdoch.
Pavuky a skorpiony
Pavukom sa tu dari
(bodaj by nie, ked je tu tolko much :-)). Nas hlineny dom plny
roznych vyklenkov je tiez ich oblubenym miestom na stavanie pavucin.
Opat su tu exemplare najroznejsiach farieb, velkosti a tvarov (vid
fotky). Ked sme este stanovali na plazi, tak kusok od nas mala svoju
pavucinu cierna vdova, dali sme jej meno Tekla. Zistili sme, ze
cierne vdovy nie su velmi stahovave, zdrzovala sa stale iba na svojej
pavucine a vacsinou zalezena v diere stromu, na ktorom ju mala
postavenu. Ako som uz spomenula, ziju tu aj tarantuly, zatial sme
mali tu cest len raz, ked taka jedna mala nas prisla vecer navstivit
k nasmu privesu. Nikdy som si doteraz neuvedomila, ze aj pavukom
svietia oci, ked na ne zasvietite baterkou. Ked sa potme vraciame na
bicykli do nasho privesu, tak nam lemuju cestu svetielka pavucich oci
:-).
Gris, ked zbada
akehokolvek pavuka, tak ho hned zabija so slovami “ araña muy
mala” alebo “muy peligrosa” (velmi zly alebo velmi nebezpecny
pavuk). Podla toho, co sme si my zistili, jedinym pre cloveka naozaj
nebezpecnym druhom je tu cierna vdova.
So
skorpionmi je to tu dost v pohode, nie je ich tu zdaleka tolko, ako
sme cakali. Obcas niekde narazime na takeho maleho, miestni ich
volaju Alacran a nie su zdaleka take nebezpecne, ako ine skorpiony.
Ich ustipnutie je vraj ako od osy. Na “ozajstne” skorpiony sme tu
este nenarazili, neviem, ci sa tu vobec vyskytuju.
No comments:
Post a Comment